Medzi homosexuálne cítiacimi veriacimi máme hrdinov (2.časť)

0
49

Dá sa však povedať, čo všeobecne ľudia, ktorí v sebe objavia homosexuálne sklony, od vášho združenia očakávajú?

Pre všetkých je dôležité najmä prijatie a možnosť komunikovať o tom, čo prežívajú. Vychádzajúc z našich skúsenosti totiž mnohí svoje homosexuálne sklony pociťujú ako niečo prechodné a neprirodzené. Preto sa snažíme vytvoriť pre nich priestor na zdieľanie, na budovanie vzťahov, trávenie spoločného času, ponúknuť spoločenstvo, kde sú navyše vítaní aj všetci, ktorým na nich záleží. A od roku 2000 spolupracujeme aj s pastoračnou iniciatívou Gréckokatolíckej cirkvi v Košiciach – Linkou Valentín. Pred každým z nás stojí totiž otázka, ako šťastne a zmysluplne prežiť svoj život. A je fakt, že ľudia s homosexuálnymi sklonmi majú hľadanie odpovede na túto otázku ťažšiu. O to viac potrebujú cítiť, že nie sú na to sami.

 

Práve v tejto súvislosti si spomínam na článok, kde mladí veriaci homosexuáli uvažovali nad Božím plánom. Uvedomovali si, že „Boh nestvoril dvoch Adamov a nepovedal im, aby boli jedným telom…“, no zároveň sa pýtali, prečo teda do nich „nevložil túžbu po Eve.“ Aký má s nimi zámer? Čo od nich čaká?

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že aj oni sú povolaní plniť vo svojom živote Božiu vôľu, a ak sú kresťanmi, spájať ťažkosti, s ktorými sa môžu stretnúť v dôsledku svojho stavu, s Pánovou obetou na kríži. Priamo sa tam hovorí, že sú povolaní k čistote. Cez „čnosti ovládania sa, ktoré vychovávajú k vnútornej slobode, niekedy aj pomocou nezištného priateľstva, modlitbou a s pomocou sviatostnej milosti sa môžu a majú postupne a rozhodne približovať ku kresťanskej dokonalosti“. Uvedomujem si však, že je to cesta hodná svätcov. V mojich očiach sú preto títo ľudia hrdinovia. Aj tí, ktorí sa na tejto ceste potkli.

 

V podstate ste to vystihli, sú povolaní na život svätcov, no viem si predstaviť ich úplne legitímnu otázku – prečo práve im bola vybratá taká ťažká cesta?

Tí ľudia sú povolaní k tomu, k čomu napríklad aj vdovec s tromi deťmi, ktorý už nenašiel vhodnú partnerku, k tomu, čo slobodní, ktorí v živote nestretnú toho pravého pre manželstvo. V porovnaní s nimi je však ich situácia ťažšia v tom, že sa nemôžu bežne podeliť o to, čo prežívajú, o vnútorné zranenia, o zápasy, ktoré v sebe zdolávajú, a o to, ako ich zvládajú či nezvládajú, lebo ľudia nechápu, čo prežívajú.

 

A to nie je jediné, v čom to majú ťažšie. Druhým podstatným rozdielom je definitívnosť ich stavu v porovnaní s vdovcom, či slobodnými…

Samozrejme, tí môžu žiť s nádejou, že v budúcnosti stretnú „toho pravého“, aj keby sa to nakoniec nikdy nestalo. Ale človek prežívajúci homosexuálne sklony, ak chce žiť v súlade s učením Cirkvi, takúto nádej nemá. O to viac je smutné, že mnohé kresťanské spoločenstvá na Slovensku ešte nedozreli k tomu, aby si boli vedomé, že majú v mužoch a ženách s homosexuálnymi sklonmi medzi sebou hrdinov, ktorí bojujú o svoju čistotu a vernosť Kristovi.

 

Ak však veriaci ľudia s homosexuálnym cítením nedokážu prijať toto povolanie k čistote, majú pocit, že v Cirkvi pre nich nie je miesto. Že so vzťahom ich tam nechcú…

Nie je pravda, že Cirkev ich „nechce“ so vzťahom. Presne tak, ako nie je pravda, že by Cirkev nechcela veriacich, ktorí sú rozvedení a znovu zosobášení. Ak však raz Boh, ktorý sám je spoločenstvom troch osôb, ustanovil manželstvo na svoj obraz, ako spoločenstvo muža a ženy, pričom treťou osobou je dieťa, nemôže Cirkev toto učenie svojvoľne zmeniť. No každý, kto príjme evanjelium, patrí do Cirkvi a má tam svoje miesto, o to viac, že človek k prijatiu čistoty potrebuje oporu spoločenstva, ale aj svedectvá tých, ktorí to dokázali. Tých, ktorí sami vedia, že to nie je ľahké, no zároveň sú príkladom toho, že Boh od človeka nikdy nežiada nemožné.

 

Napriek tomu sa mnohí vo svojom zmätku rozhodnú skúsiť to bez Cirkvi. Günter Baum, zakladateľ projektu Medzipriestor pre kresťanov prežívajúcich homosexuálne sklony, svoju krízu viery riešil ponorením sa do „gay sveta“. Nakoniec však priznal, že ho „čakala trpká skúsenosť. Hovorí: „Videl som, že sú pravdivé varovania a predsudky veriacich voči gayom: sú neschopní vytvárať vzťahy, majú v hlave len sex, chcú len brať a nedávať.“ Inými slovami potvrdil veľkú promiskuitu a neschopnosť vernosti. Prečo je to tak?

Pretože v pozadí homosexuálnych sklonov je potreba lásky vo vzťahu s osobou rovnakého pohlavia, ktorá v detstve alebo dospievaní nebola naplnená. Túto potrebu pritom nie je možné naplniť sexuálnym spôsobom, pretože korene homosexuality sú nesexuálne. Sexuálny vzťah s osobou rovnakého pohlavia teda reálne nenapĺňa to, čo je v pozadí homosexuálnej túžby.

 

Francúz Philipp Ariño, veriaci katolík a nepraktizujúci homosexuál, popisuje vo svojej knihe Homosexualita popravde, svoju orientáciu doslova ako utrpenie. Stretávate sa s tým, že to takto cítia aj mladí u nás?

Pravdaže áno, a nielen u nás, ale kdekoľvek vo svete.

 

Nemajú aj preto homosexuálne cítiaci veriaci pocit, že práve ich neprijatie ostatnými v Cirkvi ich vháňa v ústrety takému spôsobu života, o akom hovorí Günter Baum?

Presne tak. Stretávame sa s ľuďmi, ktorých životný príbeh sa mohol odvíjať úplne inak, keby boli našli vo svojom spoločenstve prijatie a priestor na zdieľanie toho, čo prežívajú, ako aj reálnu oporu tých, ktorí by im rozumeli. Každý človek totiž potrebuje byť prijatý.

 

Lenže mnohí veriaci akoby nevedeli, ako sa k nim postaviť, ako ich brať? Sú v tejto problematike akýsi stratení…

To je pravda. Ale základný kresťanský postoj by poznať mali: nikoho neodsudzovať. A ak naozaj chcú vedieť, ako bližšie porozumieť človeku s homosexuálnymi sklonmi, musia začať pátrať po informáciách. Bežne v médiách ich totiž nenájdu. Títo ľudia však v podstate neočakávajú nič viac len normálny ľudský prístup – bez predsudkov. Jednoducho kresťanský, Kristov postoj. A ak nevedia, čo povedať, na začiatku stačí človeku načúvať.

 

Podľa už spomínaného Francúza Ariña si však ešte stále veľa veriacich myslí, že už len to, že sa o homosexualite hovorí, je nebezpečné, lebo sa jej tým pripisuje prílišná dôležitosť…

Práve naopak, treba o tom hovoriť Aj v kresťanských rodinách vyrastajú ľudia, ktorých sa to týka. Raz si v reštaurácii ku mne úplne náhodnou prisadol homosexuálne cítiaci muž, ktorý mi bez toho, aby sme sa poznali, začal o sebe rozprávať. Bol totiž práve po rozchode s partnerom, s ktorým žil viac rokov v spoločnej domácnosti, ktorého mamu nazýval „svokrou“ a veľmi dobre si s ňou rozumel. A z vlastnej skúsenosti mi povedal: „Dajte mi do rúk dieťa, a ja viem, ako sa mám k nemu správať, aby som z neho vychoval homosexuála.“ A rozprával mi o pomeroch v jeho, z vonkajšieho pohľadu usporiadanej kresťanskej rodine, v ktorej vyrástol. Ľudia musia vedieť, aké dôležité sú vzťahy v rodinách a čo v nich môže mať aké dôsledky. Nedávno na jednom našom seminári sedela aj matka troch detí, a keď sme skončili, tak v diskusii pred všetkými povedala: „Ja vám ďakujem, toto všetko som ako matka potrebovala počuť.“

 

Medzi niektorými veriacimi sa ale objavuje aj názor, že homosexuáli si svoju orientáciu sami vybrali ako životný štýl… Čo povedať tým?

Iba toľko, že „nemajú páru“ o tom, čo homosexualita je. Kultúra i médiá majú síce veľký vplyv na sexuálne správanie. No je naozaj veľa tých, ktorí v detstve či dospievaní pociťujú homosexuálne sklony bez toho, aby k tomu akýmkoľvek spôsobom prispeli, a bez toho, aby mali akúkoľvek homosexuálnu skúsenosť. Jestvuje však aj určitá skupina ľudí, ktorí po rokoch života v heterosexuálnych vzťahoch, bez toho, že by niekedy pociťovali homosexuálne sklony, nakoniec vstupujú do homosexuálnych vzťahov. Nie však ako výber iného životného štýlu. Ale preto, že zažili tak hlboké sklamanie v heterosexuálnom vzťahu, či vzťahoch, poznačené znechutením, až vplyvom týchto okolností vstúpia do homosexuálnych vzťahov. Zvlášť, ak ich v tomto ťažkom období osloví niekto, kto prežíva homosexuálne sklony. S takými prípadmi sa stretávame.

 

Tým sme sa vlastne dostali k zásadnej otázke – čo homosexualitu zapríčiňuje. Nie tak dávno sa objavila informácia, že v genóme rodinne spriaznených homosexuálnych mužov našli dve opakujúce sa časti DNA, čo niektorých vedcov viedlo k tvrdeniu, že existuje niečo ako „gén homosexuality“. Aký je váš názor?

Máme k dispozícii originál tohto genetického výskumu Alana Sandersa z roku 2014, ktorý bol najrozsiahlejším svojho druhu. A treba povedať, že žiaden „gén homosexuality“ nebol objavený. Naopak, ako samotný výskum uvádza: „genetické príspevky sú ďaleko od určujúcich”. Pritom ako na jednu z príčin poukazujú autori aj na vplyv životného prostredia.

 

Aj mnohí odborníci považujú vyhlasovanie objavu génu homosexuality za scestné, ale zároveň pripúšťajú jej podmienenosť kombináciou psychosociálnych faktorov s genetickými a biologickými…

Homosexualitu naozaj nikdy nezapríčiňuje jediný faktor, vždy je to súhra mnohých faktorov. Výskumy sa už dlhodobo uberajú v smere skúmania rovnako biologických ako aj psychosociálnych faktorov. Už pred dvadsiatimi rokmi to vysvetľoval americký genetik Dean Hamer, keď sa ho pýtali, či môže byť sexuálna náklonnosť určená iba biologicky. On skonštatoval, že „v žiadnom prípade. Naše štúdie sa síce pokúšajú poukázať na genetické faktory, ale nie popierať psychosociálne“.

 

Dnes žijeme dobu, v ktorej sa akákoľvek kritika aktivít homosexuálov (alebo skôr ich lobby) považuje za homofóbnu. Nemajú pocit sami homosexuálne cítiaci, že tí, čo sa tvária, že bojujú za nich, vytvárajú voči nim práve preto až averziu väčšinovej spoločnosti a vlastne im škodia? Považujú naozaj tieto organizácie za svojich zástupcov?

V žiadnom prípade ich nepovažujú za svojich zástupcov. Už po prvom „dúhovom pochode“ sme dostávali spätnú väzbu v tom zmysle, že „veď oni nám robia opačnú službu, toto nie je obraz o nás“. Drvivá väčšina mužov i žien prežívajúcich homosexuálnu náklonnosť žije totiž tichým nenápadným životom, veľakrát bez toho, aby aj ich najbližší vedeli, čo prežívajú.

 

Foto: archív E.M.

Zanechať komentár

Please enter your comment!
Please enter your name here