Netradičný život kresťanskej rodiny

0
47

Vchádzam do malého záhradného domčeka za kaštieľom v Ivanke pri Dunaji. Pripomína skôr perníkovú chalúpku alebo Hobitiu noru než rodinný dom. Okolo je malé hospodárstvo so sliepkami a poníkmi. Nad domček sa skláňajú ruky starých vŕb, ktorých korene siahajú až k blízkemu riečnemu ramenu. Lenku a Juraja Šústovcov poznám pomerne dlho, veď Juraj ma učil minulý rok v Kolégiu Antona Neuwirtha, ale u nich doma som ešte nikdy predtým nebol. Ešte som si nestihol zložiť batoh a ich tri a pol ročný syn Vilko sa ma už opýtal hádam desať otázok. Juraj okrem toho, že učí v Kolégiu, je zároveň predsedom Spoločenstva Ladislava Hanusa, ktoré sa snaží o rozvoj kresťanskej kultúry vo verejnom priestore.

O tom, ako sa Šústovci snažia rozvíjať kresťanskú kultúru vo svojej rodine, sme začali našu debatu s Jurajom. „Snaha o spravodlivosť, dobrý ekonomický systém, školstvo, zdravotníctvo, je inšpirovaná sociálnym učením cirkvi. A niečo podobné by malo platiť aj pre rodinný život. Všetky veci, ktoré sa týkajú rodinného života, od manažmentu domácnosti až po výchovu detí, sú tiež inšpirované evanjeliom. V našej rodine sa to prejavuje tak, že sa spoločne modlíme. Keď sa modlíme modlitbu Anjel Pána, deti sa prestanú hrať a vnímajú, že sa ocko s mamkou modlia.“

 

201504_01_8875_10

 

Rodina nežije izolovane, ale v širšom spoločenstve, štáte a vzájomne na seba pôsobia. Zaujímalo ma, čo podľa Lenky môže dnešná kresťanská rodina ponúknuť svojmu okoliu. „Zvýrazniť krásu rodinného života, a to v tých najjednoduchších zvyklostiach. Pamätám si, keď sme raz boli s Vilkom na obede, automaticky sme sa prežehnali a pomodlili. Ostatné mamičky, ktoré tam boli, sa k nám pridali a otvorilo to cestu k hlbšiemu rozhovoru a vzájomnému zdieľaniu.“ Ako sa rodina Šústovcov snaží pôsobiť na svoje okolie, hovoril Juraj. „Mám pocit, že my skôr pohoršujeme naše okolie. (smiech) Naše deti sú živšie, bývajú menej oblečené než iné deti na ihrisku alebo lezú vyššie ako iné deti na ihrisku.“ Aký je dôvod a cieľ iného prístupu k výchove vašich detí? „Chceme s našimi deťmi tráviť čo najviac času. Nemyslím, že je to len v kresťanských rodinách, ale určite je to v súlade s našou vierou, kde rodičia sú primárnymi vychovávateľmi svojich detí. Znamená to pre nás, že ani len neuvažujeme, že ich dáme do škôlky, aby sme mohli viac pracovať. Chápem, že je to niekedy nevyhnutné, ak v rodine chýbajú peniaze, ale my sa radšej uskromníme, aby sme mohli byť s našimi deťmi viac. Toto je niečo, čo je trošku iné ako zvyčajne. Obvykle sa ľudia Vilka pýtajú: Tak čo, už chodíš do škôlky?“

 

Škôlka by mala byť až druhá možnosť

Medzitým čo som spovedal Juraja a Lenku, ich druhý syn Vavrinec mi vyliezol na počítač a začal doň čosi písať. Vilko sa stále pokúšal uchopiť môj diktafón, až nakoniec prevrhol kávovar. Vavrincovi sa odrazu zachcelo mamičkinho mlieka a už sa driapal k Lenke. Po krátkej prestávke sme sa vrátili k našej dišpute. Niektorí ľudia namietajú, že pre dieťa je lepšie, ak sa čo najskôr socializuje so svojimi rovesníkmi v predškolskom zariadení. Čo si o tom myslí Juraj? „Podľa nás by škôlka mala byť až druhá možnosť. Ani doma deti nežijú úplne izolovane, veď sú v kruhu blízkych priateľov a na ihrisku sa stretávajú s rovesníkmi. Hodiť ich vo veku troch rokov do neznámeho kolektívu nie je úplne ideálne. Ideálnym miestom na výchovu detí je v prvom rade rodina, pričom rodinu chápem v širšom zmysle.“ Keď pozorujem Vilka, zdá sa mi, že je zvedavejší a odvážnejší než jeho rovesníci. Lenka, snažíš sa nejako špeciálne stimulovať Vilkovu a Vavrincovu zvedavosť? „Keď vidím, že ho niečo zaujme a koncentruje sa na to, tak ho neprerušujem. Keď od toho odíde, vždy sa spýtam, čo robil, aby si spätne uvedomil, čomu sa venoval. Nesnažím sa mu diktovať, teraz ideš robiť to, potom budeš tamto, teraz musíme stihnúť toto. Skôr sa ho snažím sledovať a keď robí dobré činnosti, tak ho v nich podporím. Je s tým spojená trpezlivosť odpovedať na otázky prečo. Niekedy aj 250 krát denne.“ Juraj k tomu dodáva. „Ak dieťa lezie na strom, tak je zväčša postoj rodičov negatívny. Nelez, spadneš! Náš postoj je odlišný. Fííha, ty si riadne vysoko.“

Všímam si, že ste k svojim deťom zhovievavejší ako iní rodičia. Juraj, aký je tvoj názor na fyzické tresty ako spôsob výchovy detí? „V zásade negatívny. Myslím si, že fyzický trest je účinná a krátkodobá skratka, ale s dlhodobými negatívnymi účinkami. Je lepšie, keď dieťa vie nerobiť nejakú vec preto, lebo vie, že to škodí a nie preto, že sa bojí remeňa.“ Dajú sa ale deti v takom skorom veku priviesť k racionálnemu uvažovaniu? „Myslím si, že len čiastočne. Možno, že to aj niekedy preháňame. Občas si s Lenkou hovoríme, že dvadsať sekúnd vysvetľovanie je viac než dosť pre tri a pol ročné dieťa. Keď nechceme, aby sa dieťa hralo počítačové hry, nebudeme ich kupovať len preto, že ich chce. Preto sa snažíme vytvoriť im také prostredie, v ktorom budú môcť bezpečne manipulovať a vtedy sa aj výrazne eliminuje tendencia neposlušnosti, poučovania a vymýšľania. Druhá dôležitá vec je, dobre si naplánovať čas. Deti sú často iritované tým, ak im hovoríme: Teraz rýchlo vyzliecť, obliecť, ideme, autobus nám odchádza, máme sa stretnúť s tým a s tým, nestíhame. Keď sú rodičia v strese a tlačia na pílu, deti na to odpovedajú podráždením a odporom. Snažíme sa plánovať s časovou rezervou, i keď sa nám to nie vždy darí.“

201504_01_8875_09

 

Dať deťom náš svet

Lenka, bývate v netradičnom prostredí, vaším domovom je prenajatý záhradný domček, za chrbtom máte kaštieľ a naokolo kopec študentov. „Naším deťom vytvárame čo najreálnejší svet. Hračkárstva sú plné detských kuchyniek, domčekov… My sa snažíme, aby sa už teraz hrali s vecami, s ktorými sa stretnú vo svete dospelých. Snažíme sa im dať náš svet v tej miere, v akej sú schopné ho poňať. Vilko si na tomto stolíku môže zapaľovať zápalky a hasiť ich v pohári s vodou, samozrejme pod mojím dozorom.“ Juraj, svoje deti plánujete vzdelávať doma, napriek tomu, že naša legislatíva tomuto spôsobu vzdelávania nie je veľmi naklonená. „Má to dve roviny. Prvá je verejná. Aj v SLH sa snažíme prispievať k tomu, aby sa legislatíva zmenila, lebo si myslím, že nie je spravodlivé, ak štát robí prekážky rodičom, ktorí chcú vzdelávať svoje deti doma. Štát má slúžiť svojim občanom, aby mohli plnohodnotne žiť život, ale nemal by chcieť preberať ich rodičovskú zodpovednosť. Štát by mal pomáhať rodičom, nie ich nahradzovať. Dnes to niekedy vyzerá tak, že štát vie lepšie, v čom a ako vychovávať deti, než rodič. To je absurdná predstava. Druhý rozmer je, že už dnes štát umožňuje vzdelávať deti doma legálne, ale rodič musí mať aprobáciu na pedagogický smer prvý až štvrtý ročník, alebo má garanta, ktorý ručí za výchovu dieťaťa.“

 

Pôrod doma a život v Kolégiu

Lenka, ty si rodila svoje druhé dieťa doma. Prečo si sa rozhodla pre takýto netradičný pôrod?

„Chcela som Vavríkovi zabezpečiť, aby mohol prísť na svet dôstojne a do láskyplného prostredia a aby sa to odohralo v kruhu najbližších. V nemocnici mi to nik negarantoval. Dlhodobo som to študovala a vyhodnotila som to ako najlepšie riešenie. Po Vavríkovom pôrode som bola štyri dni v eufórii. Mala som toľko energie, že som si myslela, že budem hory prenášať. V momente, kedy som sa prvýkrát dotkla jeho hlavičky, som zažila veľkú bázeň pred Bohom. V tej chvíli sa môj svet zastavil.“ Súhlasil s pôrodom doma aj otec rodiny? „Nemocnice sú nastavené tak, aby eliminovali možnosť smrti a poškodenia dieťaťa pri pôrode. To je ich hlavný cieľ, ale už neriešia tie jemnejšie veci ako psychika dieťaťa
a matky alebo podpora dojčenia, pričom tieto veci výrazne vplývajú na vzťah matky a dieťaťa. Pre tieto dôvody sme sa rozhodli rodiť doma, samozrejme za predpokladu, že tehotenstvo sa bude vyvíjať dobre.“
Kolégium, kde učíš, sa od štandardnej slovenskej vysokej školy odlišuje nielen tým, že je zasadené v historickom prostredí Ivánskeho kaštieľa, dôrazom na rozvoj kritického myslenia, ale aj tým, že so svojimi študentmi trávite nepomerne viac pracovného i osobného času. Dal by sa život v Kolégiu prirovnať k rodine? „Neviem, či je niekde na Slovensku miesto, kde by učitelia a študenti žili tak blízko seba. Môžeme si tu vzájomne vidieť do kuchyne. Študenti môžu prísť, kedy chcú. V tomto zmysle by som to prirovnal k rodine. Napriek tomu som nikdy nemal so študentom vzťah v takej silnej miere, aby som sa v tom vzťahu cítil v role otca. Snažím sa neuprednostňovať nikoho. Netrúfam si ani povedať, žeby som niektorého študenta vyformoval viac než iných.“

Lenka, v akú matku chceš dozrievať a akí ľudia by mali vyrásť z vašich detí? „Za každých okolností chcem byť schopná láskavej trpezlivosti. Aj vtedy, keď sa ten najstarší nechce obliecť a my sa práve ponáhľame. Učím sa stále vnímať, že sú to len deti a nechcieť od nich, aby boli dokonalé, obzvlášť, keď ja sama nie som dokonalá. Zaslúžia si náš rešpekt aj napriek tomu, že od nich nemôžeme očakávať, že nám budú rovnocennými partnermi. Tieto dve veci skĺbiť dokopy v každodennom materstve je pre mňa výzvou a niečím, čo sa učím od funkčne starších mamičiek.“ Juraj dodáva, že rodičovské roly sa nedajú odčítať z knižky. Potrebné sú príklady rodičov, starých rodičov alebo susedov, ktorí už majú viac skúseností a od nich sa učiť, ako sa zachovať v rôznych situáciách. „Túžime, aby z našich detí vyrástli takí ľudia, akých ich chce mať Pán Boh a aby boli čestnými a cnostnými ľuďmi, ktorí budú ochotní strácať čas pre druhého.“

 

000038

 

Fotografie: Marcel Mikolášik

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno