Silvia: Nikdy by som…

2
742

Nebolo to tak dávno, keď som priam bohorovne vyhlasovala, že toto a tamto by moje dieťa nikdy ne/spravilo, že toto a tamto by som zas nikdy ne/spravila ja. A tiež tomu nie je tak dávno, čo som zostala pobúrená nad tým, že dnes má blog fakt každý. Tento fenomén som spozorovala najmä u svojich rovesníčok. O čom píšu? Tak o všetkom – živote, materstve, móde, jedle, behaní, manželstve, Bohu, cestovaní… Prišlo mi to ako, že raz začas zjem cviklu s pohánkou a napíšem o tom, prípadne spravím z toho celé pásmo s názvom Óda na zdravú stravu. Inokedy zas prebehnem mestom v obtiahnutých legínach a kúlových teniskách a na svete je čo? No blog o behaní. Však počas toho x-minútového behu som mala dosť času nad tým všetkým popremýšľať. Dokonca, keď som si predstavila, ako si večer sadnem s červeným vínom a hŕbou nápadov za laptop, aj sportester nadšene viackrát zapípal. Alebo porodím jedno, dve … päť detí a čo spravím ako prvé, keď konečne dokážem sedieť dlhšie ako 5 minút? Tam-ta-da-dááá … napíšem blog o pôrode. Pričom prihodím aj zopár pikantností, nech to má šťavu a čítanosť. No a čím viac čítajúcich z toho dostane popôrodnú depresiu, tým lepšie. To isté platí aj o blogoch o výchove – čím viac rodičov z toho dostane depresiu (v tomto prípade akúkoľvek), tým lepšie.

Nebolo to tak dávno, presnejšie pred 10 minútami, čo decko číslo 1 a v tesnom závese decko č. 2 spravilo to, čo nikdy nemalo. Ani neviem, kedy sa stalo z môjho „nikdy by som“ – „včera som“. A z „ony by nikdy“ – „ony päťkrát za deň“. A tak to je aj s týmto blogom. No a ja si už len môžem spolu s Enrique-m spievať Here I am – this is me.  Matka píšuca blog. O čom? Tak o všetkom – živote, materstve, móde, jedle, behaní, manželstve, Bohu, cestovaní… Raz začas zjem aj tú cviklu s pohánkou, dokonca som to raz natlačila aj deťom a ony to natlačili do vankúšov. Som to našla po dvoch dňoch. Nepomohli tomu ani štyri žlčové, ani iné bio mydlá v spolupráci so savom, vanišom a nožnicami. Tak som o tom radšej napísala a keďže bola moja frustrácia príliš veľká, písala som veľa. A pásmo s názvom (nie inak ako) Óda na zdravé stravovanie s podtitulom Chvála polotovarom bolo na svete. Tiež chodím behať. Skôr teda chodím, než behám. Zabehnem málo, aj to s vypätím všetkých síl, no cítim sa ako z reklamy na nejaký dezodorant alebo športovú obuv. Takže to stojí za to, no ešte nie za zverejnenie. Ale aj to príde, ale teraz sa ešte hanbím. No a deti som porodila dve. A o tom som už napísala, poležiačky. Nebojte sa, zverejním to až vtedy, keď už nebude o čom a verte, to pri deťoch bude vždy. A keby aj nebolo, ešte stále môžem písať o dojčení, tam je tohoooo a medzičasom mi azda niečo napadne. Plus sa dá vždy písať o výchove. To je tiež dosť trendy. Frustrácie mám na rozdávanie. A navyše mám aj absolvovaný rýchlokurz psychológie na gúgli. Stačilo desať minút poskrolovať a bolo, tak prečo nie? I keď… aj napriek alebo vďaka môjmu rýchlokurzu som za svoju krátku kariéru matky stihla vo výchove spraviť už toľko prešľapov a do budúcnosti zarobiť na toľko prúserov, že pomôcť mi s nimi môže už len zmysel pre humor a viera, že kus z neho zdedili aj moje deti. Inými slovami, že sa raz na tom celom všetci spolu dobre zasmejeme. A dúfam, že dovtedy aj vy. A ak nie, tak dúfam, že si pri čítaní mojich blogov aspoň poviete, že nie ste na tom až tak zle. No najviac dúfam, že možno trocha i vďaka mne objavíte krásu a komickosť života s deťmi a užijete si to, koľko len budete vládať a môcť. Lebo, ako ma raz jedna pani upozornila, ešte nám to všetkým bude chýbať. Tá pani ku mne v jeden pekný jarný deň na jednej peknej bratislavskej ulici pristúpila a veľmi taktne mi naznačila, že mám na chrbte dačo biele a tekuté. Že asi od holuba, dodala. Som sa nemusela ani pozrieť a hneď som vedela, ktorá bije. Rýchlo som si to v hlave spočítala. 20 minút… 20 minút takto kráčam celým mestom. „To je grcka môjho bábätka,“ zachrípnuto som šepla a začala som to rozpačito utierať. Táto dáma s klobúkom a v béžových šatách s krajkovým limcom mi po chvíľke vzala vreckovku z rúk a utrela časti, na ktoré som nedočiahla, pričom mi s úsmevom povedala, že si nikdy nemyslela, že jej táto vôňa bude niekedy chýbať. Podávajúc vreckovku mi ešte stihla zaželať pekný deň a pošepkať, že som krásna mamina a že nech si to užijem… aj za ňu. Tak toľko na začiatok môjho blogovania. Na začiatok môjho rozprávania o tom, ako som sa prestala báť byť matkou. Ako som sa v rámci prežitia prestala brať až tak vážne a ako som namiesto súdenia druhých mám a naháňania si tým pre seba akej-takej hodnoty, začala vidieť komickosť a krásu každej i tej najnáročnejšej chvíle svojho materstva. Prosto, keď už je toho príliš, zahryznem si do jazyka a pustím prsty na špacír. A píšem a píšem… najskôr do šuflíka a teraz i tu. Teším sa na vás!

Tieto príbehy nie sú vymyslené, takže akákoľvek podobnosť s vami či inými skutočnými postavami a udalosťami nie je náhodná, ale pravdepodobná a vítaná. Nie všetko bolo napísané pri plnom vedomí a vážne. No takmer väčšina v tiesni a za nápadne ťažkých podmienok, ako napríklad s dojčiacim sa dieťaťom na kolenách, po prebdetej noci, s pokazeným kávovarom a vytrhnutými tromi písmenami na klávesnici. Pri písaní týchto blogov nebolo ublížené žiadnemu zvieraťu, dieťaťu či manželovi. A dúfam, že ich čítaním nebude ublížené žiadnej matke čitateľke.

2 komentárov

  1. Vdaka za blog. Počas prvej polovice som sa cítila previnilo, lebo som presne z tých, ktoré zjedia cviklu s pohánkou a hneď o tom napíšu. Ale keďže jem cviklu s pohánkou len raz za rok, blogy píšem tiež v podobných intervaloch. Počas druhej polovice som mala pocit, že sa asi nepoznáme, ale možno by sme si aj rozumeli, keby hej 😉 pre (snáď) povzbudenie, alebo len tak.. posielam moj aktuálny https://www.mojakomunita.sk/web/emdzej/blog/-/blogs/nie-matersku-si-naozaj-neuzivam a teším sa na ďalší od Vás, snáď nebude po roku, ako ten môj 🙂

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno