Muž – kresťan, druh na vymretie?

0
51

Boh stvoril človeka ako muža a ženu (Gn 1,27). Odvtedy celé ľudské dejiny v sebe obsahujú túto vzájomne sa doplňujúcu dualitu. Antropológovia a sociológovia by nás poučili, že v drvivej väčšine muži boli bojovníkmi, lovcami, dobyvateľmi a náčelníkmi, ženy, naopak, tvorili domov, starali sa o domáci krb, vychovávali deti a vytvárali spoločenstvo. Jedni i druhí boli a sú vo svojej funkcii úplne nenahraditeľní. V tom spočíva rovnosť muža a ženy. Vytráca sa len vtedy, ak začneme merať ženu podľa meradiel muža alebo muža podľa meradiel ženy. Vtedy sa jeden i druhý javí nedostatočný a menejcenný. Čo je presne problém dnešnej doby.

V kresťanstve vidíme túto deľbu a dopĺňanie sa od samého počiatku. Vidíme Krista ako „vylodenie“ Božieho kráľovstva do nepriateľskej ríše Satana. Vidíme apoštolov a učeníkov ako Jeho rytierov, nesúcich na svojich spanilých jazdách zástavu Evanjelia po celom svete, vyzbrojení pancierom viery a mečom Ducha. A potom znova a znova vidíme mužov v roli „Kristových dobyvateľov“: sv. Patrik a írski misionári… sv. Benedikt a heroická rehoľa benediktínov… zanietené misie františkánov a dominikánov… neohrozených, v oceli a rehoľnej disciplíne zakutých johanitov, templárov… neuveriteľnú ofenzívu jezuitov… Ale všade rovnako vidíme aj ženskú stranu tohto diela: Máriu, ktorá prijíma a zachováva Ježišove slová, sprevádza Ho s ďalšími ženami a podporuje… stojí pri zrode Cirkvi na Turíce… a samozrejme ďalšie ženy: Lýdia… Priska a Nymfa, hostiteľky cirkví, ktoré tvorili domov a teplo spoločenstva Božej rodiny… a nespočetné zástupy ďalších cez celé dejiny, činné v diele lásky, charity, výchovy, spoločenstva, modlitby…

 

Otec – katolík… kto je to?

Keď sa dnes rozhliadnete po kostole, asi zistíte, že muži sa nám z neho akosi vytratili. Asi preto, že v bežnej praxi sa z Cirkvi putujúcej a bojujúcej stala skôr cirkev sediaca a prežívajúca. Muži hľadia na naše farnosti a nevidia v nich žiadnu príležitosť ku skutočnému boju, k zápasu o niečo vzácne, k budovaniu niečoho hodnotného, ku skutočnému hrdinstvu. A tak sa vytrácajú. Ženy ostávajú – ešte chvíľku – a aj to už iba niektoré (návštevnosť bohoslužieb na Slovensku je asi 10 %). Je im ešte blízke to, čo v cirkvi bežne robíme, jej ženská stránka, ktorá ešte pretrváva – stretká, kde sa hovorí, zdieľa, prinesú sa koláčiky… alebo emotívne púte, pobožnosti… ale aj ich to napĺňa stále menej a menej. Pretože to, čo „udržiavajú“, je stále menej opravdivá a živá rodina Cirkvi, a stále častejšie už len nejaké „akcie“ či „tradície“…

 

Syn na ceste – ale akej?

Úlohou otca je previesť syna cestou k dospelosti. Ako sa to deje? Kľúčovým nástrojom tejto cesty sú príklad, pozvanie a iniciácia.

Dieťa sa nenaučí byť dospelým inak, než že s dospelými ľuďmi žije – chlapec s mužmi, dievča so ženami – a od nich sa učí dospelosti. Bieda dnešku je aj v tom, že deti trávia čas s deťmi (škola, krúžky…) mimo sveta dospelých a nemajú sa tak od koho učiť dospelosti a zrelosti. Čo sa potom tragicky odráža na stave celej spoločnosti.

Dospelí dieťaťu dávajú aj spätnú väzbu o jeho vlastnom dospievaní. Deje sa tak obzvlášť formou iniciačných rituálov. Vo väčšine kultúr by sme určite našli aspoň dva: prvý, keď sa chlapec asi vo veku sedem rokov oddelí od matky a výchova prechádza na otca a mužov, a potom druhý, kedy mladý človek prechádza skúškou svojej dospelosti a po jej úspešnom splnení je prijatý medzi dospelých a plnoprávnych mužov. Ošklbaným a v praxi už nefunkčným pozostatkom tohto druhého rituálu je dnes napríklad maturita…

Neprekvapuje, že v Cirkvi nachádzame oba tieto iniciačné rituály tiež prítomné – aj keď z veľkej časti tiež už nefunkčné. V siedmom roku je dieťa smerované k prvému svätému prijímaniu. Je to prvý iniciačný míľnik, ktorým sa vedome rozhoduje začleniť do „kmeňa“, klanu, rodiny Cirkvi. Po ňom nasleduje tzv. pokrstový katechumenát (porov. KKC 1231). A keď ho ukončí a osvedčí svoju vieru i osobnostnú zrelosť a dospelosť (porov. KKC 1308), prijíma sviatosť birmovania ako druhý iniciačný míľnik, ktorý sa oficiálne zaraďuje medzi dospelých „bojovníkov“ a „ženy“ kmeňa Ježiša Krista – farnosti.

 

Takže… čo by teda mal otec v praxi robiť?

Ponajprv by otec mal byť katolíkom. Blahej pamäti sv. Ján Pavol II. ako znaky katolicizmu vymenovával zápas o osobnú svätosť, spoločenstvo Cirkvi ako rodiny, prehlbovanie poznávania svojej viery, spoločenskú angažovanosť a apoštolskú horlivosť. Otec – katolík je tak volaný k tomu, aby bol opravdivým rytierom Boha, zápasiacim o osobnú dokonalosť a ušľachtilosť ako človeka v prirodzenej rovine i ako syna Boha v nadprirodzenej. A potom obzvlášť ako muž je volaný, aby ako opravdivý rytier neohrozene a hrdinsky bojoval zbraňami apoštolátu a spoločenskej angažovanosti o vzrast Kráľovstva – Cirkvi a za spoločné dobro a spásu všetkých ľudí všetkých čias a všetkých národov (porov. Lumen Gentium 33).

Spoločenstvo bratov je druhá vec. Cirkev je rodina, spoločenstvo, klan. Nikto nemôže byť kresťanom sám. Preto je potrebné, aby aj otec – katolík bol súčasťou „kompánie“ Božích bojovníkov vo svojej farnosti, s ktorými spoločne bojuje za vzrast Kráľovstva a slávu Krista a je tak skutočnou súčasťou Cirkvi bojujúcej.

No a potom do tohto sveta uvádza svojich synov: Sám je vzorom a príkladom, na ktorý môže syn s hrdosťou hľadieť ako na vzor skutočného muža Božieho a hrdinu Kristovho a túžiť po tom, že raz bude rovnaký. Pred prvým svätým prijímaním mu poodhaľuje tento fascinujúci svet chlapského, hrdinského kresťanstva. A potom, keď syn povie svoje dychtivé „áno, chcem!“ – a na znak toho urobí iniciačný krok od „dieťaťa“ smerom k „mládencovi v službe Krista a Jeho Cirkvi“ a pristúpi k 1. sv. prijímaniu – tak ho stále viac uvádza do sveta dospelých mužov v Kristovi. A robí tak tým jediným a najdôležitejším nástrojom: osobným príkladom, osobným pozvaním, osobným sprevádzaním, na ktorom sa syn ako učeník od otca a ostatných mužov – kresťanov učí byť rovnako neohrozeným a rovnako ušľachtilým a nepoškvrneným, Duchom Svätým žiariacim rytierom Krista ako jeho otec.

Ak toto chýba, žiadna „technika“ prípravy na 1. sv. prijímanie nepomôže. Dnes to jasne vidíme a štatistika nám to nemilosrdne hádže do očí. A ak toto otec spolu s ostatnými mužmi vo farnosti dokáže – potom všetko ostatné (vedomosti, nácviky…) sú už len „technické detaily“, ktoré poľahky doplnia aj katechéti, či animátori – ale naozaj už len doplnia dielo sformovania duše chlapca, ktoré otec v spoločenstve s ostatnými kresťanmi farnosti ako jediný môže účinne a prirodzene uskutočniť. Cirkev to vie. Vždy to vedela a vedieť bude. Aj preto o tomto diele formovania duše dieťaťa, vrcholiacom v druhom iniciačnom obrade birmovania, dôrazne hovorí: „Pokrstených pripraviť na prijatie tejto sviatosti je v najvyššej miere úlohou Božieho ľudu.“ (Obrad birmovania, úvodné smernice č. 3) To preto, lebo žiadna škola, žiaden animátor, žiaden katechéta nikdy nenahradí otca – katolíka (a jeho spoločenstvo bratov v zbrani Evanjelia), ktorý je pre svojho syna hrdinom a sám ho vovádza do sveta hrdinov Kristových.

 

logo cmykČlánky v rubrike otcovstvo sú realizované v spolupráci s OZ Zaostri na rodinu a jeho projektom Otcovia a synovia (OTCaSY). Iniciatíva OTCaSY pomáha vytvárať komunity dospelých mužov, ktorých cieľom je iniciovať svojich synov.

 

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článokDotyk lásky pri prvom svätom prijímaní
Nasledujúci článokTo skutočné čaro svadobného dňa
Mgr. Miloš Pikala je farárom vo farnosti Turčiansky Peter. Angažuje sa v Slovenskom skautingu a je členom Duchovnej rady SLSK, kde pracuje na tvorbe duchovného programu pre skautov a skautky na Slovensku. Výsledky svojej práce prezentuje na stránke www.inky.sk.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno