Mária Majerníková: Deti sa so smútkom vyrovnávajú svojou vlastnou cestou

0
430

O zmysle umenia, utrpení meniacom človeka a o spomienkach na čas, kedy sa spolu s rodinou vyrovnávala s manželovým odchodom do Neba

Ste dcéra dvoch známych slovenských umelcov: manželov Evy a Alexandra Trizuljakovcov. Akú úlohu zohráva vo vašom živote umenie?

S umením som vyrastala, a tak som to nepovažovala za niečo mimoriadne. Bolo to moje prirodzené prostredie, stále sa o tom hovorilo…Tým, že otec bol istý čas dosť exponovaný, učil na Vysokej škole výtvarných umení, mal kopu funkcií, aj vo zväze Slovenských výtvarných umelcov, tak toho bolo vždy veľa o umení. Pre nás bolo normálne, že mama je maliarka a otec sochár. Teraz viem, že nás to formovalo vo vnímaní krásy a že sme tú citlivosť na pekné veci dostali akoby do vienka.

Čo je podľa vás krása?

Je to niečo, čo sa ma vnútorne dotýka; niečo, čo prichádza „zvonka“ do vnútra človeka a vyvoláva to v ňom pocit povznesenia. Krása pre mňa primárne hovorí o Stvoriteľovi. Hľadám ju v umení a  najviac ju vnímam v hudbe. Spomínam si na jeden mamin výrok, že hudba bezprostredne preniká rovno do človeka. Dokáže to bez obrazov, len cez zvuk, no sama môže vyvolať vizuálne obrazy.

Dostojevskij povedal, že krása spasí svet. No ja si myslím, že samotná krása bez tej „nadstavby“, teda ak nehľadáme Pôvodcu tej krásy, nespasí svet, pretože mnoho ľudí sa nadchýna krásou, no nerobí ich to lepšími. Podľa mňa by umenie malo robiť človeka lepším.

Jeden z mojich bratov je maliar a fotograf a minule sme rozprávali práve na tému krásy. Povedal mi, že pre neho je napríklad fotografovanie prírody formou modlitby. To sa mi veľmi páčilo! Akoby inými slovami povedal, že tvorením krásneho umenia obdivuje Stvoriteľa.

Zaujímavé je aj zamyslieť sa nad významom slova kultúra, čo etymologicky z latinského slova cultus znamená zveľaďovanie človeka. Boh pozdvihuje krásou ľudskú prirodzenosť na vyššiu úroveň. Toto je podľa mňa zmyslom umenia.

Aký je podľa vás cieľ moderného umenia?

Neviem (úsmev). Nevnímam umenie podľa období tvorby, ale skôr podľa toho, čo ma oslovuje. Môže to byť aj jednoduchá moderná vec, no pre mňa je dôležité, či je za tým nejaká myšlienka. Priznám sa, že mnohé veci moderného umenia vo mne málokedy vyvolajú niečo hlbšie. No viem oceniť aj to, keď sa niekto pohrá s farbou alebo tvarmi, či plochami a chce tým niečo vyjadriť – to tiež zarezonuje v človeku. Keď sa umelec inak pozrie na svet a zaujímavým spôsobom svoj pohľad sprostredkuje, potom to dielo prehovorí k človeku samotné. Nie je potrebný ani žiadny výklad.

Dnes sa mnohé veci len hrajú na umenie. A do istej miery to chápem, pretože umenie reflektuje aktuálny obraz sveta, a ten náš dnešný je škaredý: je tu mnoho násilia, zloby a nespravodlivosti. Tou svojou škaredosťou nám svet dáva obraz, že „toto ste vy, ľudia, ktorí ste zavrhli Boha a neviete nič krásne vymyslieť“. No možno sa mýlim…

S vnukom Šimonom

Bol svet niekedy krajší ako dnes?

Život vo svete nemusel byť jednoduchší, možno bol práveže omnoho namáhavejší, no človek nachádzal zmysel života vo vyšších veciach, ako bol on sám. Áno, narážam opäť na náboženstvo. Myslím si tiež, že život užšie spätý s prírodou bol plnší krásy.

Pozorujete v umení niečo ako „ženský prvok“? Niečo, čo do umenia dokážu vniesť iba ženy?

Osobne to až tak nevnímam vo výtvarnom umení, skôr som to videla v literatúre. Keď som študovala na vysokej škole, jeden z prednášajúcich asistentov sa veľmi pohrdlivo vyjadril o literatúre písanej ženami a ja som s ním ostro nesúhlasila. Vtedy som veľmi rada čítala naše slovenské autorky, Timravu či Figuli, a ten ženský pohľad mi bol blízky, pretože prinášal niečo iné. Ženy majú svoje osobité vnímanie, svoju citlivosť, a tak zachytávajú svet iným pohľadom. Aj cez svoje materstvo.

Kde čerpáte námety pre svoju tvorbu?

Momentálne sa nevenujem nijakej vlastnej tvorbe a ani som to nikdy nerobila na profesionálnej úrovni. Keď som pracovala v novinách, pokúšala som sa trochu písať a pár vecí bolo aj uverejnených. Bolo to takmer vždy na témy spojené s vierou. Snažila som sa sprostredkovať svoj pohľad na veci okolo nás: na ženu, na rodinu, na výchovu detí. Napísala som aj pár reflexií nad osobnosťami, napríklad o Matke Tereze. Vo všeobecnosti mi vyhovujú kratšie formy. Chcela som skúsiť, aké to je, keď si človek niečo predstavuje, premýšľa nad tým a chce to sprostredkovať slovami. Je to ťažké! No keď človek má čo povedať a navyše to vie povedať pekne, to je úžasné. Ja som prišla na to, že ja to až tak nedokážem. Chce to kus vnútra človeka, vedieť sa otvoriť, a ja neviem byť až taká úprimná pri písaní.

Dalo by sa niečo také dokázať cvikom?

Remeslo sa dá naučiť a človek môže prevziať nejaké myšlienky, štýl… No tá úprimnosť sa nedá naučiť. Nedá sa to zahrať. Keby som niečo napísala, a nebolo by to úprimné, považovala by som to za falošné. Aj keď niečo čítam a za slovami vnímam, že autor sa na nič nehrá, to sa ma dotýka.

Čo bráni človeku byť úprimný pri písaní?

Neviem to pomenovať úplne presne, no pravdepodobne nedostatok sebaistoty.

C.S. Lewis vo svojej knihe Problém bolesti píše: „Boh šepká uprostred našich radostí, prehovára v našom svedomí, ale volá v našich bolestiach: je to megafón, ktorým burcuje hluchý svet.“ Akú úlohu zohráva utrpenie vo formovaní vašej viery? 

Je to taká zvláštna vec v živote človeka. Najprv si myslí, že je veriaci, a život mu prináša aj starosti, aj radosti, aj bolesti a vníma, že to patrí ku kolobehu života. Keď však príde naozaj vážna choroba a ochorie otec šiestich detí, tak to riadne zatrasie všetkými hodnotami. Aj vierou a všetkými predstavami, aké mal človek o sebe a svojej viere. A tak si človek buduje svoju vieru nanovo. Viera nie je niečo, čo mám, ale niečo, o čo sa stále usilujem. Človek počas svojho života viackrát prichádza do bodu zlomu, keď si znova buduje svoj vzťah k Bohu, a to by sme mohli nazvať obrátenie.

Váš manžel po niekoľkoročnom zápase s chorobou odišiel do neba. Ako si spomínate na obdobie, keď sa to stalo?

Toto bola presne etapa života, keď sme si s manželom, každý sám aj spoločne, prechádzali budovaním viery nanovo. Manžel ako onkologický pacient a ja ako manželka starajúca sa o neho. Nebolo to vôbec ľahké, ale veľmi mi pomáhalo to, ako sa s tým vyrovnával sám manžel. Kráčali sme spolu.

Keď zomrel, zrazu som ostala na všetko sama a zistila som, že dovtedy som sa v mnohom opierala práve o manžela. Musela som si opäť od začiatku budovať vnútornú istotu. Niekedy sa mi zdalo, akoby mi „padali z očí šupiny“, a zrazu som vnímala, koľko utrpenia a bolesti je naokolo.

Čo bolo pre vás v tom čase najväčšou oporou?

Asi blízki ľudia okolo, ktorí sprostredkovali tú Božiu náruč a starostlivosť aj v čase, keď človek necítil Boha priamo vo svojom živote.

Tiež vnútorné presvedčenie, že to všetko má nejaký hlbší zmysel. No stále je to niečo, čo človeka prevyšuje, lebo to utrpenie je také. Je tajomstvom.

Aj keď si človek kladie otázky a odpovede neprichádzajú – s tým sa musí naučiť žiť. Potom príde zistenie, že sa nedá stále smútiť a zaoberať sa bolesťou. Toto mi trvalo dosť dlho, kým som pochopila, že deti potrebujú vidieť mamu nielen ustaranú a užialenú, ale aj plnú nádeje, že život ide ďalej a že vníma aj tie pekné veci v živote. A tie pekné veci boli: deti rástli, študovali, boli šikovné.

Čo vám evokuje slovné spojenie mlčiaci Boh?

(Úsmev.) To poznám veľmi dobre, zažila som to.

Je to ťažké, lebo človek kráča akoby tmou. Len ide, ide a ide… a všade tma.

Rodina Márie Majerníkovej v roku 2012

V čom vás zmenila skúsenosť s utrpením ako ženu?

Takto som nad tým nepremýšľala, skôr som si myslela to, že musím trochu nabrať mužských čŕt, keď ten otec v rodine nie je. Musela som v rodine zabezpečovať veci, o ktorých som si myslela, že to nikdy nebudem musieť robiť, lebo to bola úloha muža. Tak som musela trošku „stvrdnúť“. Škoda len, že až časom som si uvedomila, že aj deti si idú svojou osobitnou cestou vyrovnávania sa so smútkom. A že ich v tom treba sprevádzať. Toto som vtedy nevedela. Možno som naše deti príliš zaťažila tým smútkom…

Čo by ste odkázali žene, ktorá momentálne prechádza podobnou skúsenosťou?

Aby aktívne vyhľadala pomoc a sprevádzanie pozostalých v podporných skupinách, ak stratia niekoho veľmi blízkeho. Aby vedela, že v tom nie je sama a že deti sa tiež potrebujú s niekým porozprávať a možno nie práve s mamou. Hľadať podporu. Vtedy, keď sa to stalo nám, ešte neboli také možnosti, aspoň ja som vtedy o tom nepočula. Teraz je aj hospicová starostlivosť na oveľa lepšej úrovni.

Pred niekoľkými rokmi odišla do neba jedna z vašich dcér. Čím bola viera pre vás v tejto situácii?

(Ticho). O tejto veci by som radšej nehovorila, pretože to nemám ešte úplne spracované. Bolo to oveľa ťažšie ako to, čím sme si prešli s manželom.

Ako sa dá v utrpení nachádzať Boha, ak je človek v pokušení „posadiť ho na lavicu obžalovaných“?

Nikdy som nemala tendenciu obviňovať Boha za to, čo sa deje. Mala som otázky „prečo“, no v istom bode som pochopila, že odpovede nedostanem. Pochopila som, že to treba prijať ako tajomstvo a nabrať odvahu žiť ďalej. Tešiť sa z pekných a dobrých vecí v živote. A to sú na prvý pohľad úplne maličké veci, ako priblížiť sa k dieťaťu, niečo pekné pripraviť, tešiť za s prírody, z pekného rána. To sú teraz moje radosti.

 

Mária Majerníková, rodená Trizuljaková (nar. 1955), pochádza z Bratislavy. Študovala na Pedagogickej fakulte UK a štúdium slovenského jazyka a výtvarnej výchovy ukončila na Pedagogickej fakulte v Nitre. V otcovom ateliéri sa priúčala sochárskemu remeslu a vytvorila niekoľko samostatných portrétov. Sviatosť manželstva si s manželom Františkom vyslúžili v roku 1977. Mali spolu tri dcéry a troch synov. Dlhý čas sa venovala najmä výchove detí, neskôr pracovala ako živnostníčka. Šesť rokov pôsobila ako jazyková redaktorka v novinách a externe spolupracovala s viacerými vydavateľstvami; preložila niekoľko kníh z češtiny. V súčasnosti je na dôchodku a ďalej pokračuje v práci jazykovej redaktorky. Pred troma rokmi sa zúčastnila na púti do Santiaga de Compostela. Za najlepší relax považuje pobyt v prírode, oddýchne si však aj pri vážnej hudbe. Medzi jej hobby patrí amatérske fotografovanie. Momentálne žije v Bratislave.

Pán František zomrel v roku 2000 vo veku 48 rokov po siedmich rokoch zápasu s ťažkým ochorením

Foto: Osobný archív Márie Majerníkovej

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno