Blogujúcaluca: Milovací rebríček

0
53

Boh, manžel, deti.

Racionálne sa ho plne chápem a úplne sa s ním stotožňujem.

Boh ako absolútna istotka bezpodmienečnej lásky a prijatia. Kto je viac? Ten, ktorý nám dal povolanie najprv k manželstvu a potom k rodičovstvu. Ten, vďaka ktorému máme deti.

Manžel – ten, s ktorým mám deti. Ten, s ktorým sa máme viesť k svätosti. Ten, s kým si budem užívať, keď deti vypadnú z domu.

Deti – tie, s ktorými sa denne toľko namojkám, že s manželom sa mi už nechce. Tie, kvôli ktorým zaspávam nad montessori článkami a nie nad Bibliou. Tie, za ktoré som toľko vďačná (Vďaka Ti, Bože) a pre ktoré sa toľko spovedám (Prepáč mi, Bože… pomôž mi, Bože…)

Tie, pre ktoré by som do studne skočila – bez váhania. Pri manželovi by som váhala – veď, kto by sa potom postaral o deti, keby obaja skončíme v studni?! Hoci mi tie deti niekedy lezú na nervy, pijú krv a naťahujú prsia, milujem ich najviac na svete. No a to je problém, nie? Veď predsa Boh, manžel a až potom deti. Hm…

Deti najviac na svete. Tak potom Michala najviac medzi svetmi. A Boha? Toho nad svety, alebo vo vesmíre? Cez slovnú hračku si to viem zašalamúniť. Ale ako to mám naozaj? A správam sa podľa toho? Keby hej, tak toto tu asi nepíšem… Máte na to recepty?

Ak hej, podeľte sa. Ja nemám. Sú síce teórie o dočasnosti a nestálosti toho pocitu absolútnej lásky k deťom súvisiace s ich dočasnou a absolútnou odkázanosťou na matku. Ale aj tak si nie som na čistom. Ešte mi napadlo využiť tú lásku k deťom ako zosilovač/transformátor lásky k Bohu a manželovi. Skúsim na to tak aspoň myslieť. Možno to dokonca tak aj naozaj je, len si to málo uvedomujem. Uvidím.

Zatiaľ ma musí uspokojiť vedomie, že viem, kam sa chcem dostať. Už len na to nezabudnúť.

Foto: pexels.com

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno