Peter Dubovský: Duchovné sprevádzanie je pre zdravý duchovný život nevyhnutné

0
78

Zo Slovenska pochádza niekoľko súčasných osobností svetového meradla a otec Peter Dubovský, SJ je jedným z takýchto pokladov. Okrem toho, že je expertom na Bibliu, má aj bohaté skúsenosti s duchovným sprevádzaním. Pre zastolom.sk hovorí o tom, v čom spočíva duchovné sprevádzanie, pre koho je určené, aké sú jeho nástrahy a či má duchovného sprievodcu aj pápež František.

 

Pápež František počas svojho pontifikátu opakovane zdôrazňuje dôležitosť služby duchovného sprevádzania. V apoštolskej exhortácií Evangelii gaudium (Radosť z evanjelia) hovorí, že „…vysvätení služobníci, ako aj ostatní pracovníci na poli pastorácie dokážu sprostredkúvať vôňu Ježišovej blízkej prítomnosti a jeho osobný pohľad. Cirkev musí uviesť svojich členov – kňazov, rehoľníkov aj laikov – do tohto „umenia sprevádzať“, aby sa všetci naučili zobúvať si sandále pred svätou zemou druhého človeka,“ (paragraf 169). Prečo je duchovné sprevádzanie také dôležité?

Pretože sme ľudia a nikto nedokáže byť sám sebe vodcom. Človek má tendenciu „zacykliť sa do seba“, teda počúvať seba, správať sa podľa toho, ako mu to najviac vyhovuje a je voči svojim chybám slepý. Pokiaľ nie je konfrontovaný s niekým, kto mu dokáže nastaviť láskavé zrkadlo, ľahko sa môže akoby stratiť sám v sebe. Naša ľudská prirodzenosť je stvorená tak, že bez dialógu s iným človekom nemôže normálne rásť.

 

Čo presne je duchovné sprevádzanie?

V prvom rade je to počúvanie človeka. Je založené na dôvere a vytvára priestor pre pocit prijatia, ktorý napomáha pri otváraní srdca človeka, ktorý je duchovne sprevádzaný. V procese duchovného sprevádzania človek niekedy otvára kapitoly svojho života, ktoré sú veľmi komplikované, no spolu so svojím duchovným sprievodcom hľadajú vo všetkom Božie cesty a význam toho, čím človek ide: či je to mätúce, ťažké, či krásne, stále sa spoločne pýtajú, čo to znamená, kam to vedie a ako to formuje vnútro človeka. Ide o spoločné rozlišovanie a nachádzanie cesty, ktorú pre človeka Boh pripravil.

 

Z osobnej skúsenosti poviem, že niektoré momenty, kedy veľmi intenzívne vnímam prítomnosť a pôsobenie Ducha Svätého, sú práve tie, keď niekoho duchovne sprevádzam. Stáva sa, že príde za mnou človek, vysvetlí mi svoju situáciu a ja si niekedy len povie: „Pane, to čo mám teraz vlastne povedať?!“ (úsmev). Keď sa spätne pozriem na niektoré situácie a veci, ktoré zazneli z mojich úst, otázky, ktoré som položil, alebo diskusia, ktorá následne vznikla, tak vidím úplne jasne, že sám, len z mojej ľudskej kapacity, by som nikdy nebol schopný niečo také vytvoriť.

 

Ak ide o počúvanie človeka, potom kto koho má hlavne počúvať? Človek duchovne sprevádzaný alebo duchovný sprievodca?

V prvom rade počúva duchovný sprievodca človeka, ktorý ho vyhľadal.

No veľmi zaujímavé je, že v mnohých situáciách, počúvaním človeka, ktorého sprevádzam, sám nachádzam riešenia na svoje dilemy. Teda duchovný sprievodca nie je len akýmsi výlučným poslucháčom a vzápätí rozdávačom hotových rád. Tým, že je duchovné vedenie dialógom, ľudia sa v ňom počúvajú vzájomne.

 

Je teda duchovné sprevádzanie určené pre ľudí, ktorí momentálne riešia nejaké problémy, či životné traumy? Keď potom človek prežíva pokojné obdobie, už duchovné sprevádzanie nepotrebuje?

Zo skúsenosti vidím, že prvýkrát vyhľadajú ľudia duchovného sprievodcu najmä vtedy, keď potrebujú vyriešiť práve niečo zásadné. Mnohí aj skončia s duchovným sprevádzaním vtedy, keď spolu so sprievodcom nájdu cestu k riešeniu a k pokoju v duši. Potom je však druhá skupina ľudí, ktorí keď zistia, že duchovné sprevádzanie je veľmi obohacujúce a že im to pomáha duchovne rásť, pokračujú. To je práve tá fáza, kedy človek začína viac otvárať svoje srdce a spolu so sprievodcom môžu ísť do väčšej hĺbky a začínajú sa riešiť základné, no nesmierne dôležité veci, ako napríklad – akým spôsobom človek žije, ako a prečo pracuje, kam ho vedú vzťahy, v ktorých je… Človek v spoločnosti svojho sprievodcu pozýva postupne Boha do každej oblasti. Táto fáza duchovného sprevádzania by sa dala výstižne prirovnať k prvému roku manželstva: všetko je pekné a ide to „samo“ (úsmev). Potom však nevyhnutne príde bod, keď duchovne sprevádzaný človek začne byť viac vnímavý na ľudskosť svojho duchovného sprievodcu.

 

Ako to myslíte?

Človek začne ostrejšie vidieť, že jeho duchovný sprievodca je len obyčajný človek so svojimi chybami a hlavne limitmi. Že nie je priamym a neomylným „hlasom Boha“, a občas môže skutočne povedať nejakú hlúposť; niekedy sa mu počúvať darí s ľahkosťou a sústredenosťou, inokedy je unavený. Jeden rozhovor môže byť skvelý a človeka nadchne, nabudúce to však môže byť suchopárne. V tejto fáze začína byť duchovné sprevádzanie všedné. V tomto bode ďalšia skupina ľudí zanecháva duchovné sprevádzanie. No pár ich stále ostane verných myšlienke nechať sa duchovne sprevádzať, a tým prehlbovať svoj vzťah s Bohom. Potom človek po rokoch skutočne vidí, ako podstúpením tejto cesty „narástol“ a dozrel.

 

Všednosť, či akási nuda teda nie je správnym dôvodom ukončiť duchovné sprevádzanie?

Vôbec by to nemal byť rozhodujúci dôvod. Žiaľ, je však častým, pretože očakávania mnohých sú, že budú chodiť načerpávať energiu, nadšenie pre svoj duchovný život alebo že každé stretnutie s duchovným sprievodcom bude fantastické. No tak to nefunguje.

Aké sú teda správne dôvody?

Každý z nás, duchovných sprievodcov, má určité svoje obzory: určité vedomosti, zrelosť, skúsenosti. Niekedy sa stane, že duchovný sprievodca pri sprevádzaní narazí na svoju hranicu v tom slova zmysle, že jeho koncept prežívania viery je iný ako koncept prežívania viery sprevádzaného človeka. Vtedy je na mieste zvážiť pokračovanie sprevádzania. Samozrejme, tieto koncepty prežívania osobnej viery by mali byť vždy v súlade s katechizmom, no vieme, že dokážu byť zásadne rozdielne.

 

Napríklad?

Môže sa stať, že za kňazom, ktorý má povedzme liberálnejšiu charizmu, príde silne tradične založený človek, ktorý sa rád modlí ruženec. Ak by predsa len šli spoločne do duchovného sprevádzania, tento kňaz si musí dávať veľký pozor, aby nezačal človeka chtiac-nechtiac „prerábať“ na svoj obraz prežívania viery. Tým by zamedzil človeku prichádzať k Bohu tou cestou, ktorá je jemu prirodzene vlastná. Podľa mňa je rozhodujúcim dôvodom pre ukončenie sprevádzania to, keď človek rozlíši, že ho jeho duchovný sprievodca tlačí na cestu, ktorá mu nie je vlastná.

Ďalším rozhodujúcim dôvodom je strata dôvery, keďže je kľúčová pre duchovné sprevádzanie. Keď človek stratí dôveru, že môže bezpečne a otvorene hovoriť o svojom najhlbšom prežívaní, nikam to už ďalej nevedie. No v tomto prípade si treba dať pozor a rozlíšiť, či dôvodom straty dôvery bolo to, že duchovný sprievodca spravil nejakú zásadnú chybu alebo je to len pomenovanie akejsi masky človekom, ktorý chce niečo zo svojho vnútra zakryť a nebyť konfrontovaný. Dôvodom môže byť aj strach. Obranný mechanizmus. No je nevyhnutné byť pravdivým voči sebe i voči duchovnému sprievodcovi.

 

Kto môže duchovne sprevádzať?

Každý, kto je schopný skutočne počúvať svedomie druhého človeka, pochopiť ho, vytvoriť pre neho vo svojom srdci priestor a má pokoru nechať sa riadiť Duchom Svätým. Jeho postoj nemôže byť ja ho idem niečo naučiť, ale spolu ideme rozlišovať.

Ide iba o zasvätené osoby?

Takisto aj o laikov. Napríklad, z môjho pôsobenia u skautov poznám mnohých vedúcich skautských oddielov, ktorí majú neuveriteľne rozvinuté prirodzené vlohy pre sprevádzanie druhých. Minule tu u nás bola na návšteve jedna dievčina od skautov a keď som videl, s akou trpezlivosťou vie počúvať, nasmerovať, upozorniť či podporiť človeka, povedal som si: Fu, teda mám sa ešte kam posúvať (úsmev). Výhoda u kňazov je, že môžu sprostredkovať milosť spovede. Keď človek rieši veľmi ťažké veci, element odpustenia pri rozhrešení môže byť kľúčový. Na druhej strane, aj duchovný sprievodca, ktorý nie je kňazom, by mohol pripraviť človeka a poslať ho na spoveď ku kňazovi.

 

Prečo je tak málo dobrých duchovných sprievodcov?

Táto vec je teraz v Cirkvi veľkou výzvou. Pápež František ju otvoril a predostrel aj svojou tak diskutovanou apoštolskou exhortáciou Amoris leatitia (Radosť lásky).

 

Je to aj kvôli náročnosti duchovného sprevádzania?

Záleží na tom, kto hľadá duchovné sprevádzanie: Ak ho potrebuje mladá slečna, ktorá rieši napríklad prvé zamilovanie, potom človek nepotrebuje mať doktorát z teológie, aby jej pomohol rozlíšiť veci pravdivo a počúval ju. Na to postačí aj normálna mamka. No keď potrebuje duchovné sprevádzanie človek, ktorý už má určité skúsenosti, vzdelanie, zodpovednosť a postavenie v spoločnosti a potrebuje pomoc pri rozlišovaní ťažkých duchovných bojov, vtedy je nevyhnutné, aby mal duchovný sprievodca za sebou veľmi dobrú duchovnú formáciu, vzdelanie a bol ľudsky zrelý. Ak by niečo z toho nemal a vošiel do tak ťažkej situácie, bol by ako slon v porceláne – napáchal by viac „duchovnej“ škody, ako úžitku.

 

Ktoré sú základné ľudské vlastnosti pre duchovného sprievodcu?

Po prvé, mal by mať určité vzdelanie. Vôbec nemyslím na doktoráty a špecializácie, mal by mať isté vedomosti, aby „nechaosil“. Po druhé, osobnostná zrelosť. O zrelosti hovorí to, ako človek žije, ako sa vysporiadal so svojimi problémami a ako čelí jednotlivým situáciám. S tým súvisí aj pokora: mal by byť schopný priznať si, že pri niektorých ľuďoch „na to nemá“, aby ich sprevádzal. Tretím rozmerom je zbožnosť. Túžba po svätosti, ktorá sa buduje modlitbou. Napríklad svätá Tereza Avilská hovorila o dobrom duchovnom sprievodcovi ako o tom, ktorý je vzdelaný a zbožný. Keby bol len zbožný, to by vôbec nestačilo k tomu, aby mohol duchovne sprevádzať. Dokonca, keby si mala vybrať medzi zbožným a učeným sprievodcom, vyberie si učeného, pretože ten jej dá aspoň rozumné odpovede.

 

A čo základné predpoklady duchovne sprevádzaného?

Určite je nevyhnutná aspoň istá schopnosť citlivosti na to, čo sa odohráva vo vnútri človeka. Bez sebareflexie sa nepohneme. Ďalej je potrebná istá úroveň prežívania duchovného života alebo aspoň túžba ísť do vzťahu s Bohom hlbšie a hlbšie. Z iného uhla pohľadu by som povedal, že keď človek dosiahne istú hĺbku duchovného života, bolo by až nebezpečné nemať sprievodcu.

 

Ako to myslíte?

Pri istej hĺbke duchovného života sú aj malé „odchýlky“ veľmi dôležité a človek musí byť extra citlivý na to, či ho to vedie k Bohu alebo sú len sofistikovaným pokušením. Ak tieto odchýlky nechá človek pôsobiť, môže to byť veľmi nebezpečné pre jeho zdravý duchovný a psychický vývin. Aby sa človek nestal „duchovným čudákom“.

 

Máte vy duchovného sprievodcu?

Samozrejme. Nehovorím to však preto, aby som naznačil nejaké vlastné „duchovné hlbiny“ (smiech).

 

A má pápež duchovného sprievodcu?

Má, i keď sa nehovorí o tom, kto to je a tak. Je to súkromná vec pápeža a určite aj jeho duchovného sprievodcu.

 

Ako by si mal človek nájsť svojho duchovného sprievodcu?

Nie je to otázka titulov, ani hodností duchovného sprievodcu. Mnohokrát to závisí na osobnej skúsenosti: Ľudia si väčšinou nachádzajú svojich sprievodcov pri intenzívnych duchovných skúsenostiach, ako duchovné cvičenia, obnovy či sväté spovede. Človek si v týchto situáciách všimne, že nejaký iný človek je schopný s ním „kráčať“ cez problémy a sprevádzať ho k riešeniam, a potom to už ide ďalej. A napokon je tu fakt, že všetko závisí od Božej Prozreteľnosti.

 

Aký je rozdiel medzi psychoterapiou a duchovným sprevádzaním?

Psychoterapia má určité presne vymedzené štruktúry a spôsoby, podľa ktorých funguje a pristupuje k človeku. V duchovnom sprevádzaní má hlavné slovo Duch Svätý a ten „vanie kam chce“ ako hovorí svätý Ján (Jn 3,8 – pozn. redaktora). Nie je možné tomu dať presnú štruktúru, či harmonogram. Jedno však vôbec nevylučuje druhé: Psychoterapia a duchovné sprevádzanie môžu skvele spolupracovať a dopĺňať sa a takisto duchovný sprievodca môže pri sprevádzaní využívať niektoré elementy psychoterapie.

Aké sú hranice dôvernosti medzi duchovným sprievodcom a duchovne sprevádzaným?

Je to individuálne. Závisí to od ľudskej zrelosti oboch ľudí. Prirodzená tendencia vo vzťahu s duchovným sprievodcom je vytvoriť si istý druh priateľstva. Napríklad, s niektorými ľuďmi, ktorí chodia ku mne na duchovné vedenie, sme veľmi dobrí priatelia. Aj ja s mojím duchovným sprievodcom som blízky priateľ. No viem, že v niektorých prípadoch je vhodné, aby som si udržiaval dostatočný odstup od človeka. Tu by mal byť mimoriadne citlivý na hranice najmä ten, kto duchovne sprevádza, pretože je skúsenejší.

 

Čo hovorí Sväté Písmo o službe duchovného sprevádzania?

Biblia nám hlavne ponúka niekoľko pekných príkladov: Eliáš si duchovne viedol Elizea a následne bol Giezi žiakom Elizea. V podstate starozákonná tradícia výchovy detí hovorí aj o tom, ako má byť otec duchovným učiteľom svojmu synovi. Ďalej ma oslovil spôsob, akým si Ježiš viedol svojich učeníkov: mal veľký dav ľudí, s ktorým preberal základné princípy. Potom mal sedemdesiat dva nasledovníkov, s ktorými diskutoval viac o konkrétnejších veciach. Následne pri ňom ostalo dvanásť učeníkov, ktorí ho sprevádzali na jeho cestách. Potom mal troch, Petra, Jakuba a Jána, ktorých vtiahol na hĺbku, ktorých vzal so sebou do Getsemanskej záhrady a ktorí s ním vystúpili na horu Tábor. S týmito ľuďmi prešiel Ježiš dôležitú cestu, aby sa mohli následne stať piliermi našej Cirkvi. Ďalšími inšpiratívnymi príkladmi istého duchovného sprevádzania sú priateľstvá svätého Pavla s Timotejom a Títom. Mimochodom, Pavlove listy sú vo všeobecnosti výborným „manuálom“ duchovného sprevádzania: vidíme, aký bol Pavol citlivý, čo sa deje v jednotlivých obciach, ako ich usmerňuje, radí, povzbudzuje a nemá zábrany aj pokarhať, i keď vždy s láskavým úmyslom.

 

História Cirkvi je bohatá na príklady duchovného sprevádzania. Ktoré z nich sú inšpiráciou pre vás?

Prelomovou osobnosťou bol Ignác z Loyoly, no určite je pre mňa veľkou autoritou aj Howard Gray v tom, aké široké spektrum ľudí dokáže duchovne sprevádzať a do akej hĺbky vzťahu s Bohom vie rôznych ľudí vtiahnuť. Pre mňa osobne je však „hrdinom“ duchovného sprevádzania otec Emil Váni z jezuitského seniorátu v Ivanke pri Dunaji, ktorý ma uviedol do tajomstiev sprevádzania (úsmev).

 

 

 

Prof. Peter DUBOVSKÝ, S.J. sa narodil v 1965 v Piešťanoch a vyrastal v dedinke Pečeňady. Vyštudoval biotechnológie na STU v Bratislave. V 1989 vstúpil k jezuitom a od roku 1997 slúži ako rímsko-katolícky kňaz. V 2005 úspešne ukončil doktorandské štúdium na Harvardskej univerzite, počas ktorého sa špecializoval na hebrejskú Bibliu. Je dekanom Biblickej fakulty Pápežského biblického inštitútu v Ríme. Je dlhoročným skautom.

titulná fotografia: Tony Frič, foto v texte: súkromný archív

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno