Muž – kresťan, druh na vymretie?

0
131

Boh stvoril človeka ako muža a ženu (Gn 1,27). Odvtedy celé ľudské dejiny v sebe obsahujú túto vzájomne sa doplňujúcu dualitu. Antropológovia a sociológovia by nás poučili, že v drvivej väčšine muži boli bojovníkmi, lovcami, dobyvateľmi a náčelníkmi, ženy, naopak, tvorili domov, starali sa o domáci krb, vychovávali deti a vytvárali spoločenstvo. Jedni i druhí boli a sú vo svojej funkcii úplne nenahraditeľní. V tom spočíva rovnosť muža a ženy. Vytráca sa len vtedy, ak začneme merať ženu podľa meradiel muža alebo muža podľa meradiel ženy. Vtedy sa jeden i druhý javí nedostatočný a menejcenný. Čo je presne problém dnešnej doby.

V kresťanstve vidíme túto deľbu a dopĺňanie sa od samého počiatku. Vidíme Krista ako „vylodenie“ Božieho kráľovstva do nepriateľskej ríše Satana. Vidíme apoštolov a učeníkov ako Jeho rytierov, nesúcich na svojich spanilých jazdách zástavu Evanjelia po celom svete, vyzbrojení pancierom viery a mečom Ducha. A potom znova a znova vidíme mužov v roli „Kristových dobyvateľov“: sv. Patrik a írski misionári… sv. Benedikt a heroická rehoľa benediktínov… zanietené misie františkánov a dominikánov… neohrozených, v oceli a rehoľnej disciplíne zakutých johanitov, templárov… neuveriteľnú ofenzívu jezuitov… Ale všade rovnako vidíme aj ženskú stranu tohto diela: Máriu, ktorá prijíma a zachováva Ježišove slová, sprevádza Ho s ďalšími ženami a podporuje… stojí pri zrode Cirkvi na Turíce… a samozrejme ďalšie ženy: Lýdia… Priska a Nymfa, hostiteľky cirkví, ktoré tvorili domov a teplo spoločenstva Božej rodiny… a nespočetné zástupy ďalších cez celé dejiny, činné v diele lásky, charity, výchovy, spoločenstva, modlitby…

 

Otec – katolík… kto je to?

Keď sa dnes rozhliadnete po kostole, asi zistíte, že muži sa nám z neho akosi vytratili. Asi preto, že v bežnej praxi sa z Cirkvi putujúcej a bojujúcej stala skôr cirkev sediaca a prežívajúca. Muži hľadia na naše farnosti a nevidia v nich žiadnu príležitosť ku skutočnému boju, k zápasu o niečo vzácne, k budovaniu niečoho hodnotného, ku skutočnému hrdinstvu. A tak sa vytrácajú. Ženy ostávajú – ešte chvíľku – a aj to už iba niektoré (návštevnosť bohoslužieb na Slovensku je asi 10 %). Je im ešte blízke to, čo v cirkvi bežne robíme, jej ženská stránka, ktorá ešte pretrváva – stretká, kde sa hovorí, zdieľa, prinesú sa koláčiky… alebo emotívne púte, pobožnosti… ale aj ich to napĺňa stále menej a menej. Pretože to, čo „udržiavajú“, je stále menej opravdivá a živá rodina Cirkvi, a stále častejšie už len nejaké „akcie“ či „tradície“…

 

Syn na ceste – ale akej?

Úlohou otca je previesť syna cestou k dospelosti. Ako sa to deje? Kľúčovým nástrojom tejto cesty sú príklad, pozvanie a iniciácia.

Dieťa sa nenaučí byť dospelým inak, než že s dospelými ľuďmi žije – chlapec s mužmi, dievča so ženami – a od nich sa učí dospelosti. Bieda dnešku je aj v tom, že deti trávia čas s deťmi (škola, krúžky…) mimo sveta dospelých a nemajú sa tak od koho učiť dospelosti a zrelosti. Čo sa potom tragicky odráža na stave celej spoločnosti.

Dospelí dieťaťu dávajú aj spätnú väzbu o jeho vlastnom dospievaní. Deje sa tak obzvlášť formou iniciačných rituálov. Vo väčšine kultúr by sme určite našli aspoň dva: prvý, keď sa chlapec asi vo veku sedem rokov oddelí od matky a výchova prechádza na otca a mužov, a potom druhý, kedy mladý človek prechádza skúškou svojej dospelosti a po jej úspešnom splnení je prijatý medzi dospelých a plnoprávnych mužov. Ošklbaným a v praxi už nefunkčným pozostatkom tohto druhého rituálu je dnes napríklad maturita…

Neprekvapuje, že v Cirkvi nachádzame oba tieto iniciačné rituály tiež prítomné – aj keď z veľkej časti tiež už nefunkčné. V siedmom roku je dieťa smerované k prvému svätému prijímaniu. Je to prvý iniciačný míľnik, ktorým sa vedome rozhoduje začleniť do „kmeňa“, klanu, rodiny Cirkvi. Po ňom nasleduje tzv. pokrstový katechumenát (porov. KKC 1231). A keď ho ukončí a osvedčí svoju vieru i osobnostnú zrelosť a dospelosť (porov. KKC 1308), prijíma sviatosť birmovania ako druhý iniciačný míľnik, ktorý sa oficiálne zaraďuje medzi dospelých „bojovníkov“ a „ženy“ kmeňa Ježiša Krista – farnosti.

 

Takže… čo by teda mal otec v praxi robiť?

Ponajprv by otec mal byť katolíkom. Blahej pamäti sv. Ján Pavol II. ako znaky katolicizmu vymenovával zápas o osobnú svätosť, spoločenstvo Cirkvi ako rodiny, prehlbovanie poznávania svojej viery, spoločenskú angažovanosť a apoštolskú horlivosť. Otec – katolík je tak volaný k tomu, aby bol opravdivým rytierom Boha, zápasiacim o osobnú dokonalosť a ušľachtilosť ako človeka v prirodzenej rovine i ako syna Boha v nadprirodzenej. A potom obzvlášť ako muž je volaný, aby ako opravdivý rytier neohrozene a hrdinsky bojoval zbraňami apoštolátu a spoločenskej angažovanosti o vzrast Kráľovstva – Cirkvi a za spoločné dobro a spásu všetkých ľudí všetkých čias a všetkých národov (porov. Lumen Gentium 33).

Spoločenstvo bratov je druhá vec. Cirkev je rodina, spoločenstvo, klan. Nikto nemôže byť kresťanom sám. Preto je potrebné, aby aj otec – katolík bol súčasťou „kompánie“ Božích bojovníkov vo svojej farnosti, s ktorými spoločne bojuje za vzrast Kráľovstva a slávu Krista a je tak skutočnou súčasťou Cirkvi bojujúcej.

No a potom do tohto sveta uvádza svojich synov: Sám je vzorom a príkladom, na ktorý môže syn s hrdosťou hľadieť ako na vzor skutočného muža Božieho a hrdinu Kristovho a túžiť po tom, že raz bude rovnaký. Pred prvým svätým prijímaním mu poodhaľuje tento fascinujúci svet chlapského, hrdinského kresťanstva. A potom, keď syn povie svoje dychtivé „áno, chcem!“ – a na znak toho urobí iniciačný krok od „dieťaťa“ smerom k „mládencovi v službe Krista a Jeho Cirkvi“ a pristúpi k 1. sv. prijímaniu – tak ho stále viac uvádza do sveta dospelých mužov v Kristovi. A robí tak tým jediným a najdôležitejším nástrojom: osobným príkladom, osobným pozvaním, osobným sprevádzaním, na ktorom sa syn ako učeník od otca a ostatných mužov – kresťanov učí byť rovnako neohrozeným a rovnako ušľachtilým a nepoškvrneným, Duchom Svätým žiariacim rytierom Krista ako jeho otec.

Ak toto chýba, žiadna „technika“ prípravy na 1. sv. prijímanie nepomôže. Dnes to jasne vidíme a štatistika nám to nemilosrdne hádže do očí. A ak toto otec spolu s ostatnými mužmi vo farnosti dokáže – potom všetko ostatné (vedomosti, nácviky…) sú už len „technické detaily“, ktoré poľahky doplnia aj katechéti, či animátori – ale naozaj už len doplnia dielo sformovania duše chlapca, ktoré otec v spoločenstve s ostatnými kresťanmi farnosti ako jediný môže účinne a prirodzene uskutočniť. Cirkev to vie. Vždy to vedela a vedieť bude. Aj preto o tomto diele formovania duše dieťaťa, vrcholiacom v druhom iniciačnom obrade birmovania, dôrazne hovorí: „Pokrstených pripraviť na prijatie tejto sviatosti je v najvyššej miere úlohou Božieho ľudu.“ (Obrad birmovania, úvodné smernice č. 3) To preto, lebo žiadna škola, žiaden animátor, žiaden katechéta nikdy nenahradí otca – katolíka (a jeho spoločenstvo bratov v zbrani Evanjelia), ktorý je pre svojho syna hrdinom a sám ho vovádza do sveta hrdinov Kristových.

 

logo cmykČlánky v rubrike otcovstvo sú realizované v spolupráci s OZ Zaostri na rodinu a jeho projektom Otcovia a synovia (OTCaSY). Iniciatíva OTCaSY pomáha vytvárať komunity dospelých mužov, ktorých cieľom je iniciovať svojich synov.

 

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno