Pochod 2015 je celospoločenským apelom za kultúru života

0
16

Spoluzakladal Fórum života a niekoľko rokov bol jeho výkonným riaditeľom. Podieľal sa na organizácii košického Národného pochodu za život, teraz asistuje pri druhom ročníku pochodu v Bratislave. S manželkou vychovávajú tri deti – aj v duchu úcty k životu. Marek Michalčík.

 

Dlhé roky si viedol Fórum života, teraz si jeho podpredseda. Čo si robil ešte predtým?

Predtým, ako som sa stal riaditeľom Fóra života, som ho pomáhal zakladať (úsmev). Bol to proces, ktorý trval dva-tri roky. Z môjho osobného hľadiska mu predchádzalo ešte založenie občianskeho združenia Zázrak života v rodnom Trenčíne, ktorým som začal moju angažovanosť v ochrane života. Ale ani predtým, ako prišlo na scénu Fórum života, som nebol žiadny domased. Ako stredoškolák a neskôr ako vysokoškolák som sa dosť intenzívne venoval rovesníkom, teda mládeži. V treťom ročníku vysokej školy som si hlbšie uvedomil, že nebudem večne mladý a mal by som sa v službe posunúť ďalej. Keďže som bol idealista, hľadal som niečo veľmi dôležité, chcel som robiť to najdôležitejšie na svete, čomu by sa oplatilo obetovať námahu i čas. Vtedy ma mohutne zasiahol osud umelo potratených detí odsúdených na smrť ľudskou ľahostajnosťou, pohodlnosťou, nevedomosťou, ale aj necitlivosťou a krutosťou. Cítil som totálnu bezradnosť pred týmto obrovským problémom, ale zároveň som cítil, že je to to, čo mám robiť.

 

Prečo si sa začal venovať aj profesionálne téme pro-life?

V spoločnosti fungovala aká-taká pomoc najrôznejším ohrozeným skupinám ľudí. Keď som pozeral na akúkoľvek skupinu ľudí s telesným, psychickým či sociálnym znevýhodnením, tak žiadna nebola tak poddimenzovaná záujmom a pomocou zo strany spoločnosti ako práve nenarodené deti. V porovnaní s hrôzostrašnými dôsledkami legálnych potratov boli a stále sú na tom ostatné skupiny ľudí so znevýhodnením lepšie, aj keď ich situácia, samozrejme, nie je vôbec dobrá. Bol to úplne neprimeraný stav, ktorý bolo možné zmeniť len aktivitou. A tam, kde je aktivita, zvyčajne rastie kvantita i kvalita, teda profesionalita. Keďže som bol vo Fóre života od začiatku a bol som aktívny, ľudia vo Fóre mi dali šancu prevziať aj zodpovednosť. Bez tejto dôvery skupiny spoluzakladateľov Fóra života by som zrejme nemohol prežiť taký dynamický rozvoj organizácie i môjho osobnostného a profesionálneho rastu, aký nasledoval. Napriek tomu skutočným „profesionálom“, teda plateným zamestnancom, som sa stal až po mnohých rokoch dobrovoľníčenia, čo bol len prirodzený proces.

 

V roku 2013 si patril medzi hlavných organizátorov Národného pochodu za život. Ako ho hodnotíš s odstupom viac ako jedného roka?

Myslím si, že pomohol spustiť lavínu občianskej angažovanosti v témach ochrany života a rodiny. Som si istý, že bol veľkým povzbudením. Nejeden človek mi spomínal, že zážitok z Národného pochodu za život sa dá porovnať iba so zážitkom z Nežnej revolúcie. Zvýšená schopnosť angažovanosti sa prejavila napríklad pri zvýšení akcieschopnosti konzervatívneho neziskového sektora, napríklad pri protestoch proti stratégii ľudských práv alebo programu rodovej rovnosti.

Ale spomenul by som aj konkrétne zmeny, pre ktoré bol jedným z dôležitých impulzov práve Národný pochod za život. Mám na mysli predovšetkým zmenu ústavy, v ktorej bola tento rok zakotvená definícia manželstva a uskutočnenie petície za referendum o ochrane rodiny, ktorej vyvrcholenie nás čaká 7. februára.

 

Odovzdavanie peticie za referendum2, Bratislava aug 2014

 

Zmenil niečo pochod na Slovensku? Je Slovensko citlivejšie a vnímavejšie na témy ochrany života?

Čo je to Slovensko? Tvoria ho ľudia, jednotlivci. Je dôležité, čo sa deje vo vnútri každého človeka. Ak tam nastala zmena, nastala aj v krajine, kde žije. Neviem, či narástol počet ľudí s prolife názorom. Ale myslím si, že je skutočne viac ľudí, ktorí sú citlivejší na tieto témy z hľadiska uvedomovania si vlastnej zodpovednosti. Sú to tí, ktorí pochopili, že ak si sami nepomôžeme, ak sami nebudeme aktívni, budeme mať na Slovensku to, čo mať nechceme.

 

Na rok 2015 je ohlásený ďalší pochod. V čom bude rovnaký a v čom iný ako ten z roku 2013?

Budúcoročný pochod vnímam ako nový projekt. Mnohí úspešní športovci tvrdia, že obhájiť titul je ťažšie ako ho získať prvýkrát. Podobne to vnímam aj ja s pochodom. Rok 2015 je pre mňa a pre nás všetkých úplne nová výzva. Slovensko je dnes v inej spoločenskej situácii a atmosfére ako pred dvomi rokmi, pochod bude v inom meste, taktiež sú úplne iné očakávania a povedomie o pochode. Ale čo chceme zachovať sú zásadné ciele, charakter akcie ako aj overené postupy pri organizácii. Jednoducho povedané, chceme priniesť rovnaký odkaz aktualizovaným spôsobom.

 

Nie je priskoro zopakovať po dvoch rokoch znova takýto pochod?

To bola otázka, ktorú sme si museli zodpovedať pri prvých úvahách a napokon sme ju zodpovedali kladne. Prečo? Lebo kultúra smrti neodišla, nespí. Nežijeme v dobe, kedy si môžeme povedať: je to dobré. Nie je! Stále zomierajú nevinné deti v lonách matiek, ženy sú klamané tzv. slobodnou voľbou, muži sa buď zbavujú zodpovednosti alebo si zúfajú, že nemajú žiadne právo zachrániť život svojho nenarodeného dieťaťa, aj na Slovensko preniká antirodinná kultúra i legislatíva a taktiež snahy o zavedenie zámerného usmrcovania, tzv. eutanázie. Práve takýto svet potrebuje nádej a povzbudenie k životu. Potrebujeme zažiť, že byť za život a rodinu je pravdivé, krásne a dobré. Minule sa nám overilo, že forma pochodu u ľudí fungovala, a keďže tých pochodov zasa nebolo tak veľa, verím, že to môže fungovať opäť.

 

Očakáva sa, že pochod v roku 2015 prinesie aj nejaké konkrétne zmeny, napríklad v legislatíve?

Pochod tu nie je primárne na presadzovanie čiastkových cieľov v legislatíve, to vytrvalo a dlhodobo robia viaceré mimovládne organizácie. Ale iste by sme chceli tieto ich advokačné aktivity oceniť, vyzdvihnúť a podporiť. Uvidíme ešte akou formou. Pochod je celospoločenským apelom za kultúru života, vyjadrením túžby po zmenách, ktoré by sa prejavili v ochrane života a rodiny vo všetkých oblastiach života. Legislatíva je len jednou z nich.

 

Ako by sa podľa teba malo vyvíjať slovenské pro-life hnutie?

Je ešte veľa oblastí, v ktorých máme čo zlepšovať. Potrebujeme zapracovať na skutočne dostupnej pomoci tehotným ženám zaskočeným tehotenstvom predovšetkým formou poradenstva a sprevádzania. Medzery vidím v kvalitných databázach sociologických informácií, ktoré by nám umožňovali sledovať najviac ohrozené skupiny obyvateľstva, aby sme vedeli nasmerovať pomoc a meniť legislatívu. Výzvou je aj spolupráca so štátnou správou a politickou reprezentáciou, aby sme pri snahách o zlepšenie legislatívy dokázali uskutočniť aspoň konsenzuálne opatrenia. Toľko možno k takému úzkemu pohľadu na hnutie ako skupinu mimovládnych organizácií a ich sympatizantov. Myslím si, že za úspešné budeme môcť považovať prolife hnutie vtedy, keď ho bude čím menej treba. Keď začne vrastať do kultúry národa, do kultúry celej spoločnosti a bude prirodzene prítomné aj v srdciach a práci občanov – učiteľov, kňazov, hudobníkov, režisérov, politikov, podnikateľov, zdravotných sestričiek, robotníkov, novinárov.

 

Ako sa snažíš svojím deťom vštepovať úctu k životu a rodine?

Mal som to šťastie vyrastať v rodine, kde bola úcta k životu prirodzenou a automatickou súčasťou života rodiny. Pochádzam zo siedmych detí, kde, samozrejme, nebola núdza o nedostatok. Nepamätám sa ale ani na jeden moment, že by mne alebo niektorému zo súrodencov rodičia dali najavo, že by ho nechceli alebo že by im bol na obtiaž. Cítim, že teraz som schopný z tohto zásadného pozitívneho postoja k životu, ktorý som načerpal od mojich rodičov, prirodzene odovzdávať aj deťom. Základ je, aby si vážili každého človeka.

Podobne je to s manželstvom. Zažil som zlatú svadbu mojich starých rodičov, na budúci rok budeme sláviť zlatú svadbu mojich rodičov. Na základe skúseností z mojej rodiny, všetkého toho dobrého, čo sme vďaka stabilným vzťahom mojich predkov ako deti dostali, mám teraz aj ja obrovskú motiváciu snažiť sa o dobré manželstvo. Som si istý, že moje deti to vnímajú a vplýva to na ich rozvoj.

 

Cítiš, že tvoje deti sú vnímavé na tieto témy alebo zatiaľ to ešte veľmi „neriešia“?

Tým, že obaja s manželkou sme aktívni v hnutí za život a za rodinu, bežne sa o týchto témach rozprávame aj doma. Ak je treba, snažíme sa vysvetliť tieto témy aj deťom, a to čo najprimeranejším jazykom a čo najpravdivejšie. Doteraz majú napríklad medzi bábikami modely bábätiek v prenatálnom vývine. Usilujem sa, aby moje deti vyrastali v prostredí, v ktorom vládne presvedčenie, že je potrebné vážiť si každého človeka a chrániť život všetkých bez rozdielu.

 

Zaváži viac racionálne vysvetľovanie vo výchove alebo skôr presvedčí svedectvo života?

Jednoznačne svedectvo. Základ pre postoj k svetu získa dieťa do troch rokov, a samozrejme ho nezískava diskutovaním o témach, ale pozorovaním, napodobňovaním, skúšaním. Príklad je dôležitý aj neskôr. Až niekedy pred pubertou sa prirodzene nabaľuje racionalizácia zažitého a vtedy treba diskutovať. Aj my doma sme napríklad doma s otcom diskutovali o veciach medzi nebom a zemou, o politike, o ťažkostiach života. Teším sa, že keď moje deti trošku vyrastú, budeme spolu diskutovať a rozoberať vážne veci.

 

Čo ti dáva tvoja vlastná rodina? A čo dávaš ty jej?

Rodina mi vytvára zázemie, pumpuje ma láskou, radosťou, dopĺňa mi zmysel života. A dávať môžeme len to, čo máme. No a dúfam, že do mojej rodiny prinášam rozmer otcovstva. Kto iný by to mal robiť, ak nie ja? (úsmev)

 

Už si prezradil niečo z rodinných pomerov, ale predsa: aké sú tvoje korene?

Moji rodičia pochádzajú zo skromných pomerov, kde boli hlboko zakorenené prirodzené hodnoty. Sú veľmi rozdielni, čo vnímam ako veľké obohatenie. Keby som mal charakterizovať maminkine prednosti, použil by som slová láskavosť a obetavosť. U otca je to hľadanie pravdy, hľadanie Boha a zodpovednosť. Počas komunizmu sme boli štandardnou proti režimu nastavenou katolíckou rodinou. To, že bol nejaký Velehrad 1985 alebo Sviečková manifestácia 1988 neviem zo školy alebo z literatúry, ale z rodiny. O daroch, ktorými som bol obdarovaný v rodine, by mohol byť celý rozhovor, možno aj kniha.

Naučil som sa, že z detstva sme schopní čerpať celý život, že bázeň pre Bohom je skutočne počiatkom múdrosti, že veci sa môžu počas života zlepšovať, že obetovať sa pre deti má zmysel, že „sranda musí byť“, že múdrejší som už bol, že mamu a otca potrebujem celý život, že nebudem dokonalým rodičom, že rodičovská láska dáva deťom krídla a milión iných užitočných vecí, ktoré spoluvytvárajú moje ja.
Vieš si predstaviť život bez rodiny – bez vzťahov, bez manželky, bez rodičov, bez detí?

Bez vzťahov nie, bez rodiny áno. Človek už má tú skúsenosť, že skutočne ho napĺňa to, keď žije pre druhých. A takýto životný štýl je možné žiť či v rodine či v inej životnej situácii. Som ale presvedčený, že moja manželka a deti sú darom, ktorý som dostal zhora. V tomto kontexte si teraz neviem predstaviť život bez mojej rodiny.

 

Odovzdavanie peticie za referendum4, Bratislava aug 2014

 

Čo je to vlastne „rodina“?

Predovšetkým je to nenahraditeľný priestor pre zažívanie bezpodmienečných vzťahov. Rodina je školou lásky, ktorá je plná citu, vernosti, vytrvalosti, radosti. Prirodzeným žriedlom takejto lásky je zrelý vzťah medzi mužom a ženou, z ktorých sa stanú otec a matka.

Ale doplnil by som aj suchú sociologickú odpoveď: rodina je základnou bunkou spoločnosti. Za týmto omieľaným konštatovaním sa skrýva hlboká pravda o spoločnosti, ktorá bude natoľko zdravá, fungujúca a šťastná, nakoľko budú také aj jej základné bunky.

 

Cítite ako rodina podporu zo strany okolia, štátu či Cirkvi? Nie je rodina dnes skôr osamelá a ponechaná napospas?

Myslím si, že najlepšou podporou štátu rodine je nechať ju žiť si svoj život a napomáhať jej v samostatnosti. Nemusí byť zlé, ak je rodina takpovediac ponechaná napospas, pretože ona to zvládne a môže sa slobodne rozvíjať.

Horšie však je, a to sa dnes deje, keď sú rodina a rovnako aj manželstvo vytesňované z kultúry. Ak celá kultúra predstavuje nezodpovedné a nestále, t.j. nezrelé, vzťahy, znemožňuje tak ľuďom porozumieť manželstvu a rodine. Koľkí mladí ľudia sú potom schopní rozpoznať, že to čo im ponúka súčasná kultúra, je len ilúziou šťastia? V tomto sú skutočne celé generácie ponechané napospas zdegenerovanej kultúre. V takomto prostredí je skutočne ťažké hľadať pravdu a osobné ľudské šťastie a človek sa môže cítiť byť ponechaný napospas.

 

S akými očakávaniami vstupuješ do nového roka 2015?

Rok 2015 bude pre mňa predovšetkým v znamení II. Národného pochodu za život.

Začiatku roka to ale bude určite referendum o ochrane rodiny. Pre mňa veľmi významná udalosť po osobnej, profesionálnej i celospoločenskej stránke.

Ďalej do budúcnosti príliš nepremýšľam, pretože žijeme veľmi dynamickú dobu a na nejaké dlhodobé plány sa nedá spoliehať. Skôr vnímam ako výzvu byť schopný túto nestálosť sveta a osudu zvládnuť, byť pripravený na všetko, dobré i zlé, byť schopný všetko prijať a zachovať si pritom vnútorný pokoj, radosť zo života a nádej.

 

Fotografie: Aliancia za rodinu, odovzdávanie petície za referendum,

Rozhovor bol uskutočnený koncom roka 2014.