Poslušnosť v osobnom povolaní

0
4

Poslušnosť je bezpochyby chvályhodnejšia než akákoľvek askéza. A akú väčšiu askézu si možno predstaviť než to, že človek udržiava svoju vôľu v neustálej podriadenosti a poslušnosti?

Sv. Katarína z Bologne

Traduje sa príbeh o púštnych otcoch, v ktorom štyria mnísi navštívia opáta Pamba. Každý z nich mu v súkromí porozpráva o cnostiach ostatných bratov. Jeden sa veľa postí; ďalší nevlastní ani tú najmenšiu maličkosť; tretí žiari tou najhorlivejšou láskou k blížnemu a posledný už dvadsať rokov žije v poslušnosti. Keď si opát všetko vypočul, povedal: „Cnosť tohto posledného je najväčšia zo všetkých, lebo ostatní nasledujú svoju vôľu, ale tento sa stal služobníkom vôle iného.“

Tento príbeh vykresľuje podstatu kláštornej poslušnosti – odovzdanie vôle jednotlivca Bohu, skrze kláštorného otca či matku. Poslušnosť je o seba-popieraní a učení sa konať Božiu vôľu, nie svoju vlastnú.

Keď čítame o mníchoch a mníškach a o tom, čo hovoria o cnosti poslušnosti, ich slová môžu byť nádherné a inšpirujúce, ale ako sa to všetko týka kresťanov mimo kláštorov, nie je vždy jasné.

Niekedy môže dôjsť ku škodlivému zmätku ohľadom poslušnosti, keď tí, ktorí hľadajú duchovné vedenie, (či dokonca tí, ktorí ho poskytujú) sa pokúšajú napodobniť úroveň poslušnosti a štýl vzťahov, ktoré patria do kláštora. Tomu sme sa venovali v článku o duchovnom vedení.

Takže, aký je zmysel poslušnosti a čo sa my ostatní môžeme naučiť z praxe poslušnosti v kláštoroch?

Daniel J. Ward, O.S.B. vysvetľuje: „Kláštorná poslušnosť nie je vykonávaním príkazov, ale totálnym odovzdaním sa Bohu skrze kláštornú komunitu. Takéto odovzdanie sa niekedy zahŕňa aj bolesť a zranenia, lebo jednotlivec musí tancovať, ako mu iný píska. Ale to platí rovnako o manželských partneroch, či deťoch v rodine. Poslušnosť v kláštore dnes spočíva na myšlienke, že cenóbium, kláštorná komunita, je spoločnosťou osôb, ktoré sa navzájom, skrze vzájomnú lásku, posväcujú. Poslušnosť je áno životu v komunite.“

Ak by sme poslúchali a boli verní svojim vlastným povolaniam a povinnostiam, tak Cirkev (a celý svet) by bola nádherným miestom. Avšak, až pričasto my kresťania chceme žiť svoje kresťanstvo podľa seba. Možno aj robíme dobré veci, ale to neznamená, že napĺňame svoje prvoradé povinnosti a podriaďujeme svoju vôľu Bohu.

Jeden z mníchov v Kláštore Presvätého Vzkriesenia] sa stal mníchom potom, čo odišiel do dôchodku, keď mal po päťdesiatke. Predtým, než sa stal mníchom, žil plným, rušným a v mnohých ohľadoch úspešným životom. Otec Basil má teraz už po sedemdesiatke a počas všetkých tých rokov, čo sa s týmito mníchmi stretávam, mi je jasné, že ak nie je v kostole, tak musí byť naozaj veľmi chorý. Deň za dňom dodržiava prísny režim. Môžete si nastaviť hodinky podľa toho, kedy ho vidíte prichádzať do kaplnky, pretože prichádza vždy načas, aby zapálil sviece a pripravil všetko na bohoslužbu.

Pýtala som sa ho, ako zvládol prechod zo svojho predchádzajúceho života na život mnícha, ktorý musí byť poslušný opátovi, dennému poriadku a pravidlám kláštorného života. Otec Basil mi vysvetlil: „Nemám žiadnu fascinujúcu odpoveď, pravdou je, že môj život vždy vyzeral takto. Vždy som musel byť nejakým spôsobom poslušný. Vždy som dodržiaval denný režim a pracoval som už od mladosti. To isté platí aj v kláštore. Prosto si len robím svoju prácu. O tom je poslušnosť, jednoducho si plníte svoje povinnosti voči svojmu povolaniu.“ Znie to fajn a jednoducho, keď sa to takto povie. Áno, jednoduché… ale nie ľahké.

Otec Basil ďalej vysvetlil, že to isté platí aj pre modlitbový život každého z nás. Povedal: „Musíš si to naplánovať ako povinnosť.“ Naplánovať a splniť si svoj plán a spraviť si z toho rutinu. Tak to je, je to také jednoduché. Sprav si z modlitby svoju prioritu a buď poslušný svojmu pravidlu.“

V kláštore funguje určitý rytmus života – denný, týždenný, mesačný, ročný – všetko vyplýva z liturgického cyklu Cirkvi. V tejto štruktúre a rutine možno objaviť fantastickú slobodu, ale nie je to pre každého také jednoduché ako sa to zdá byť pre otca Basila. Môžem povedať sama za seba, že dodržiavať pravidlá a návyky je ťažké. Som si vedomá, akú to má hodnotu a že je to nevyhnutné, najmä pri veľkých rodinách, ale nemám to rada. Je to boj s mojou vlastnou vôľou, aby som dodržiavala akýkoľvek typ štruktúry; zdá sa mi to nudné a monotónne. Naučiť sa ísť s prúdom a pokojne dodržiavať plán môže byť veľkým zápasom.

Raz, počas duchovných cvičení s mojou dcérou, som mala možnosť vidieť kláštornú poslušnosť v praxi a zanechalo to vo mne hlboký dojem. Spolu s dcérou sme navštívili Kláštor Presvätého Zjavenia Božieho. Každý v kláštore prichádzal na raňajky po ranných chválach. Keď sme dojedli, Matka Anastázia prešla zoznamom prác, ktoré bolo potrebné urobiť a povedala každému, aké budú jeho úlohy. Každý jednoducho akceptoval prácu, ktorá mu bola pridelená, šiel a urobil ju. Matka mala ohromujúco prísny, ale milý spôsob vedenia. Mne bolo povedané, aby som šla ešte na hodinu do postele, predtým než začnem pracovať na úlohách, ktoré mi zverila. Ani som nepomyslela na protest. Dodržiavať kláštorný poriadok počas celých, týždeň trvajúcich duchovných cvičení, bolo aj pre mňa ohromujúce. Poslušnosť režimu, kláštorným pravidlám a opátke mala svoj zmysel, nebolo to čosi svojvoľné, ale bol to spôsob ako umožniť každému modliť sa, uctievať a starať sa o druhých tým, že bolo efektívne a pozorne postarané o každodenné potreby. Spomeniem si na to, ako ma začne rozčuľovať banálny, ale nevyhnutný rytmus rodinného života, či dokonca liturgický kalendár Cirkvi, ktorý pozorne dodržiavame.

Práve máme doma opäť bábätko a celá rodina je hore nohami, aby sme sa postarali o jeho potreby. Každý sa cvičíme v poslušnosti tým, že jej posluhujeme, ja tým, že sa o ňu starám, keď uprostred noci plače, môj manžel svojou každodennou prácou, ktorá nás materiálne zabezpečuje, deti tým, že sa mimoriadne zapájajú do domácich prác, aby mi poskytli čas na starostlivosť o ďalšie bábätko. Každý z nás ma každý deň dosť príležitostí slúžiť Bohu skrze blížnych, vždy keď sa zaprieme a bojujeme so svojou svojvôľou, sa cvičíme v poslušnosti.

Ak si kresťan, musíš niekomu slúžiť. Môže to byť tvoj manželský partner, tvoje deti, súrodenci, starnúci rodičia, náboženská komunita… Bude to tvoja poslušnosť svojmu povolaniu a tomu, kde sa práve v živote nachádzaš, čo bude hlavným prostriedkom na dosiahnutie tvojho spasenia. Poslušnosť potrebám iných, skupine ľudí, myšlienke, ktorá Ťa presahuje, to je to, čo Cirkev potrebuje od kresťanov a to je spôsob, ako môžeme slúžiť Bohu a blížnemu.

Ak sa pozrieme na stav našich spoločenstiev (rodín, kláštorov, miestnych cirkví, Cirkvi ako celku) vidíme, že nám skutočne chýbajú kresťania, ktorí by hovorili „áno“ dennodennému životu v spoločenstve. Rozvody, rozpadnuté rodiny, scvrkávajúce sa rehoľné rády, kríza viery v Cirkvi, v tomto všetkom sa celá Cirkev môže učiť z cnosti poslušnosti a jej praxe medzi vernými kresťanmi. Pričasto chceme len to, čo môžeme získať zo života v spoločenstve a nie sme pripravení obetovať svoju vôľu a túžby pre dobro spoločenstva a nie sme ochotní poslúchať náuku Cirkvi. Žijeme vo svete, kde sú deti nechcené, manželstvá sa rozpadajú a akékoľvek spoločenstvo len zriedka vydrží. To, čo by sa mohlo zdať prirodzené alebo, ako otec Basil povedal: „proste napĺňať svoje povinnosti voči svojmu povolaniu“, je jednoduché, ale nie ľahké a na tom stojí nielen vaša spása, ale aj životy a spása celej Cirkvi.

 

Preklad: Ľubica Neupauerová, foto: pixabay.com

http://www.everyhomeamonastery.com/lessons-from-a-monastery-obedience-in-ones-vocation/

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článokBulletin na nedeľu – 18. nedeľa cez rok
Nasledujúci článokMužská iniciácia nie je o nocovaní v lese
Jessica Archuleta
Jessica Archuleta bloguje na portáli www.everyhomeamonastery.com, kde spolu s manželom zdieľajú svoje skúsenosti zo svojho života ako tzv. spolupracovníci Kláštora svätého vzkriesenia (Holy Resurrection Monastery), ktorý sa nachádza v tesnej blízkosti ich domu. Jessica a jej rodina sa presťahovali cez celú krajinu do dedinky St. Nazians vo Wisconsine, po tom čo mnísi museli zmeniť svoje sídlo. Jessica je grekokatolíčka (byzantského obradu) a doma „homeschooluje“ svojich deväť detí, a tak sa mnohokrát viac učí o láske a živote priamo zo života svojich detí ako by ich v teórii mohla naučiť. Viac o Every Home a Monastery nájdete na Facebooku alebo Pintereste.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno