Po potrate

0
44

everettCAROL EVERETTOVÁ bola majiteľkou dvoch potratových kliník a v štyroch bola riaditeľkou, no napokon sa z nej stala zástankyňa pro­life. Dnes rozpráva aj o svojich skúsenostiach s reakciami žien po interrupcii.

Kliniky, ktoré Carol Everettová vlastnila, boli ako takmer všetky ostatné potratové kliniky vybavené tzv. „zotavovacími miestnosťami“. V nich mohli ženy po potrate ostať dovtedy, kým nevyprchali účinky anestézie alebo kým sa necítili dostatočne dobre na to, aby odišli. Carol Everettová hovorí, že ženy po potrate reagovali prevažne dvomi spô­sobmi.

PRIZNANIE

„V zotavovacej miestnosti prebiehajú dvojaké reakcie. Prvá je: Zabila som svoje dieťa!“ hovorí C. Everettová. Carol priznáva, že už vtedy ju ohromoval tento moment, pretože to bol vlastne úplne prvý moment, keď ne­šťastná žena svoje dieťa nazvala die­ťaťom a prvý raz, čo svoj čin pomenovala vraždou. I keď to znie hrozne, toto je pravdepodobne najzdravšia reakcia. Takáto žena pravdepodobne bude mať silu odtiaľ vyjsť, vyrovnať sa s tým a snáď sa i uzdraví a bude môcť ísť ďalej,“ hovorí C. Everettová. Aj keď tieto ženy podstúpili proces potratu v stave popierania, potom už v tom nemohli naďalej pokračovať. Boli nútené čeliť pravde o tom, čo sa stalo. C. Everettová je presvedčená, že keď tieto ženy čelia realite namiesto jej potláčania, môžu byť na ceste k uzdraveniu.

ÚTEK OD POTRATU

No C. Everettová hovorí aj o druhej skupine žien: „Je však aj druhá reakcia: Som hladná, držíte ma tu už štyri hodiny, a to ste hovorili, že tu budem len dve; pustite ma odtiaľto preč!“ Podľa C. Everettovej ženy, ktoré takto reagujú, robia „presne to, čo som robila ja“: Utekajú od potratu. Nečelia mu; vybrali si možnosť poprieť ho. „A toto sú práve tie ženy, o ktorých sa píšu všetky tie štatistiky o postabortívnom syndróme,“ upresňuje C. Everettová. Dnes vraj trvá v priemere päť rokov, kým si ženy vôbec priznajú fakt, „áno, zabili sme naše dieťa“. C. Everettová je pri tejto téme voči sebe nekompromisná: „Aj ja uvažujem o svojom osobnom uzdravovaní, ktoré sa začalo len pred rokom. Vyjednávala som s Bohom. Nechcela som o svojom potrate hovoriť. Keď som si to však konečne priznala, päť mesiacov som nemohla prestať plakať, pretože som zabila svoje dieťa. A stále som sa cez to ešte úplne nedostala. Pre všetky tieto ženy je to rovnako ťažké. Som presved­čená, že aj keď možno nie sú zranené fyzicky, každá z nich je zranená potratom.“ Spomínaná štatistika o tom, koľko ženám trvá, aby si priznali potrat, nemusí byť vždy spoľahlivá. No C. Everettová z vlastnej trpkej skúsenosti vie, že potláčanie traumy potratu vedie neskôr iba k väčšiemu žiaľu. Ženám, ktoré boli na potrate, hrozí väčšie riziko samovraždy, a to až 6- až 7-­krát väčšie ako u dospelých a 10-­krát väčšie ako u tínedžerov. Tiež im hrozí väčšie riziko depresií, porúch spánku či hospitalizácií pre psychiatrické choroby. Je preto nutné, aby pro­life skupiny prichá­dzali k týmto ženám so súcitom, a to bez ohľadu na to, ako sa vyrovnávajú alebo nevyrovnávajú so svojim potratom. A teraz aj pre tieto skupiny organizuje Carol Everettová rôzne semináre a školenia.

Prebraté z časopisu VOX

ZDIELAŤ
Previous articleBulletin pre deti – 5. pôstna nedeľa
Next articleDeň počatého dieťaťa
VOX
Časopis VOX vychádza v PDF formáte a je to dvojtýždenník o náboženstve a kultúre. Venuje sa aktuálnemu dianiu v Cirkvi doma i vo svete, eticko-spoločenským problémom a to formou rozhovorov, reportáží či analýz a komentárov. Prináša eseje o kultúre, profily umelcov, rozhovory, ukážky diel i recenzie. Časopis je možné objednať na adrese prikryl62@gmail.com.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno