Nenechajme sa zahnať späť do totality

0
26

Prorodinným aktivistom v predreferendovom čase sa médiá boja dať priestor, aby neporušili zákonom stanovenú povinnosť objektivity a vyváženosti, no na druhej strane vystúpenia odporcov referenda akoby nikto nerátal. A tak sa dokonca aj kresťania pod paľbou najrôznejších vyhlásení proti referendu začínajú cítiť zneistení, či 7. februára právo slobodne vyjadriť svoju vôľu využijú alebo radšej nie. O tom, prečo sa nemajú nechať zmiasť, sme sa rozprávali s europoslancom a lekárom Miroslavom Mikolášikom.

 

Sloboda slova a prejavu a referendum ako jedna z možností ich uplatnenia sú základom demokratického fungovania spoločnosti. Ako je potom možné, že je práve liberálmi, ktorí na slobode stavajú svoje hodnoty, odmietané?

To je aj pre mňa ťažko pochopiteľné, že ľudí, ktorí chcú vyjadriť slobodne svoj názor a chcú, aby im táto sloboda zostala aj v budúcnosti, obviňujú z toho, že nechcú, aby Slovensko vykročilo do 21. storočia. Nie je práve vnucovanie jediného správneho názoru – napríklad v prípade zobratia možnosti rodičom vybrať pre deti taký spôsob sexuálnej výchovy, ktorý považujú za vhodný – vracaním nás o päťdesiat rokov spať do obdobia totality?

 

Druhým argumentom odporcov nadchádzajúceho referenda o rodine je, že aj keby bolo úspešné, jeho výsledky nič nezmenia, lebo všetko už naše zákony obsahujú.

Je síce pravda, že Slovenská republika má v ústave zakotvené manželstvo ako vzťah muža a ženy a adopcie osobami rovnakého pohlavia nie sú povolené. Slovensko však nie je ostrovom samým pre seba a ako súčasť medzinárodných organizácií je viazané mnohými rozhodnutiami, ktoré padnú mimo jeho územia. Predovšetkým spadáme pod jurisdikciu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Rodinná a sociálna politika, do ktorej patrí aj otázka registrovaných partnerstiev, je síce vo výsostnej kompetencii členských štátov, no musia ju uplatňovať v súlade s právom únie. V ňom je okrem iného zakotvený aj všeobecný princíp zákazu diskriminácie, známy aj ako zásada rovnakého zaobchádzania. To v skutočnosti znamená, že ak by sme v budúcnosti pristúpili na akokoľvek obmedzené registrované partnerstvá, zabezpečujúce páru len právo dediť či informovať sa vzájomne o zdravotnom stave, alebo by sme uznali určité adopčné práva nezosobášeným párom, okamžite by sa na základe zákazu diskriminácie roztočil kolotoč rozsudkov medzinárodných súdov nariaďujúcich nám odstraňovanie nerovnakého zachádzania, ktorý nás prinúti uznávať rovnako-pohlavným párom tie isté práva ako majú páry opačného pohlavia, vrátane adopcie. Začať brzdiť až vtedy by už bolo naozaj neskoro. Preto februárové referendum o rodine nie je zbytočné.

 

Asi najcitlivejším bodom referenda sú spomínané adopcie detí pármi rovnakého pohlavia. Liberáli argumentujú tým, že všetko je lepšie ako detský domov.

Relevantným názorom na túto otázku však nie je argument žiadneho politika, ale samotných detí. Zhodou okolností v deň, keď robíme tento rozhovor, vyšiel načítanejší slovenský denník s anketou medzi dospelými odchovancami detských domovov. Z ôsmich opýtaných len dvaja povedali, že by dali prednosť homosexuálnemu páru pred detským domovom. Ostatní zvolili radšej decák. Je strašne pokrytecké, ak si nejaká skupina dá za svoj cieľ presadiť záujem homosexuálnych dospelých na úkor detí, bez toho, aby vedeli, čo im to spôsobí.

 

V niektorých krajinách je adopcia párom rovnakého pohlavia však už umožnená…

To je pravda a nedávno boli v denníku Washington Post zverejnené svedectvá desiatich amerických detí, ktoré v takýchto rodinách vyrástli a vystupovali pred súdom v New Orleans. Ten má rozhodnúť, či podporí súčasný zákon o manželstve medzi mužom a ženou v štátoch Texas, Louisiana a Mississippi. Jedna z nich vypovedala, že jej matka s lesbickou partnerkou úplne pohŕdali heterosexuálnymi rodinami a ona nemala ani poňatia o tom, ako funguje normálny vzťah medzi manželom a manželkou, až kým sa nedostala do náhradnej rodiny. Iná z mladých žien súdu pripomenula, že tak ako aj iné dievčatá, ktoré vychovávali homosexuálni muži, aj ona pociťovala, že jej ženskosť nie je v nej ani utvrdzovaná a už vôbec nie cenená. Navyše jej homosexuálny otec bol tak posadnutý sexom, že keď si niekedy počas strednej školy priviedla domov spolužiaka, tak otec aj so svojím milencom mu navrhovali sex. Ale aj tie deti, ktoré nezažili v rámci svojej homosexuálnej rodiny takéto dramatické chvíle, hovoria, že teraz, keď majú vlastné deti, si čoraz viac uvedomujú, ako deti potrebujú oboch rodičov. „Teraz vidím úplnosť a nenahraditeľnosť detstva s oboma rodičmi a o čo všetko som prišla.“ Myslím, že k tomu už nie je potrebné nič dodať.

 

Miroslav MIKOLÁŠIK

 

Ak aj mnohí Slováci v prípade prvých dvoch otázok cítia potrebu vyjadriť kladnú odpoveď, pri tej tretej sa mnohí nechajú zneistiť – tým, že informácie, ani tie o sexe, deťom nemôžu ublížiť. Prečo teda podľa vás odpovedať aj na tretiu otázku áno?

Viete, keď sa nedávno objavila informácia o príručke Svetovej zdravotníckej organizácie, kde už deti vo veku od 0 do 4 rokov mali byť poučované o detskej masturbácii, prekvapilo to dokonca aj bulvárne médiá a pýtali sa rodičov, čo si o tom myslia. A tretia referendová otázka nechce nič viac, len aby mali rodičia možnosť rozhodnúť, ako a kedy sa ich deti majú dozvedať o sexualite a vybrať tú najlepšiu formu. Pretože podobné príručky budú prichádzať spoza hraníc aj ďalej s viac či menej silným lobbingom, ktorým sa práve tú ich budú snažiť presadiť do nášho školského systému. Prečo by sme sa mali vzdať rodičovských práv a prenechať ich lobistom?

 

Čo môže byť dôsledkom rezignovania rodičov na zobratie zodpovednosti za správnu sexuálnu výchovu vlastných detí?

Psychiater Michal Patarák to nazval krádežou detstva. Ako zdôraznil, napríklad dieťa v predškolskom veku nepotrebuje žiadne obrázkové knižky o sexe a tajomstvách počatia, to len niektorí dospelí majú predstavu, že ich potrebuje. Napríklad vo Veľkej Británii dokonca ministerstvo v usmerneniach pre učiteľov hovorí o sexuálnom živote trinásťročných ako o normálnom. Dôsledok takejto sexuálnej výchovy je, že Spojené kráľovstvo je jednou z krajín s najvyšším počtom skorých tehotenstiev u dievčat vo veku pod 14 rokov. Ďalším problémom je, že pod sexuálnu výchovu sa niektorí snažia prepašovať rodovú ideológiu. Tá v niektorých krajinách zašla tak ďaleko, že deťom tvrdia, že cítiť sa mužom alebo ženou je predsudok. Samé si majú vybrať, či chcú byť chlapcami alebo dievčatami. To však môže viesť podľa viacerých psychológov až k psychickým poruchám. Sexuálna výchova má však deťom pomáhať, a nie ubližovať.

 

Prečo by sa teda Slováci nemali nechať zneistiť a mali by ísť na referendum?

Slováci sa vo svojej vlastnej histórii často dostali do situácie, že sa rozhodovalo o nich bez nich. Teraz majú možnosť aktívne ovplyvniť nielen svoje životy, ale najmä životy svojich detí. Ak sa toho vzdajú, nechajú sa zmiasť a zneistiť, premeškajú šancu, ktorú už možno ich deti nedostanú. Ak sa dnes boja odpovedať na tri referendové otázky, nájdu odvahu odpovedať raz vlastným deťom, keď sa ich spýtajú, prečo neovplyvnili, čo mohli ovplyvniť? Toto referendum je totiž viac o budúcnosti ako o dnešku. Viete, keď to poviem slovami emeritného Svätého Otca Benedikta, ľudia s homosexuálnou orientáciou sú naozaj našimi milovanými bratmi, ale nič to nemení na fakte, že prokreatívnu funkciu dokážu napĺňať len heterosexuálne vzťahy. A pre dieťa nie je nič ideálnejšie ako keď ho tí, ktorí mu dali život, teda mama a otec, môžu s láskou aj vychovávať. V prospech detí by mal štát práve takúto rodinu podporovať a určiť jej výnimočné postavenie.

 

Fotografie: Archív Miroslava Mikolášika, Mária Jakušová, Matúš Lago