Milosť prítomného okamihu ‒ výzva transcendentnej kvality

0
399

Neschopnosť nájsť racionálne vysvetlenie a vyčerpávajúcu odpoveď na srdcervúcu otázku „prečo práve ja?“ človeka ničí. Hľadanie príčin a dôvodov, analýza myšlienok a skutkov sú po určitú hranicu veľmi správne; ak sa však trpiaci príliš, až nezdravo zamestnáva sám sebou, môže prepadnúť do ničiacej sebaľútosti, čím mu tak zostane málo energie na sústredenie sa na to skutočne podstatné, t. j. prežitie dôstojného života v ohrozujúcej situácii. …bdelý život v prítomnosti nedovolí angažovanému človeku prepásť neopakovateľnú šancu ‒ príležitosť na nový začiatok…

Utrpenie ako také nie je záležitosťou len obetí domáceho násilia. Každý človek, či už si to pripustí alebo nie, chvíľu alebo dlhšie svojim spôsobom trpí ‒ psychicky, fyzicky, duchovne, emotívne, sociálne, ekonomicky, sexuálne, myšlienkami na svoju spútanú minulosť, v ktorej stále žije, neustálym živením krívd neodpustení, strachu z budúcnosti, ktorý v sebe umocňuje, pocitom menejcennosti, zakomplexovanosti, či dokazovaním sebe aj iným, alebo smiešnymi obavami „čo si o ňom druhí myslia“, „čo o ňom tí druhí hovoria“, …alebo už akýmkoľvek spôsobom, o ktorom vie mnohokrát iba on…

Ak logika okolností vzbudzuje pochybnosti, neistotu, hrôzu, strach a beznádej, kňazi a kresťanskí logoterapeuti poradia spôsob, ako je trpiaci stále schopný povedať životu „áno“.

Nestrácať zo zreteľa to najdôležitejšie

Človek, akokoľvek trpiaci, by mal dbať, aby sa nestratil v labyrinte svojich strastiplných myšlienok, problémov a starostí až natoľko, že zabudne vnímať a žiť skutočný plnohodnotný život v prítomnosti ‒ so všetkými milosťami, ktoré daný moment ponúka. Nesmie dovoliť, aby hlodavý stav mysle, zanietenie až tvrdohlavosť pre sebaničiace pohnútky, v ktorých chlácholí sám seba, ho úplne vyčerpali, utlmili racionálne vnímanie, uvažovanie, sústredenie sa, a tak odvádzali pozornosť od riešení a východísk, ktoré sa mu priamo „pred očami“ ponúkajú.

Jedinečnosť prítomného okamihu ‒ neopakovateľná šanca

Prítomnosť nie je pre trpiaceho žiadnou hluchou priepasťou medzi boľavou minulosťou a zahmlenou budúcnosťou. I keď je človek výsledkom svojej minulosti (je tým, čím ho utvorila minulosť), no zároveň na rôznych úrovniach determinuje svoju budúcnosť; teda on sám svojim slobodným postojom, v rámci možností, rozhoduje o tom, kým bude. Svojimi reakciami formuje nielen seba ‒ svoj charakter, ale stvárňuje i veci a pretvára udalosti; ovplyvňuje svoju budúcnosť, svoj život, životné príbehy iných, teda mení tak dianie okolo seba. Trpiaci sa tak sám slobodne rozhoduje, či prispeje k pozitívnej zmene.

Pýtať sa, ale aj odpovedať ‒ vyžadovať, ale aj dávať

Človek v utrpení nemá záujem o povrchnosti. Uvedomuje si skutočnosti, ktoré by si za iných okolností neuvedomil. Jeho úvahy sa prehlbujú, zameriava sa na kvalitu, hĺbku, podstatu a pravdu. Hľadá odpovede na otázky o živote ‒ o jeho zmysle, cieli a naplnení. Ale pravda je taká, že je to sám človek, ktorý má životu odpovedať, doslova sa mu zodpovedať; človek má dať svojmu životu zmysel a pravú hodnotu. Jeho správnou odpoveďou je správny postoj ‒ zodpovedný prístup k životu.

Utrpenie nesie v sebe veľký potenciál cvičiť sa v čnostiach, rásť v kresťanskej zrelosti. Teda je na človeku, či prítomnosti priradí skutočnú hodnotu a využije tento dar na osobný, morálny a duchovný rozvoj a rast.

Tu a teraz ‒ všetko v 1 ‒ minulosť, prítomnosť, budúcnosť i celá večnosť

Boží šepot, intuícia a záblesky anjelských inšpirácií vo svojej priezračnosti, jemnosti, nežnosti a tichosti sú síce nenápadným, ale spoľahlivým kompasom, ktorý človeka nasmeruje na cestu vyslobodenia zo svojho bludiska. Na zachytenie od človeka vyžadujú bdelú pozornosť, vnímavosť ducha, slobodu mysle, pokoj v duši a čisté svedomie. Boh i takto vysiela prozreteľné podnety niekedy na dobrú myšlienku, konkrétne slovo, skutok alebo odvážny heroický čin, inokedy na mlčanie, odchod do ústrania. Vrcholom jeho starostlivosti a pomoci človeku je Eucharistická obeta ‒ jej prijímaním sa uzdravujúca Láska vždy priam „inkarnuje“ do života človeka; očisťuje jeho zmysly a uschopňuje ho k zachyteniu nebeských impulzov.

Chronos vs. Kairos tajomstvo posvätného okamihu

Kresťanská vnímavosť otvára človeka pre prijatie milostí, ktoré Boh naňho vylieva práve tu a práve teraz; nie do minulosti, ani do budúcnosti. Vôľa človeka sa tak podriadením času nakláňa k zmysluplnému životu ‒ s Bohom. Ak človek v sebe pestuje vnútornú slobodu a súhlas s požiadavkou prítomného okamihu ‒ jeho krásou, šancami, možnosťami, príležitosťami, východiskami, vyslobodeniami a inšpiráciami, je pohnutý angažovať sa za to, čo je zmysluplné v súlade s jeho svedomím, ktoré presadzuje pravé hodnoty ‒ a to bez ohľadu na eventuálne ťažkosti, ktoré môžu vzniknúť.

Trpiaci ‒ spolutvorca budúcnosti

Človek vedome žijúci prítomnosť vníma všetkými zmyslami skutočnosť vo všetkých dimenziách ‒ teda aj v jej transcendencii a posvätnosti, ktorá ho presahuje, priam presakuje. Boh rôznym spôsobom, v každom okamihu dáva trpiacemu príležitosť naplno rozvinúť potenciál, ktorý v sebe má (Rim 12,6-21). Ak sa trpiaci nechá osloviť nejakým obsahom, následne ho to podnecuje k tomu, aby jeho prostredníctvom priniesol do sveta kus seba (Ef 4,713). Pre dobro budúcnosti je dôležité, aby sa v každom momente ‒ či už fyzicky, psychicky alebo duchovne ‒ rozhodol pre to, čo je správne; pretože tak necháva za sebou vplyvnú stopu; je spolutvorcom ľudských dejín (Jn 15,16).

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno