MÁRIA BOROVSKÁ: Diagnóza neplodnosti ma priviedla k intenzívnejšej modlitbe

1
1656

Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste Mulieris Dignitatem cituje jeden zo záverečných dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu: „Nadišla hodina, keď sa povolanie ženy realizuje v plnosti, keď žena v ľudskej spoločnosti nadobúda význam, lesk a možnosti, aké dosiaľ nikdy nedosiahla. V tejto dobe, keď ľudstvo prechádza prudkými zmenami, duchom evanjelia preniknuté ženy môžu veľmi pomôcť ľuďom, aby neochabovali.” Čo čítate vy v týchto riadkoch?

Žena pracuje na tom, čo robí náš svet akoby jemnejším, ľudskejším, empatickejším a vnáša do všetkého svoju výnimočnú intuíciu. Ženy dávajú našej spoločnosti „lesk“ (úsmev).

 

Vo vašom nedávnom vystúpení na Bratislavských Hanusových dňoch ste na tému identity ženy povedali, že vo všeobecnosti je cieľ kresťanskej identity to, že nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Čo presne tým myslíte?

Tak ako je to povedané: Žije vo mne Kristus. A to by sa malo odraziť v mojom živote. Je to méta, o ktorú bojujeme dennodenne. Oslobodiť sa od seba, od svojho egoizmu. Je to ale stále dlhá cesta. Ale nevadí, aspoň vieme, kam sa máme uberať, o čo sa snažiť a bojovať. Úplne všetko, čím som a čo robím, je preniknuté Bohom. Tým, že sme stvorení na obraz Boží, naša ľudská prirodzenosť sa môže úplne naplniť len v Kristovi.

Čo konkrétne si pod tým môže človek predstaviť?

Snaha o každodenný duchovný život. Pozvať Boha do našej všednosti bežného dňa. Do našich vzťahov s druhými. Byť citlivý na hriechy v mojom živote a neospravedlňovať si ich „stádovitosťou“. Svoje šťastie nájdeme len v Ňom a s Ním.

 

Ešte keď ste boli tínedžerka, lekár vám oznámil, že pravdepodobne nikdy nebudete mať deti. Ako ste to prijali?

V tom čase som mala pätnásť rokov. Už odmalička som mala veľmi rada malé deti: kočíkovala som ich po sídlisku, starala som sa o ne, kŕmila, prebaľovala… Keď mi lekár oznámil, že s veľkou pravdepodobnosťou nebudem môcť mať deti, musela som to najprv poriadne „predýchať“. Odrazilo sa to aj v tom, že som moju túžbu po deťoch odovzdala do modlitby, ktorá sa zintenzívnila. Nebol deň, kedy som sa nepomodlila túto modlitbu. Je to síce modlitba za budúceho partnera, ale mne tam „svietilo svetielko“ na konci modlitby, kde sa spomínajú deti:

 

Nebeský Otče,

prichádzame k tebe ako dôverujúce a oddané deti,

a chceme ti celkom úprimne obetovať svoje srdcia.

Srdcia, ktoré bojujú a trpia pod ťarchou vlastného mlčania.

Učiň, Pane, aby sme sa spoznali,

keď sa naše pohľady stretnú a duša, o ktorej snívame, sa stala skutočnosťou.

Zachovaj naše oči otvorené, naše srdcia pozorné a ochotné, naše duše priame a čisté,

aby sme sa nikdy nemuseli hanbiť za svoju lásku,

aby sme nepocítili výčitky svedomia ani rozčarovania, keď sa naše ruky navždy spoja.

Pomáhaj nám v tvrdom boji, ktorý prijímame, aby sme si jeden druhého zaslúžili.

Pomáhaj nám v dnešnom úsilí, aby nič nechýbalo zajtra v tej rodine,

ktorú by sme chceli mať plnú radostných úsmevov vyzdobenú nežnosťou, veselosťou, dôverou a pokojom.

A nech v tom požehnanom dome jedného dňa uzrieme,

že naša láska nás prežíva

a naša mladosť znova ožíva v úprimnom pohľade našich detí.

Amen.

 

A tento posledný verš z modlitby „naša mladosť znova ožíva v úprimnom pohľade našich detí“, tam bolo to moje svetlo a nádej (úsmev).

 

Čo to ďalej urobilo s vašou vierou?

