Moja dcérka a grázel

0
10

Boli sme na oslave. Bavili sme sa skvele, bolo tam fajn.

Moja dcérka zišla dolu do suterénu, kde sa hrali spolu všetky deti. Vravel som si, to je dobre. Ona je taká spoločenská, taká šťastná, plná života. Byť s ľuďmi je pre ňu to, čo dýchať. Dáva jej to zdroj energie, a čím viac sa s ľuďmi stýka, čím viac sa usmieva, hrá a spája s ľuďmi, tým je šťastnejšia.

Je taká chutná.

A tak sme boli so ženou hore a bavili sa s kamarátmi. Nemyslel som na to, že by som ju mal skočiť skontrolovať. Myslel som si, že je šťastná ako obvykle. Že je v poriadku.

Doteraz ma to mrzí.

Nadišiel náš čas odchodu a tak som šiel ku schodom po ňu. Ale keď som už bol pri nich, počul som jedno dieťa plakať. Znelo to ako ona, ale nebol som si istý.

A potom som sa pustil dolu schodmi a vedel som už, že je to určite ona. Stál som povyše nich a sledoval, ako ju naháňa so svojim ruksakom a robí si z nej posmech sedem-osemročný chlapec, aspoň trikrát väčší než ona. Plakala a plakala. A keďže je bojovníčka (hoci má len dva a pol roka), kričala: „Nie! Nie! Nie!“ a unikajúc sa snažila ho udrieť.

Bolo to divné, lebo v tej chvíli som si nevedel dobre uvedomiť, čo sa deje. Šiel som dolu schodmi, bol som v rozpakoch a povedal niečo v zmysle: „Dúfam, že ste ku nej všetci dobrí. Má len dva roky,“ takým veselým tónom, akoby všetko bolo v pohode, akoby žiaden grázel netrápil moju dcéru.

Myslím, že som si celkom neuvedomoval, ako rozrušená bola, kým som jej nepovedal, aby išla so mnou. Začala kričať: „Nie! Nie!“ – ako tomu chlapcovi, akoby bola tým, čo sa stalo taká zmätená, že vnímala, že celý svet je proti nej. Spýtal som sa jej, či sa chce so mnou objať a znova kričala: „Nie! Nie!“, potom ma odsotila a plakala ešte usedavejšie.

Nechal som ju tak, nech má chvíľku priestor pre seba a keď som sa pohol preč, videl som toho chlapca utekať hore schodmi. Vedel ako zdrhať.

Možno keby som bol vtedy viac pri zmysloch, keby som bol lepším rodičom, keby som vtedy v sebe tak nepopieral bolesť mojej dcéry, tak by som ho schmatol a žiadal od neho, aby ma zobral k jeho rodičom. Možno by som bol schopný pomôcť mojej dcére, aby sa cítila bezpečnejšie.

Je také ťažké dívať sa na to spätne. Bolo to prvý raz, čo som videl svoje vlastné dieťa, moje prvé dieťa, tak utrápené krutým svetom. Mával som takú predstavu, že ju môžem uchrániť od všetkého. Je jednoducho taká rozkošná. Svet si ju nezaslúži. Takže by mala byť chránená.

A keď večer pokročil a ja som ju napokon zobral, zatiaľ čo ona kopala naokolo a kričala, že nechce ísť, keď som ju zobral hore a ponúkol jej sušienku a ona sa usmiala a zobrala si ju, akoby pred dvoma sekundami ešte stále nebola taká ubolená, keď som ju pozoroval ako sa pomaly zotavuje a stáva sa znovu sama sebou… vtedy sa mi to, všetko čo sa stalo, začalo v hlave ukladať.

Prišiel som na to, že som bol hore dosť dlho. Prišiel som na to, že som nemal poňatia, ako dlho bola obťažovaná. Možno len minútku. Ale z toho, aký silný a dlhotrvajúci boli jej hnev a bolesť, som vycítil, že to bolo dlhšie.

A vtedy všetka tá bolesť začala vnikať do mňa. Najprv pomaly. Ale potom rýchlejšie. A kým sme prišli domov a ona vyzerala už v poriadku, som tú bolesť nechal do mňa prejsť všetku. Videl som jej tvár, skoro až tak, ako keď som sa tam dolu prišiel pozrieť prvýkrát. Tvár pokrivenú intenzívnou bolesťou, červenú, mokrú od sĺz, vzdorovitú. Videl som ju, aká bola zmätená, keď som sa ju snažil objať, a ona len kričala a kričala.

Nikdy predtým som necítil takú bolesť kvôli inému človeku. Bolo to také silné. Doteraz je. Akoby som to bol ja, koho tam dole šikanoval niekto trojnásobne vyšší. A popri tej bolesti som cítil ešte aj ten nesmierny pocit viny za to, že som ju nechodil kontrolovať častejšie. Za to, že som predpokladal, že je úplne v poriadku. Za to, že som bol naivný.

A ako cezo mňa tá bolesť prechádzala, a ako so mnou ostala dodnes, začal som chápať, že je tu ešte hlbšia bolesť, ktorej som sa vyhýbal: bolesť toho zistenia, že nikdy nebudem môcť svoju dcéru uchrániť od sveta úplne. Že vo svete z prirodzenosti existuje negativita, bolesť, zlo. Že ak by som ju aj bol ochránil tento jeden raz, budú iné chvíle (v škole, na oslavách, hocikde), keď ju ochrániť nebudem môcť.

A bolesť z tohto bola natoľko silná, že ešte teraz, keď toto píšem, cítim akoby som mal srdce až v žalúdku. Ťažko je mi to stráviť. Moja dcérka, moja zlatá, dobrá, šťastná, usmievavá dcérka, bude čoraz viac a viac vystavená tomu drsnému nehostinnému svetu zvanému život.

A keď táto bolesť cezo mňa prechádzala, obklopovala ma, snažil som sa nájsť z niečoho takého desivého pozitívne východisko. Čo s tým môžem spraviť? Ako pomôcť? Aká je moja úloha?

Je to zaujímavé, lebo od onoho dňa bývam voči mojej dcére doma intuitívne srdečnejší. Viac ju objímam a bozkávam (ach, to ona miluje), bývam k nej jemnejší, keď robí neplechu, snažím sa venovať jej viac pozornosti.

A keď pritom vídavam, ako sa jej veselý úsmev odráža naspäť na moju tvár, prichádzam na odpoveď: nemôžem ju uchrániť od sveta, ale môžem jej poskytnúť miesto, kde cíti, že svet tam na ňu nemá dosah. Miesto, kde veci dávajú zmysel. Miesto také veselé a šťastné ako ona.

To miesto ľudia volajú domov.

Môžem pre ňu domov vybudovať, vložiť do neho svoje srdce a dušu, objať ju a vystískať kedykoľvek mám možnosť, venovať jej pozornosť, koľko jej potrebuje, zarábať peniaze, ktoré potrebujem na zabezpečenie jej pohody.

Mám kontrolu nad svojim domovom. Nemám kontrolu nad svetom. Potrebujem prijať, že moja dcéra navždy strávi svoj život v zápase s realitou, a že pre mňa bude oveľa zdravšie sústrediť sa na to, čo kontrolovať dokážem, než na boj so strašiakmi po celý svoj život.

 

Elad Nehorai

Preklad: Lukáš Pitel

http://popchassid.com/daughter-bullied/

Autor fotografie: Matej Žiak