Nemať doma televízor nie je nič čudné

0
19

Nadmerné sledovanie televízie oberá deti o čas, ktorý by mohli stráviť zmysluplnejšie, zhoršuje sa pozornosť detí, budujú sa zlé návyky. Sú aj rodiny, pre ktoré nie je nič nevšedné nemať v obývačke vystavenú televíziu „k adorácii“ a práveže si nevedia predstaviť televízor doma mať. Medzi nich sa radí aj Pavel Izrael, ktorý pôsobí na katedre žurnalistiky v Ružomberku, zaoberá sa mediálnou výchovou a založil portál Rodina a médiá. Napriek tomu, že Pavel vyučuje žurnalistiku, náš rozhovor prekročil vody mediálneho sveta a zabrúsil aj do súkromnejších tém.

 

DSC_1002

 

Vyštudoval si Katolícke gymnázium Š. Moyzesa v Banskej Bystrici. Ako si spomínaš na stredoškolské časy?

Štyri roky na gymnáziu boli pre mňa veľmi obohacujúce. Nielen v zmysle vedomostí, ale aj formácie a budovania intenzívnych priateľstiev. S viacerými spolužiakmi sa dodnes stretávame, hoci sme rozlezení po celom Slovensku.

 

Mali by katolíci posielať deti výhradne do katolíckych škôl?

Nevidím na to dôvod a ani by to nebolo možné, keďže je nás katolíkov na Slovensku tak veľa (smiech). Rodičia by mali mať možnosť poslať dieťa do školy, o ktorej na základe dostupných informácií vedia, že ich dieťa tam dostane nielen dobré vzdelanie, ale aj výchovu. Samozrejme, nežijeme v ideálnom svete s ideálnymi školami a rodičia pri výbere školy zohľadňujú viacero faktorov a často sa nevyhnú kompromisom. Ja osobne som v troch katolíckych školách strávil dokopy 11 rokov, a to nerátam doktorandské štúdium. A pokiaľ viem, tieto roky vo mne nezanechali žiadnu traumu (úsmev). Moja skúsenosť je, že hoci niektorí ľudia Katolícku cirkev veľmi „nemusia“, svoje deti do cirkevných škôl zapisujú, pretože sú vraj lepšie.

 

Absolvoval si učiteľstvo slovenského a anglického jazyka. Čo ťa láka na učiteľstve?

Pôvodne som chcel študovať psychológiu a učiteľstvo bola len tzv. poistka, ale čo je pre ne spoločné, je orientácia na človeka. Ako mladý som deväť rokov pracoval s deťmi a mládežou, takže mi táto cieľová skupina bola vždy blízka a v srdci som mal a stále mám túžbu odovzdávať druhým niečo dobré, niečo, čo ich obohatí a posunie ďalej. Do určitej miery som idealista, verím, že dobrou výchovou a vzdelávaním môžeme získať nové silné generácie.

 

Čo všetko si vyžaduje práca vysokoškolského pedagóga? Napĺňa ťa táto práca?

Ako každá iná práca vyžaduje si to čas, motiváciu a odhodlanie popasovať sa s výzvami. Pre vysokoškolského pedagóga platí možno ešte viac ako pre ostatných učiteľov, že sa potrebuje priebežne vzdelávať. Teda okrem toho, že učím druhých, stále sa učím aj ja. Popri vyučovaní je tu veda, ktorá, keď sa má robiť poriadne, zoberie veľa času aj energie.

A či ma práca napĺňa? Keď moja práca prináša osoh študentom, katedre a súčasne mi to neruinuje život, tak ma to baví a napĺňa. Sú však aj momenty, keď človeku chýba motivácia, zvlášť, ak sa študenti nesnažia, pretože uvažujú v mentálnom móde „éčko bude stačiť“. Iným demotivujúcim faktorom je byrokracia, a to hlavne v prípade projektov, v ktorých si ľudia z ministerstva potrpia na vyprázdnený „eurospeak“ plný fráz a odborných termínov.

 

Akých budúcich novinárov chcete vychovať v Ružomberku?

Univerzita má vo vízii cieľ formovať myseľ i srdce a o to sa snažíme i na katedre žurnalistiky. Chceme, aby boli absolventi dobre pripravení do praxe ­– vedomostne i charakterovo. Robíme všetko pre to, aby naši absolventi mohli byť hrdí na to, že študovali žurnalistiku v Ružomberku, a aby to ocenili aj ich zamestnávatelia. Možno niekto očakáva, že od nás vyjde výkvet katolíckej žurnalistiky, ale netreba si robiť ilúzie, pretože mnoho z našich študentov je neveriacich alebo nepraktizujúcich.

 

Odborne sa venuješ mediálnej výchove. Čo by si odporučil rodinám, ako pristupovať k výchove detí s ohľadom na médiá?

Zodpovedne. (úsmev) Žiaľ, nie je tu priestor na to, aby som odpovedal na túto otázku podrobne, pretože ide o komplexnú tému. Dovolím si však tvrdiť, na základe odborných, ľudských i rodičovských skúseností, že v prípade médií platí menej je viac, alebo čím viac, tým horšie. Rodičia sa ocitli v ťažkej situácii, pretože ich nikto nepripravoval na to, ako vychovávať deti v mediálnej dobe. Ak chcú deti vychovávať k zodpovednému a kritickému používaniu médií, je nevyhnutné, aby si z relevantných zdrojov vyhľadali informácie, ako používať médiá v rodine tak, aby deťom priniesli nejaký úžitok a nestali sa len formou trávenia voľného času.

 

Je televízia nebezpečná pre deti?

Ak na ne spadne, tak určite (smiech). Ale vážne, znova ide o komplexnú otázku. Chcelo by to pozrieť sa na špecifiká sledovania televízie, konkretizovať vekovú kategóriu detí, vybrať si typy mediálnych obsahov a pozrieť sa napríklad na ich účinky. Zjednodušene možno povedať, že menšie deti sú zraniteľnejšie, či už ide o obsah programov, alebo čas strávený sledovaním televízie. Ale ani tínedžeri a adolescenti nie sú imúnni voči negatívam televízie. Niektoré obsahy ako napr. explicitná sexualita, násilie, skreslený obraz sveta sú určite nebezpečné. Ďalej sú tu stereotypy, prezentácia hodnôt, ktoré sú často v rozpore s hodnotami, ktoré by chceli rodičia odovzdať svojim deťom. Nadmerné sledovanie oberá deti o čas, ktorý by mohli stráviť zmysluplnejšie, zhoršuje sa pozornosť detí, budujú sa zlé návyky.

 

Je čudné nemať doma televízor?

Prečo by malo byť? Niektorým ľuďom to síce pripadá zvláštne, ale kde je napísané, že štandardná domácnosť by mala mať televízor? My to zvládame bez neho a necítime sa o nič ochudobnení. Práve naopak, a momentálne si ani nevieme predstaviť, že by sme ho mali. Uberal by nám čas, ktorý teraz môžeme venovať dôležitejším veciam.

 

šantenie so synmi

 

Kedy by mali deti začať s používaním internetu? Majú to rodičia nejako sledovať?

Na prvú otázku odpoviem tak trochu šalamúnsky – vtedy, keď to budú potrebovať. Deti sa učia veľmi rýchlo a spontánne, čo platí aj pre prácu s počítačom a internetom. Rodičia sa teda nemusia báť, že ich dieťa bude internetový analfabet, ak napríklad do šiestich rokov nebude pracovať s internetom samo. Treba si uvedomiť, že väčšina detí využíva internet na hranie, no výskumy ukazujú, že pre všestranný rozvoj dieťaťa sú dôležité úplne iné aktivity ako práca s internetom. Viac než počítačová hra na internete je pre rozvoj detského mozgu oveľa dôležitejšia voľná hra, pri ktorej dieťa musí využiť svoju predstavivosť.

 

Sám si napísal: „Neschopnosť pracovať s internetom sa dnes už takmer považuje za hanbu. Jeho nezmyselné a neúmerné používanie sa však v bežnom živote často nekritizuje.“ Koľko internetu je ešte „v pohode“?

Nedávno som si prečítal odporúčanie odborníkov, že deti od 5 do 12 rokov by mali stráviť s médiami maximálne dve hodiny denne, pri tínedžeroch sú to tri hodiny. V tomto čase sú všetky elektronické médiá – počítač, videohry, internet. Naša realita je však tomuto odporúčaniu na míle vzdialená. Deti a tínedžeri strávia na internete hodiny a hodiny. A znova je to hlavne o zábave a komunikácii.

Osobne si myslím, že rodičia by mali použiť zdravý rozum. Ak dieťa alebo tínedžer trávi denne niekoľko hodín na internete, kde mu potom ostáva čas na iné aktivity? Problém s internetom je často v nevyváženosti „internetových“ a „nemediálnych aktivít“. Pri dieťati to musia ustrážiť rodičia, a my dospelí si na to musíme dať pozor sami. A nie je to ľahké, keďže mnohí z nás pracujú s internetom v práci a často sme online aj po príchode domov.

 

Dovolíš svojím deťom zaregistrovať sa na Facebooku?

Môj starší syn má päť rokov a mladší len tri. Ktovie, či ešte bude fungovať Facebook, keď budú vo veku, aby mohli využívať sociálne siete. V príhodnom čase im v zaregistrovaní nebudem brániť, ale budú musieť dodržiavať určité pravidlá, aby sa zo sociálnej siete nestal „zabijak času“.

 

Mnohí rodičia kupujú mobilný telefón deťom už veľmi skoro. Je to správne?

Osobne ako problém nevnímam to, že aj menšie deti majú mobilný telefón, pretože na to môžu byť praktické dôvody. To, ako je nastavený systém práce, školy a ďalších rodinných aktivít, často kladie nároky na flexibilitu, a to aj v komunikácii. Mobil v takomto prípade môže veľmi pomôcť. Problém je však v tom, na čo deti mobil využívajú. V ére smartfónov je pre mnohých mobil len ďalšou možnosťou pripojenia na internet, a tak je to často znova o sociálnych sieťach, hrách, hudbe a videách. Chybou je, ak rodičia dajú dieťaťu k dispozícii štedré paušály – veľké alebo neobmedzené množstvo voľných minút a sms správ. Dieťa sa takýmto spôsobom nemôže naučiť používať telefón hospodárne. Poznám tínedžerku, ktorá bola schopná minúť voľných 2000 sms správ za mesiac. Keď jej rodičia na určitý čas zobrali mobil so zámerom pomôcť jej korigovať zlé návyky, dievča bolo priam hysterické. Časom sa to urovnalo a odvtedy má oveľa skromnejšie limity na telefonovanie a písanie správ.

 

Nemecký psychiater Manfred Spitzer vo svojej knihe Digitálna demencia tvrdí, že digitálne médiá nás zbavujú nutnosti vykonávať duševnú prácu. To, čo sme vykonávali pomocou rozumu, za nás teraz robia prístroje: počítače, smartfóny a pod. Súhlasíš s ním? Čo robiť, aby sme my sami či naše deti neboli „digitálne dementnými“?

Manfred Spitzer nie je jediný, kto tvrdí, že príliš veľa času stráveného s médiami negatívne vplýva na rozvoj a činnosť ľudského mozgu. Zjednodušene povedané, digitálna demencia je stav, keď určité centrá mozgu nie sú dostatočne stimulované, napr. pamäť, pretože väčšinu informácií si ukladáme do digitálnych médií (mobily, tablety, počítače) odkiaľ ich môžeme veľmi ľahko a rýchlo vytiahnuť. Ide aj o také elementárne veci, ako je pamätanie si telefónnych čísel. Problematickým je aj spôsob vyhľadávania a spracovania informácií. Dnes na to potrebujeme len pár kliknutí, čo je na jednej strane úplne super, no na druhej strane to skracuje aktívne zmyslové spracovávanie informácií, a to znova len sťažuje proces ich zapamätania. Popri „digitálnej demencii“ sa však ukazujú aj iné negatívne dopady nadmerného používania médií (televízie, počítačových hier), ktoré badať častejšie u detí, Ide napríklad o problémy s pozornosťou, nedostatočnou predstavivosťou, emocionálnou nestabilitou.

 

Spolu s kolegami si založil portál Rodina a médiá. Čomu má slúžiť?

Okrem toho, že portál je praktickým výstupom nedávneho vedeckého projektu na našej katedre, s myšlienkou vytvoriť webovú stránku zameranú na rodinu a médiá som sa zaoberal už od roku 2008. Z viacerých dôvodov sa to však podarilo uskutočniť až v spojení so spomínaným projektom. Cieľom portálu je ponúknuť rodičom informácie, ktoré im môžu pomôcť vhodne reagovať na výchovné výzvy spojené s prítomnosťou médií v domácnostiach. Ak sa nemýlim, na Slovensku podobná webová stránka, ktorá by pokrývala viaceré médiá, neexistuje. Veľmi dobrá stránka je zodpovedne.sk, ale tá sa primárne venuje internetu. My rodičom a vychovávateľom ponúkame texty, ktoré sa dotýkajú problematiky médií práve z pohľadu ich zodpovedného a kritického používania. Náš záber je teda širší.

 

Sú nejaké ďalšie plány s týmto portálom?

Hlavný plán je udržať portál živý. Budem úprimný, viem si predstaviť, že by som sa mu venoval aj intenzívnejšie. Hoci to považujem za dôležitý projekt, jeho administrácia a aktualizácia formou písania nových textov nie je z pragmatických dôvodov v mojej práci a v mojom živote prioritou. Budem musieť vymyslieť systém pridávania nových článkov, lebo ja to akosi nestíham a ľudia, ktorí dodali pár článkov, nestíhajú tiež. Hoci portál funguje pod doménou Katolíckej univerzity, je to viac-menej dobrovoľnícky projekt. Dobrý úmysel je však brzdený nedostatkom peňazí a času.

 

Vo výskume sa zaoberáš aj rodičovskou mediáciou. Čo to vlastne je? Má mediácia svoje opodstatnenie?

V kontexte médií je pojem rodičovská mediácia v slovenskom prostredí relatívne nový. Je to doslovný preklad z angličtiny (parental mediation), pričom sa v zahraničnom akademickom prostredí používa už viac než 20 rokov. Pod rodičovskou mediáciou sa rozumie činnosť rodičov, ktorí vstupujú do vzťahu medzi dieťaťom a médiami ako akísi prostredníci/mediátori, aby deťom nejakým spôsobom sprostredkovali mediálne obsahy. Môže sa to diať pomocou diskusie, komentárov, ktoré deťom pomáhajú pochopiť mediálne obsahy – vtedy ide o aktívnu alebo inštruktívnu mediáciu. Inou formou je reštriktívna stratégia, ktorá je postavená na stanovení pravidiel v používaní médií (čas, frekvencia, množstvo, obsah atď.). Treťou, tak trochu pasívnou stratégiou je spoločný príjem mediálnych obsahov – spoločné sledovanie televízie, spoločné hranie počítačových hier, spoločné prehliadanie internetu. Výskumy potvrdili, že vhodné používanie inštruktívnej a reštriktívnej mediácie môže eliminovať negatívne vplyvy médií.

 

IMG_5206

 

Ako spájaš rodinný a pracovný život?

Tak, že z roboty ma ešte nevyhodili a manželka sa s deťmi odo mňa ešte neodsťahovala (smiech). Snažím sa ustriehnuť si akú-takú rovnováhu medzi prácu a rodinou. Môžem o sebe povedať, že nie som workoholik. Keď nemusím ostať v práci dlhšie, tak sa väčšinou hneď pracem za rodinou a myslím si, že to tak má byť. Som veľmi rád, že ako vysokoškolský pedagóg mám určitú mieru flexibility v tom, ako si manažujem svoj čas. Niektoré veci sa dajú robiť aj z domu po večeroch…

 

Vychovávaš dvoch chlapcov. Darí sa?

Neviem, snažím sa. Určite robím veľa chýb, ale oboch neskutočne ľúbim a chcem byť dobrým otcom. A to je dlhodobá výzva alebo beh na dlhé trate. Či ich vychovávame dobre, by mali posúdiť ľudia, ktorí sa s nimi stretávajú alebo ešte len stretnú. Dobrá výchova musí priniesť ovocie aj mimo rodinného prostredia, tam, kde nie sú rodičia. A ďalšia vec je, že výchova chlapcov má svoje špecifiká – je to skutočná výzva pre rodičov. Na druhej strane, zažívame s nimi kopec zábavy.

 

Vidno to na tebe – a nebojíš sa to aj verejne prehlásiť – že si šťastne ženatý. Čím to je?

Tým, že som si vybral veľmi dobrú manželku (smiech). Hoci sa to môže zdať ako sladkasté klišé, prežívanie manželského šťastia závisí hlavne od toho, ako intenzívne sme „zavesení“ na Bohu a ako sa nám darí pretaviť jeho milosť do konkrétnych skutkov lásky aj v drobnostiach. Keby to bolo len o našich silách, tak je to šťastie prchavejšie. Nechceme, aby bol Boh len naša záchranná vesta, keď sa topíme, ale aby bol plachtou, kotvou, výstužou našej manželskej lode.

 

Čo robíš rád vo voľnom čase?

Rád zaspím pri čítaní knihy, ale už sa mi to dávno nestalo (úsmev). Veľmi rád si so synmi staviam z lega. Ako chlapec som ho nikdy nemal, tak si to teraz užívam. Keď sa dá, celkom rád si pozriem dobrý film. Občas sa stane, že na krátky čas nemusím robiť nič a to si tiež viem užiť. Futbal, bicykel, príroda – po nich tiež siaham v príhodnom čase.

 

Podarilo sa ti už naučiť sa hrať na fujare?

Priznám sa, že táto otázka ma zaskočila. Chvíľu mi trvalo, kým som si spomenul, odkiaľ si na mňa tú fujaru vytiahol. Ale prišiel som na to (znak, že ešte nie som úplne digitálne dementný). V profile na blogu som sa charakterizoval ako normálny chlap, čo sa chce naučiť hrať na fujare. Ide o jednu z mnohých túžob, ktoré mám, a neradí sa medzi extra vznešené ani prioritné. Zo dva tóny z fujary vylúdiť viem a asi to tak dlho aj ostane. Nechystám sa zapísať do fujarovej školy.