Prečo Boh vkladá do našich sŕdc túžby, ktoré sa aj tak nikdy nesplnia?

0
40

Ísť na cintorín, aby si tam človek oddýchol, môže byť aj trochu morbídne. Je to skôr miesto bolesti, utrpenia a keď tam nemusíme ísť, tak tam radšej nejdeme. Ešte tak občas sa pomodliť, zapáliť sviecu…

V tejto chvíli však myslím na iné cintoríny, ktorým sa nevyhneme, ani keby sme veľmi chceli. Myslím na cintoríny našich snov, plánov, našich túžob, ktoré sa v nás zrodili a potom postupne umreli a nie vždy našou vinou…

Je to iste téma na dlhé, dlhé uvažovanie, alebo na dlhé hovorenie, či písanie, možno skôr na dlhé mlčanie. No je to téma, je to otázka, ktorú si kladieme vedome, či podvedome všetci: Prečo Boh vkladá do našich sŕdc túžby, ktoré sa aj tak nikdy nesplnia? Zostanú nenaplnené buď preto, že sa to nedá, alebo preto, že sa to nesmie, alebo preto, že sa nám nechce, alebo preto, že nevieme, ako to urobiť. Dá sa pochopiť, že niekomu sa nesplní sen, pretože mohol na tom viac popracovať, pretože sám niečo zanedbal a zostal kdesi v polovici cesty, lebo sa mu už ďalej nechcelo. To sa dá pochopiť. Ale čo ak chcel, čo ak robil všetko preto, aby sa mu sen naplnil, aby sa naplnila jeho túžba, ktorá bola krásna, a predsa zostala nenaplnená. Nehovorím o túžbach karieristických, keď sme mohli dosiahnuť úspech, krok vyššie v rebríčku spoločenského uznania a neviem čo všetko ešte. Kto vie, čo je skutočná túžba, tak vie i to, že toto nie je problém. Nejde o túžby existenčné, ale existenciálne. Túžba nájsť si životného partnera, na ktorého sa môžem spoľahnúť v dobrom i v zlom a po všetky dni svojho života. Túžba mať svoje detičky, ktorým by sme mohli dať všetku svoju lásku… Túžba milovať a byť milovaný… Cintorín našich túžob, kde sa možno každý deň prechádzame a pýtame sa prečo tu boli a potom museli zomrieť? Boli tu zbytočne? Len preto, aby nás trápili? Len preto, aby prebodli naše ruky a nohy? Aby prebodli naše srdce? Len preto, aby boleli?

Keď sa Kristus po vzkriesení zjavil svojím učeníkom, ukázal im rany a bok. Podľa toho ho spoznali. Ukázal ale ešte dôležitejšiu vec: rany nie sú iba na to, aby boleli. Rany sú i na to, aby nás otvorili ešte viac pre druhých, aby človek nezačal žiť totálne sám pre seba, lebo to je potom cintorín jeho samého, nie iba jeho túžob. Rany, ktoré nás otvárajú pre druhých, sú rany oslávené a sú tu preto, aby sa – pradoxne – ľahšie žilo. Kríž potom nie je iba ťarcha, ale i barla, ktorá nás podpiera na ceste života. Tak ho ku koncu života nosil svätý Ján Pavol II.

Ďakujem, že ste boli so mnou na cintoríne našich túžob. Veľa ich je pochovaných v našich srdciach. Veľa bolo takých, ktoré nás prebodli, ale tým aj otvorili… Ďakujeme za ne. Neboli tu zbytočne…

 

Marián Bublinec