Počas základnej školy som chodila na dievčenské stretká. Keď som bola gymnazistka, spoznala som spoločenstvo z Kostola sv. Cyrila a Metoda. Spievala som tam v zbore. Mala som tam aj svoje prvé lásky. Možno aj kvôli tomu som si navykla denne chodiť na sv. omšu. Myslím, že dobrí kamaráti bolo to, čo ma posúvalo ďalej vo viere.

 

Manžel vás na začiatku vášho spoločného života prijal aj s neplodnosťou. Akú úlohu zohráva váš manžel v budovaní vašej identity ako kresťanskej ženy?

Za to, že ma prijal s neplodnosťou, vďačím zamilovanosti a zaslepenosti lásky (smiech).

Manžel zohráva veľmi dôležitú úlohu v budovaní identity! Už len z toho uhla pohľadu, že ma plne a bez výhrad podporuje v mojom povolaní k materstvu: máme spolu osem detí a môj manžel bol vždy ochotný postarať sa o nás. Tvrdo pracoval a aj stále pracuje. Nikdy nebola pre neho pohodlná cesta s menším počtom deti tou správnou. Jeho otvorenosť pre veľkú rodinu je pre mňa nenahraditeľná. Teraz si uvedomujem, aký dar od Boha som dostala.

Ďalšia vec je, že nikdy ma „neposielal do práce“ a nevyčítal mi, že som ženou v domácnosti.

Na druhej strane by niekto mohol namietať, že je znevažujúce, ba až ponižujúce pre ženu, nechať sa živiť mužom celý život…

Možno pre ženu, ktorá svoje povolanie nenašla v materstve. Je to dar a šťastie mať takého muža, ktorý sa vie postarať o takú veľkú rodinu. Mne veľmi vyhovovalo ostať doma a môcť sa venovať deťom celý čas. Skladám klobúk pred všetkými ženami, ktoré stíhajú aj svoje zamestnanie, aj starostlivosť o domácnosť a rodinu.

 

Necítili ste sa s manželom obmedzovaní v tom, že s každým ďalším dieťaťom ste situácii museli prispôsobiť svoj životný štandard?

Nie. Skôr nás to podnecovalo zapnúť obrátky na plný výkon. A životný štandard sa vďaka deťom zvyšoval. Však načo by sme mali veľké auto, keby sme boli len traja? Načo dom, keď máme byt? Našťastie, rozrastajúcej sa rodinke sme napokon všetko mohli zabezpečiť.

 

Ako vás ešte manžel podporoval počas obdobia materstva?

Veľmi mi pomáhal. Po práci, keď prišiel domov, sa otočil vo dverách a išiel s deťmi von. Nosil nákupy. Vybavoval všetky veci. U svojich kamarátov nebol veľmi obľúbený, lebo ho porovnávali s ním ich manželky (smiech). Dokonca dostal prezývku „svätec“.

Počas materskej dovolenky, keď deti trochu odrástli, naháňal ma do rôznych aktivít, len aby som o niečo neprišla. A tak sme chodili na spoločenské tance, zdokonaľovala som sa v tenise, behávali sme spolu, bicyklovali. Mala som priestor ísť s kamarátkami von.

Strážil večer deti, keď som chodila na večerné omše do bratislavského UPC.

Ráno vstával a robil deťom desiaty. Ideálny manžel. Jedine preto som „to dala“.

 

Teda napriek všetkým nepriaznivým lekárskym prognózam ste vo veku tridsaťjeden rokov mali už päť detí. Na jednej strane obrovské požehnanie, na druhej strane hovoríte, že ste sa v tom čase cítili neustále na dne: vyčerpaná, v strese, bez času ani len na osobnú modlitbu… Čím to je, že ste prvé zásadné roky svojich detí prežívali tak ťažko?

Hľadala som sa. Nikdy som si nepredstavovala, že budem mať osem detí. Maximálne tak tri.

No keď ich bolo päť, nebola som na ne prichystaná. Preto to bolo pre mňa náročné obdobie. Hej, deti ma vyšťavili, ale nepotopili. O duchovný život som musela začať bojovať, lebo mi nepostačilo to, čo som mala. Zatiahla som na hlbinu, tam som nakoniec našla svoje povolanie a identitu ženy-matky. No musela som si to oddrieť aj z duchovného pohľadu. Preto možno aj tá kríza.

 

Vo svojom vystúpení ste tiež spomenuli, že ste v tých kritických rokoch necítili podporu Cirkvi. Ako to myslíte?

V kríze cítite kade čo. Ja som len nevidela záujem Cirkvi o niekoho v takejto situácii. Matku s kopou detí. Čo má pre mňa pripravené, aby ma to posilnilo? So všetkými deťmi byť na sv. omši bola „samovražda“. Nielen že som z toho nemala nič ja, ale ani ľudia okolo mňa. Poraď si sám! Preto som radšej na omšu počas týždňa nechodila. A tým som začala ešte viac upadať v duchovnom živote. Preto tá výčitka Cirkvi.

 

Čím nastal zlom?

Zlom nastal, keď som spoznala Opus Dei. Naštartovala som sa na trojdňových duchovných cvičeniach. Udržiavala na mesačných obnovách. Začala som chodiť na krúžky a mala som stáleho spovedníka. Našla som si dve študentky na stráženie deti. Mohla som mať rande s vlastným mužom. Prioritou sa mi opäť stala sv. omša. Naša Cirkev mi nakoniec naozaj dala cez Opus Dei to, čo som potrebovala – duchovnú formáciu – a to ma v tom čase zachránilo.

 

I napriek náročnosti tohto obdobia sa vám podarilo odovzdať vieru svojim deťom a dobre ich vychovať. Akým spôsobom svoje deti vediete k viere?

Vždy som sa ich snažila dať do nejakého kresťanského spoločenstva. Deti nemusíme vychovávať, stačí, keď začneme s výchovou u seba. Im len treba zabezpečiť dobrých kamarátov a mať s nimi priateľský vzťah. Deťom nedáte to, čo nemáte. Oni nasávajú všetko. Ešte viac si to uvedomujem teraz na vnúčikovi.

Ako to myslíte?

Moje nervózne a frustrované reakcie vo výchove sa začali výraznejšie prejavovať na našich deťoch: aj oni sa tak správali k sebe navzájom. Jednoducho, čo dá matka deťom, to majú. A to ma naštartovalo, aby som najprv ja mala, čo im chcem dať.

 

Čo ste s tým urobili?

Pán Boh to vtedy zariadil úplne geniálne a ja som sa práve vtedy zoznámila s Opus Dei. Jedna moja kamarátka, ktorá už dlhšie chodila do Opus Dei, ma zavolala, či by som chcela ísť s ňou na jedno stretnutie. Išla som s nimi rovno na duchovné cvičenia na tri dni a to bolo pre mňa zlomové v duchovnom živote.

 

Ako sa váš duchovný život odrazil v praxi?

Začala som sa aj inak dívať na to, ako fungujem a čo robím v domácnosti: začala som oveľa hlbšie vnímať to, že toto bolo to, čo mám v tom čase robiť a Pán Boh ma povoláva presne do toho. To sa odzrkadľovalo v úplných maličkostiach, napríklad, keď som dvíhala ponožku zo zeme, vnímala som to ako posväcovanie sa. Zároveň som požehnávala to dieťa, ktorému ponožka patrila (úsmev). A neuveriteľne ma to napĺňalo, pretože Boh bol pri mne vo všetkom… práca doma ma už neubíjala, ale videla som ju ako možnosť naplno sa realizovať a zdokonaľovať v tom, čo robím. Je jedno, akú prácu robíte, dôležite je, ako ju robíte ‒

maximálne dokonale ako viem a pre Boha. Bohu sa nepodarky nedávajú. Byť profesionálka v upratovaní, varení, v pečení, v šoférovaní…

 

Čo má urobiť žena, ktorá sa rozhodla naplno sa venovať doma rodine, aby nezanedbala svoj duchovný život?

Ostať verná duchovnému plánu. Pre vernosť duchovnému plánu je v podstate jedno, či ste doma a venujete sa len rodine, alebo či ste naplno zamestnaná v práci. Je to dennodenný boj. Nájsť si čas pre Boha. Mať stále „olej v lampe“. Opus Dei mi ukázalo cestu, aké dôležité je mať duchovný plán. Svätá omša, ruženec, rozjímanie, strelné modlitby, pravidelná sv. spoveď, duchovné vedenie… sú ako tyče, ktoré nám ukazujú cestu aj napriek veľkej hmle v zasneženej krajine.

 

Teraz ste supernumerárka v Opus Dei, no váš manžel nie je. Má to vplyv na váš duchovný život ako manželov?

Nevnímam to ako rozdielnosť v duchovnom živote medzi nami. Iné by to bolo v prípade, keby mi v tom manžel bránil, čo sa nedeje. Každý má svoje povolanie a môj manžel ma plne podporuje napĺňať to svoje. Som obyčajnou kresťankou, len Opus Dei sa zaviazalo, že mi bude poskytnutá formácia ľudská, duchovná, nábožensko-doktrinálna, apoštolská a profesionálna. Navyše to, že nie je supernumerár, nám nezabraňuje chodiť denne na rannú sv. omšu. Ruženec sa modlíme pri každej príležitosti, ktorú môžeme spolu využiť. Nedeľný ruženec v rodine so všetkými deťmi a starými rodičmi po obede je náš rituál.

 

Podľa vás Boh použil najefektívnejšie roky vášho života na budovanie Jeho projektu – rodiny. Zároveň ste žena s dvoma úspešne ukončenými vysokými školami. Nevzdávalo sa vám ťažko perspektívnej kariéry?

Nemala som na výber. Boh mi vybral niečo iné. Ja som sa mu len podvolila. Nemala som ani čas sa niečoho vzdávať. Tým, že som nikdy predtým nebola zamestnaná, nevedela som, o čo prichádzam. Deti som mala už počas vysokej školy. Až s odstupom času vidím, ako úžasne to bolo naplánované. Ja by som nikdy nemala takú odvahu ísť do toho. Nijaká lepšia kariéra ako rodina s ôsmimi deťmi pre mňa neexistuje.

 

Svätý Josemaría Escrivá tvrdil, že žena sa má venovať aj starostlivosti o svoj zovňajšok. Ako vnímate povolanie kresťanskej ženy byť príťažlivá?

Tak to je alfa a omega (smiech). Mimochodom, toto je ďalšia vec, ktorá ma v Opus Dei veľmi inšpirovala: že som nemusela byť „katolíčka s bledými líčkami“. Keď prichádzali na návštevy členovia Opus Dei zo zahraničia, to boli vždy elegantné krásne upravené dámy, ktoré svojim zovňajškom boli naozaj chrámom Ducha Svätého. Mohla som dať spokojne zelenú starostlivosti o seba a nemať výčitky, že je to márnosť.

Ja mám ešte jeden veľmi dôležitý dôvod byť upravená. Aby sa za mňa deti nehanbili. Matka ôsmich detí je pod väčším drobnohľadom ako iné ženy.

 

Celkovo ste na materskej dovolenke strávili dvadsaťdeväť rokov. Keď sa teraz obzriete späť, čo hodnotíte ako najťažšie?

Najťažšie pre mňa bolo, keď sme prechádzali s manželom krízami nášho vzťahu. Zdá sa mi, že je to vždy o vzťahoch. Nejde ani o to, či niekedy chýbajú prostriedky alebo zdravie, ale najviac utrpenia človek prežíva vo vzťahoch.

 

Čo by ste odkázali sebe samej ako tri najdôležitejšie rady v prvých rokoch materstva?

Po prvé, začať vychovávať samu seba k materstvu čo najskôr. Už včera bolo neskoro (úsmev). Po druhé, vnímať deti ako skutočný dar od Pána Boha, ktorý však nie je v našom súkromnom vlastníctve, ale ostáva Jeho. Boh najlepšie vie, prečo nám dieťa požehnal, ma plány, ja som len jeho pomocník pri uskutočňovaní. Po tretie, nikdy sa nepoddávať zúfalstvu, ak sa veci nevyvíjajú presne tým smerom, ako sme chceli. Nenechať sa vytočiť. Každé dieťa je jedinečná osobnosť. Nemôžeme ich za každú cenu prerábať na vlastný obraz, ale pomáhať im objavovať a rozvíjať ich potenciál, ktorý do nich vložil Boh.

 

 

PROFIL

Mária Borovská sa narodila v 1965 v Bratislave. Vyštudovala Stavebnú fakultu STU v Bratislave v odbore vodné hospodárstvo a vodné stavby, a tiež ukončila pedagogické minimum. Sviatosť manželstva si s manželom vyslúžili v roku 1987 a dnes majú osem detí vo veku od jedenásť do dvadsať deväť rokov. Momentálne pracuje ako riaditeľka cirkevnej materskej školy v Bratislave. Vo voľnom čase si rada oddýchne pri knihe, turistike a ručných prácach (štrikovanie, háčkovanie, šitie).

Foto: súkromný archív

1 komentár

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno