Mária Kohutiarová: Milujem adrenalín materstva

0
27

Skôr, ako sa začal odohrávať môj reálny príbeh matky veľkej rodiny, stalo sa kadečo iné. Mnohé z týchto momentiek sa mi vynárajú ako „Božie pikošky“ pri pohľade späť a žasnem. No… a aj sa smejem – pretože mnohí, čo ma poznali, predurčovali moju cestu smerom do kontemplatívnej rehole kdesi v Poľsku, a predpovedali mi budúcnosť ctihodnej matky predstavenej. Boh však mal na mysli len to, čo som cítila aj ja – len tú „matku“.

Príprava je dôležitá!

Moje detstvo bolo medzi troma bratmi, silnými povahami, vedenými v tradičných hodnotách, kde mne patrilo miesto pri sporáku a dosť. Tento čas mi priniesol komplexy z toho, že som žena a na druhej strane úžasné porozumenie mužského sveta, ktoré trvá dodnes. Aj vďaka tomu, že som bola aj ostala „rebel“ a „vrtuľa“ a skúsila som všetko od futbalu, basketbalu, recitácie, písania, divadla, spevu a tanca. Len dnes vidím (a moje deti tiež), aká dôležitá je pre rolu matky rýchlosť a postreh basketbalistky. Navyše: bola som kostolná myš. Strčená v eRku, kde som nakoniec stretla muža, ktorý sa nebál môjho sna mať štyri deti, zarytá v cyklostyle pri tlačení farského listu, vedená úžasnými kňazmi, ktorí mi boli ako náhradní tatovia a dali mi to, čo mi ten môj vtedy dať nevedel. Bez príkladu života mojej mamy, takej aktívnej vo viere cez modlitbu až po službu, na ktorú mala a má „nos“, by to však nešlo – vďačím jej za veľa. Aj za tajne prepašované knihy od Michela Quoista, ktorý sa stal mojím tichým sprievodcom vo viere, aj za sv. Františka z Assisi, lásku ku ktorému som zdedila po starých rodičoch.

Môj sen

Don Bosco (inak tiež obľúbenec) mal sen o tisíckach chlapcoch… Ja som mala sen a  istotu o povolaní do materstva a neuhla som ani pri výsmechu nad plánovaným počtom deti. Problém bol dlho len ten správny človek, ktorý by dokázal vedľa mňa stáť, dívať sa na Boha rovnakými očami, odpovedať Mu odvážne na výzvy, rásť vo viere a láske spolu so mnou, prijať ma takú, aká som a prijať všetky naše deti, ktoré nám On požehná. Bola som kritická a mnohí sitom mojich požiadaviek neprešli – a mnohí iní zas neboli v Božom pláne. Môj princ neprišiel na koni ani nemal 180 predpísaných centimetrov a mnohé iné nepodstatnosti, ako sa ukázalo. Do dnešného dňa mi však dáva bezpodmienečnú lásku a neuveriteľnú podporu ako mame našich detí od počatia až doteraz.

Deti nám pribúdali podľa mnohých prirýchlo… a podľa manželovej mamy a môjho otca (čo som sa dozvedela len toť) ich už po treťom bolo priveľa a mali závraty z toho, čo z nich za kvietka vyrastú a ako to uživíme. Netušili, že tá hustota bol plán podľa prirodzeného plánovania rodičovstva. A neboli len štyri… pripustili sme päť, po troch dňoch šoku sme prijali šieste a potom sa päť rokov modlili… o siedme.

Sedemnásť rokov… dá sa to?

Byť mamou v tomto kolose, keď sa ma vonku pýtajú, či sú to všetky naše, koľko miniem denne na stravu, akú výplatu má môj muž a obzerajú sa, ako mám plné 9-miestne auto detí, keď ich kdesi veziem, je mojou skutočnou rehoľou a ja som svojím spôsobom matka predstavená. Som vďačná za všetko, čím som si prešla v rámci prípravy za slobodna od basketbalu cez herectvo až po zmysel po humor a blinkačku v Neografii, kde som cvakala o 6.30 ráno.

Sedemnásť rokov blinkám ráno o šiestej najneskôr… a som vďačná za nedeľu, kedy môžem otvoriť oči až o siedmej. Zahlásiť „padla“ môžem tak najskôr po polnoci… a tak do všetkých školských dotazníkov píšem s úplnou vážnosťou pracovný čas 24 hodín denne. Sedemnásť rokov varím… keďže môj muž nechudne a deti furt vyškrabávajú taniere a hrnce, asi to ešte má nejakú chuť a dá sa to jesť. Sedemnásť rokov považujem za najťažšie skúšanú v našej domácnosti práčku – tri várky prania denne. Sedemnásť rokov v kolobehu, pravidelne zahustenom tehotenstvami, príchodom bábätka, dojčením a jeho rastom, čo vždy tak prevetralo celý náš systém, ponechalo podstatné a ostatné pošlo kade ľahšie. Sedemnásť rokov bol vždy okrem našej rodiny priestor aj na službu tam, kam nás Pán poslal – a nikdy sme nepovedali „nie“ napriek mnohým ťažkým situáciám. Sedemnásť rokov, počas ktorých nebolo a nie je veľmi veľa času na kávičkovanie s kamoškami či túlanie sa po obchodoch… ani na dlhé telefonáty. Sedemnásť rokov, počas ktorých sme zažívali a zažili, aké sú v reáli predsudky voči veľkej rodine a to nielen v rámci bežných medziľudských vzťahov či od štátu, ale aj vo farnosti… Sedemnásť rokov plných služby a samoty, lásky a obety.

Dá sa?

Áno, ale veľa som sa naučila. Po štvrté dieťa som sa cítila frajer. Až pri Dorotke som pochopila, že je to Boh, ktorý mi dáva sily… a stále v pokore priznávam, že to už dávno nie je o mojich hyperbaterkách… Po haváriu našej dcéry pred pár rokmi som mala pocit, že môj vzťah k Bohu ako matky je ok. Nebol. Až po tom som sa naučila modliť za svoje deti každý deň ako v hraničnej situácii tých dní a celkom som pochopila silu svojej modlitby pred Bohom. Prudká puberta ma naučila intenzívnej modlitbe za každé dieťa v jeho situácii a silnému žehnaniu, aj keď ma ich slová zraňovali. Znovu sa mi potvrdzuje, že každá situácia sa dá riešiť pokojne aj pri mojej sangvinickej povahe a že je to prospešnejšie ako výbuch. Rovnako ako aj fakt, že problémy sa riešia najprv medzi štyrmi očami s malým previnilcom v objatí, potom v rozhovore s manželom, potom v modlitbe pred Bohom. Alebo všetko naraz. Že deti potrebujú vedieť o existencii mojich hraníc a odovzdávaní situácie: keď už nevládzem riešiť a modlím sa nahlas s prosbou o pomoc Otca. Naučila som sa, že som ako mama stále ten vojak Švejk vo vojnovom poli, a že s humorom, sústavnou jednoduchou a otvorenou komunikáciou so svätými v štýle „no Janíčko Bosco, čo ty na to?“ sa môj pocit zodpovednosti (či niekedy aj pedagogickej viny) vníma inak a ľahšie. A tiež, že každá situácia sa dá použiť na rozhovor o Bohu a že nie je dobré čokoľvek pred deťmi skrývať. Strážim si čím viac svoj čas na modlitbu, na Božie slovo, a stále sa za pochodu modlím… aj nad hrncami či pokakanou ritkou. Učím sa dívať otvorenými očami tak, ako vidí náš život Boh. Viem, materstvo je aj ťažká rehoľa. Keď nevládzem, keď som nevyspatá, keď ma bolia slová našich puberťákov, keď tí menší trucujú a je ťažké s nimi hovoriť, keď so mnou zametá astma či čokoľvek z krížových nádielok, keď mi chýba podpora a opora, keď sa často cítim sama a iní si myslia, aká som stále happy a plná sily… vždy ma to však posiela na kolená prosiť – a vždy prišla sila na nový začiatok a objatie cez môjho manžela, ktorého mám ako najväčší bonus svojho materstva.

Som vďačná za naše deti. Oni sú mojou inšpiráciou pri písaní, pri akýchkoľvek aktivitách vo farnosti či v diele obnov, kam ma Pán tak zvláštne povolal v čase, keď som čakala siedme. Naše deti sú múdre po tatovi a hm… mierne strelené a bezprostredné po mame. Dívam sa, ako rastú a žasnem, keď objavujem v nich nádherné dary (a často aj zdedené po nás). Nikdy by som svoj status nemenila, nikdy by som nechcela mať menej detí, menej varenia, menej prania, menej otlčeného nábytku, opalcovaných okien a stien, roztrhaných gatí a stále malých topánok, menej šedín, viac peňazí, ticha, leháro a viac času. Dávam sa do služby celá, so všetkým, čo mám, najlepšie, ako viem, stále na 120 %. Vyšťavená každý deň padám do perín len polovičky manželskej postele (na druhej polke spí náš benjamín), túlim sa do objatia svojho milovaného (bez benjamína by sme na to možno pre veľkú posteľ zabudli, aké dobré je spať v objatí) a vravím Bohu tú obľúbenú modlitbu saleziánskeho pracovníka: „Pane, pozri, ako som dopadla!“ A kým si špitáme pod perinou a smejeme sa (ako inak, na našich deťoch a ich hláškach), klipkajú mi oči a zaspávam, vďačná za všetko, čo mi materstvo od Boha v ten deň prinieslo.

 

Fotografia: YanLev / shutterstock.com 

 

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článok5 znakov, že tvoj priateľ bude skvelým otcom
Nasledujúci článokTelesné spojenie – výsada manželskej lásky
Mária Kohutiarová
Mgr. Mária Kohutiarová. Vydatá 18 rokov za skvelého muža, mama 7 nádherných originálov, trvalé bydlisko Cífer. Vyštudovala katolícku teológiu v Badíne. Redaktorka na www.cestaplus.sk a tiež prispievateľka textov o rodine, výchove a manželstve tam, kde treba, napríklad aj tu. Štvrtý rok v službe prostredníctvom obnov pre ženy a ich sprevádzaní. Má sen: aby každá mama pocítila, že materstvo je úžasný dar, aby každé manželstvo našlo smer a pochopilo silu vkladanú predovšetkým do sviatostného spojenia muža, ženy a Boha. Len tu nájdu deti istotu a vzor...