Mária Kohutiarová: Keď myslím na druhých

0
21

Stála som obutá v jednej topánke, druhá topánka v ruke. Môj prieskumník dedinských podmienok nákupu za situácie, kedy ocko nosil kľúče od auta v práci, sa ani po trištvrte hodine nevracal domov z obchodu, čo bol toť za rohom. Už som mala scenáre sanitky, túlania sa po dedine a kadečoho… predsa len, napriek krátkej vzdialenosti, medzi nami a obchodom bola veľmi rušná, nepríjemná križovatka.

Naraz sa môj nákupca zjavil na schodoch, vliekol tašku takmer po zemi naplnenú po vrch a oči mu žiarili ako naša hviezda na vianočnom stromčeku. Veľmi si nevšímal moje povzdychy, kde toľko trčal, a v pokoji sa vyzul, posadil ma v kuchyni na stoličku a kázal mi zatvoriť oči.

Poslúchla som. Aj to, že mám nastaviť dlane. Za chvíľočku mi tam čosi padlo. Ten rozmer mi bol dôverne aj bez ovoňania známy. „Šimon! Ty si mi kúpil Kofilu! Toto je podplácanie mamy!“

Môj nákupca sa len spokojne zasmial. To vraj nebolo všetko. Na stôl poputoval ananás… vraj, aby sme mali niečo čerstvé na Nový rok… kinderko pre bráchu… doboška pre veľkých súrodencov… malá čokoládka pre drobca… a kokosový orech, vášeň môjho prieskumníka v tejto zime. Popri reči vytiahol aj to, čo som vlastne chcela na varenie a prečo som ho tak netrpezlivo čakala. A rožky vraj nemali.

Kým si tak spokojne džavotal a stále svetielkoval, mne podvedome naskakovala kalkulačka v hlave a počítala som, či mu to vôbec mohlo z tej desiatky, vloženej do novej peňaženky, vyjsť. Ale Šimon sa ani trochu nenechal rušiť.

„No a ešte niečo mám,“ povedal a vytiahol z tašky slamky do mlieka s jahodovou a kakaovou drťou v nich. Nekupujem, sú pre nás pridrahé. Zježila som sa. Toto nemohlo vyjsť. A tak som sa ho najjemnejšie, ako som mohla, na to spýtala.

„Šim, tebe niečo z tých peniažkov… ostalo?“

„Jasné, mami. Aha!“ Na stôl mi scupotalo euro a nejaké mini centy. „Vieš, mami, keď som to kládol k pokladni, tá teta predavačka, vieš, ona sa volá Janka, počúvala, pre koho čo mám. A tie slamky, mami, mi povedala, že nenablokovala preto, lebo povedala, že mi ich daruje, lebo myslím na iných. A tak som prišiel na niečo úžasné: vždy, keď myslím na iných, dostanem viac, ako som si myslel.“

Zostala som ticho. V tichu som aj vysvetlila, že už nabudúce trošku šetrnejšie. Ale táto veta mi zuní v hlave viac, ako hocičo iné.

 

Fotografia: paulaphoto / shutterstock.com

 

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článokBulletin pre deti – 2. pôstna nedeľa
Nasledujúci článokStrata sexuálnej túžby u ženy v neplodnom období
Mária Kohutiarová
Mgr. Mária Kohutiarová. Vydatá 18 rokov za skvelého muža, mama 7 nádherných originálov, trvalé bydlisko Cífer. Vyštudovala katolícku teológiu v Badíne. Redaktorka na www.cestaplus.sk a tiež prispievateľka textov o rodine, výchove a manželstve tam, kde treba, napríklad aj tu. Štvrtý rok v službe prostredníctvom obnov pre ženy a ich sprevádzaní. Má sen: aby každá mama pocítila, že materstvo je úžasný dar, aby každé manželstvo našlo smer a pochopilo silu vkladanú predovšetkým do sviatostného spojenia muža, ženy a Boha. Len tu nájdu deti istotu a vzor...