NATÁLIA ŽEMBOVÁ: Rodina je môj prístav

NATÁLIA ŽEMBOVÁ: Rodina je môj prístav

Chcela byť detskou kardiochirurgičkou, pracovala ako televízna moderátorka, nedávno vstúpila do politiky. Má rada svoju prácu, ale na prvom mieste je jej rodina. Recept na šťastné manželstvo – ktoré v jej prípade trvá sedemnásť rokov – spočíva v obete, odpúšťaní, dôvere a láske. Natália Žembová.

P1040308

Mysleli ste si niekedy, že sa z vás stane televízna moderátorka?

Nie, nikdy (úsmev). Vždy som chcela byť zdravotná sestra a potom lekárka – detská kardiochirurgička. Veľmi som chcela pomáhať ľuďom, chorým ľuďom, tým, ktorí sú v ťažkej životnej situácii. O práci v televízii som nesnívala ani vo sne (úsmev). Bola to náhoda… vlastne nie, bol to Boží plán.

 

Ako ste sa dostali k televízii?

Keď som bola na materskej s druhým dieťaťom, videla som v novinách inzerát, že hľadajú moderátorov Superstar, prvej série. Tak som tam šla a urobila si riadnu hanbu (úsmev). Ako žena na materskej som posledných päť rokov hovorila iba s deťmi a tak vyzerala aj moja slovná zásoba a konverzácia. Porota sa zasmiala a poslali ma domov. Lenže v porote sedel scenárista hudobnej súťaže Peter Šesták, ktorý si ma všimol a odštartoval moju televíznu kariéru.

 

Čo bolo príťažlivé na moderovaní?

Ten pocit, že môžete osloviť veľkú masu ľudí, čo inokedy nemáte možnosť. Ľudia vás vnímajú ako niekoho známeho a vy máte šancu povedať im, čo je podľa vás správne.

 

Žurnalistika je o podávaní objektívnych a pravdivých informácií. Ako sa to dá dosiahnuť? Zohráva v tom nejakú rolu aj moderátor – môžete napríklad ovplyvniť obsah či pravdivosť informácií?

Samozrejme. Každú informáciu som si overovala aspoň z dvoch zdrojov a až potom som to povedala do obrazu. Je to mravčia práca, práca citlivá a veľmi obohacujúca.

 

Pri letmom pohľade je človek na pochybách, či a ako médiá prezentujú rodinný a manželský život. Myslíte si, že sú médiá nejakým spôsobom zaujaté voči „tradičnej“ rodine?

To si nemyslím. Len možno dávajú viac priestoru situáciám a veciam, ktoré nie sú práve príkladom „tradičnej“ rodiny. U nás si niektorí ľudia radšej vypočujú senzáciu o nevere alebo známej osobnosti, ktorá žije s partnerom rovnakého pohlavia, ako to, že treba sociálne posilniť viacdetné rodiny. Je to smutné, ale je to tak. Chýba tu projekt, viac priestoru pre prezentovanie úplnej rodiny ako základu pre zachovanie zdravej spoločnosti a mravných hodnôt.

 IMG_2007

Vidno na vás, že je na vašom hodnotovom rebríčku rodina na prvom mieste. Nie je to riskantné? Nemali by byť na prvom mieste radšej peniaze alebo kariéra či „užívanie si“?

Hm… Túto otázku dostávam často a odpovedám vždy rovnako: Rodina je moje zázemie, môj prístav nádeje, moja relaxačná inštitúcia… V mojej rodine som našla šťastie a pokoj, lásku a neskutočnú pohodu. Viete, užívanie si je veľmi dočasné a neprinesie šťastie. Chvíľkové radosti v kruhu priateľov, dovolenky, alkohol, nie, to nie je nič pre mňa. Ja si radšej vyrazím s deťmi a manželom na turistiku. Milujem spoločné chvíle, o ktorých sa potom večer rozprávame a žijeme z nových zážitkov ďalšie dni a týždne. Je super nájsť niekoho, kto vám každé ráno povie, že vás ľúbi, že ste pre neho všetkým a ste veľmi požehnaná. Peniaze? Tie si do hrobu nikto nevezme, vždy tu boli, sú a budú. Nie sú pre mňa najpodstatnejšie, aj keď bez nich nedokážeme fungovať. Aj preto som dobrovoľne vymenila moju výplatu za materský príspevok už po tretí raz (úsmev). A neľutujem. Deti sú to najdrahšie, čo máme. Oplatí sa do nich investovať, nie do nejakých fondov (úsmev).

 

Existuje recept na šťastné manželstvo?

Obeta, odpúšťanie, dôvera a nekonečná láska. Vzájomná podpora, inšpirovanie, počúvanie, obohacovanie, žehnanie a radosť z maličkostí. To sú pre mňa asi najzákladnejšie hodnoty, ktoré chcem dodržiavať, aby môj vzťah neupadal, ale naopak, rástol každým dňom a rokom, čo sme spolu. Tento rok to bude 17 rokov nášho manželstva. Sedemnásť rokov požehnaných Bohom.

 

Čo by manželom nemalo chýbať?

Vzájomný rešpekt a snaha o rast. Duchovný aj duševný. Nie je to jednoduché, ale dá sa to. Občas treba veľa trpezlivosti a lásky, ale je to možné (úsmev).


Sú potrebné deti k spokojnému manželstvu?

Určite áno. Ak je možné ich mať. Lebo dnes je to čím ďalej, tým ťažšie. Deti sú korenie života, sú naplnením našich snov a znásobením lásky. Človek, ak je šťastný a spokojný, chce to šťastie a lásku dávať ďalej. A deti sú na to ideálna príležitosť. Okrem toho, je to naozaj Boží dar, ktorý nám Boh nemusel dať. Veľmi si vážim a cením to, že Boh mi dal až tri svoje dary, aby som sa o nich postarala a naučila ich všetko to, čo viem, čo si myslím a tvarujem ich podľa svojich hodnôt a viery.

 

Netajíte sa svojou vierou v Boha. Ako sa ju snažíte žiť?

Okrem návštev svätých omší, ktoré sú podľa mňa to najvzácnejšie, čo nám tu Boh mohol zanechať, sú to denné modlitby. Niekedy, keď nestíham ani dýchať, sú to iba strelné modlitby, ale sú o to častejšie a vrúcnejšie. Modlím sa za mojich blízkych, deti, keď sú v škole, prosím o požehnanie pre moju prácu, kolegov alebo iba ďakujem a zostávam v Jeho prítomnosti. Sú to vzácne chvíle. Kontemplujem aj pri vytrhávaní buriny (úsmev). Predstavujem si ju, ako veľké hriechy, ktoré bránia zelenine našej duše rásť. A čím je tá veľká burina väčšia, tým menej vidíme malé hriechy, každodenné previnenia. Ale keď tú burinu vytrhám a očistím dušu od všetkej špiny, potom vidím aj najmenší hriech, burinku, ktorá mi tam „vyraší“ a už mi špiní moju dušu. Takže pre mňa je spojenie s Bohom veľmi intenzívnou a prepotrebnou záležitosťou. Som na Ňom závislá.

Bola vám viera skôr prekážkou či pomôckou vo vašom televíznom zamestnaní?

Neriešim to. Ak ma niekto rešpektuje s mojou vierou a mojimi názormi, tak potom som aj ja otvorenejšia voči nemu. Ale ak ma niekto ponižuje a vysmieva, tak to iba v tichosti premlčím a pomodlím sa za jeho pokoj v duši. V práci mi zakázali nosiť krížik na krku počas vysielania správ, tak som to rešpektovala, ale bežne ho nosím stále. Viem, že sme nevysielali správy iba pre kresťanov, ale aj pre židov a iné vyznania. Tak som to rešpektovala.

 

Keď človek o sebe verejne vyhlási, že je veriaci, obvykle sú na neho väčšie nároky, či už v osobnom, pracovnom alebo morálnom živote. Ako to pociťujete vy?

Najväčšiu zodpovednosť pociťujem voči mojim deťom a manželovi. Pre nich som tu denne, pri nich prežívam všedné dni, starosti aj radosti. Oni sú svedkami mojej viery, mojich hodnôt, mojej lásky k Bohu. Samozrejme, že ak máte v sebe hlboko zakorenené hodnoty a morálku, nie je pre vás problém kongruencia vášho vystupovania a vnútorného prežívania. To, čomu a Komu verím, aj navonok prezentujem. A to nie je nič ťažké.

IMG_0725

Pred rokom bolo na Slovensku referendum o ochrane rodiny, v ktorom ste sa dosť angažovali. Čo sa za ten rok zmenilo? Cítite nejaký posun v téme rodiny či vo vašom profesionálnom živote?

Samozrejme, referendum zmenilo môj život. Okrem toho, že som musela opustiť moju milovanú a vydrenú prácu, posunula som sa v profesionálnom živote úplne inde, ako bola moja televízna práca. Oslovil ma predseda KDH Ján Figeľ, či by som nechcela pracovať v hnutí ako hovorkyňa. Ja som tú ponuku prijala a vykročila na cestu politiky.

 

Boli ste na materskej dovolenke. Teraz ste prišli do politiky. Prečo ste sa tak rozhodli?

Lebo „politika je najvyšší stupeň svätosti“ podľa Jána Pavla II. Počas uplynulého roka som bola celkom blízko „veľkej“ politiky, chodila som na rokovania parlamentu, na stretnutia poslaneckého klubu KDH, sedávam na predsedníctvach hnutia, preto môžem po roku celkom otvorene povedať, že politika kresťanských demokratov je čistá politika, smerujúca k lepšiemu životu ľudí, podložená kresťanskými hodnotami a zastrešujúca sociálne, ekonomické aj hospodárske oblasti. A preto vidím zmysel pokračovať v myšlienkach hnutia, jeho nastavení a víziách.

 

V čom vidíte najväčšie rozdiely medzi prácou v médiách a prácou v politike?

Teraz mám omnoho, omnoho viac práce (úsmev). Absolvovala som nespočetne veľa stretnutí, získala množstvo kontaktov, prehľad o domácej aj európskej politike. V televízii som vedela, kedy prídem do práce a kedy z nej odídem. Nemusela som riešiť ešte po návrate domov množstvo mailov, telefonátov. Teraz môj pracovný čas nemá štruktúru, som tu pre všetkých kedykoľvek, 24 hodín denne. A to je veľmi vyčerpávajúce.

 

Ste akoby na druhej strane, musíte odpovedať na otázky novinárov. Je to pre vás zmena?

Určite, ale ja mám pekné vzťahy s novinármi, mnohí sú moji bývalí kolegovia, takže si v práci pomáhame a veľa situácií riešime v pokoji.

 

Je dosť žien v politike?

Nie. Myslím si, že každá oblasť v živote potrebuje ženy – aj rodina, aj politika. Muž je hlavou rodiny, ale žena je dušou. Verím, že aj politika potrebuje ženský pohľad, často jemnejší, širší a v mnohých ohľadoch aj pokornejší. Úplne sa stotožňujem s myšlienkou, ktorú povedala Margaret Thatcherová po nástupe na premiérske kreslo: „Budem viesť túto krajinu ako svoju domácnosť!“ Preto som vďačná, že na kandidátke KDH je 25 žien (úsmev).

 

fotografie: súkromný archív

Informácie o autorovi
Matúš Demko

Matúš Demko absolvoval žurnalistiku v Bratislave a doktorandské štúdium v Ružomberku. Spoluzakladal internetový časopis Postoy.sk. Je autorom niekoľkých dokumenárnych filmov.

Informácia o autorovi

Matúš Demko absolvoval žurnalistiku v Bratislave a doktorandské štúdium v Ružomberku. Spoluzakladal internetový časopis Postoy.sk. Je autorom niekoľkých dokumenárnych filmov.

Komentáre (1)

Sympatická pani, ale jej výrok o KDH je scestný. Dôkazom toho, že politika kresťanských demokratov je čistá politika, smerujúca k lepšiemu životu ľudí, podložená kresťanskými hodnotami a zastrešujúca sociálne, ekonomické aj hospodárske oblasti sú také osobnosti ako napr. pokladník Palacka, primátor Ďurkovský, ex starosta Bielik ako aj samotný predseda Figeľ, ktorý dostal byt za “vatikánsku menu”.

Pridaj komentár

Komentár (Povinné)

Môžeš používať tieto HTML značky: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Meno (Povinné)
Email (Povinné)