Manželské šťastie sa skladá z drobných nežností, ako mozaika…

0
25

Miroslav a Elenka Mikolášikovci sú manželmi viac než 30 rokov. Za ten čas vychovali štyri deti. Prešli spolu obdobím štúdia medicíny v Prahe, vykonávania lekárskeho povolania v Dolnom Kubíne, diplomatickou misou v Kanade a „europoslancovaním“ v Bruseli. Viac zo svojho rodinného života prezradia v našom rozhovore.

 

Manželmi ste viac než tridsať rokov. Čo ste sa počas tých rokov naučili o manželskej láske?

Mirko: Za tie roky, v ktorých sme spolu zažili množstvo rôznych situácií, záťaží, výziev, povinností sme zistili, že život v rodine, v manželstve sa dá krásne prežívať, pokiaľ je medzi manželmi dôvera, láska a viera. Brali sme sa z lásky a to, že sme sa stretli, berieme ako Boží dar. Boh nám dal toho druhého do vienka, na starosť a pozval nás, aby sme vytvorili manželstvo. Tak sme to od začiatku cítili. Od začiatku, keďže sme v dovtedajšom živote dostali vieru a boli sme aj ako študenti v Prahe členmi mládežníckeho stretka, tak sme to vnímali ako osud. Sme radi, že môžeme povedať, že sme aj v praxi dokázali žiť to, čo si sľubujú v týchto časoch mladí na „Púti zaľúbených“.

Elenka: Manželská láska je pre každý manželský pár tá, čo si oni dvaja navzájom od začiatku postupne budujú. Je to tá, po ktorej túžili, mali o nej svoje predstavy a keď si ju mali odovzdávať, museli sa viac pozrieť na svojho partnera než na seba. A tiež na všetky nové skutočnosti, ktoré v manželstve pribudli.

Akým spôsobom ste si prejavovali lásku ako mladí manželia a ako si ju prejavujete ako zrelý pár?

Clenok my a dobromilkaMirko: Krásne sme si prejavovali lásku (úsmev)! Myslím, že láska manželov je aj o príťažlivosti, ale nielen! Mne sa Elenka vždy (a doteraz) ako žena veľmi páčila. Veď som ju, keď som ju po prvýkrát náhodou stretol, aj priamo oslovil a pýtal som sa jej, ako sa volá… Nikdy predtým som to v živote takto neurobil (úsmev)!!! Ale tých prejavov lásky, manželskej lásky, je veľa. Navzájom sa za seba napríklad modlíme, vždy sme nezabúdali ani na objatie a drobné nežnosti. Aj malé pozornosti, občas kvety. Manželské šťastie sa nemá podobať nejakej „hollywoodskej nebotyčnej“ láske, ale skladá sa ako nádherný obraz z drobných nežností, ako mozaika z množstva malých radostí .

Elenka: Keď sme boli mladí manželia, otvárali sa pred nami nové obzory a tie sa dosť veľkou rýchlosťou vždy ukázali. Z tých sme sa krásne vytešovali, a to nás stále viac formovalo, obohacovalo a nosilo na rukách. Teraz, keď už vážime stále viac, prispôsobujeme tomu aj prejavy našej lásky, avšak tie nové obzory sa objavujú stále a je to zdroj manželského šťastia.

 

Vychovali ste štyri deti. Najstarší Marcel má 33 rokov, Miriamka 32, Andrej 27 a najmladší Libor 22. Dá sa povedať, že deti máte odrastené a môžete bilancovať. Na čo ste ako rodičia obzvlášť hrdí?

Mirko: Všetky deti sme vždy vychovávali „podobnou metódou“, majú od nás tú istú „výbavu“, a predsa sa navzájom trošku líšia… Ale nie je to na škodu. Z Marcelka , nášho prvorodeného syna, sa stal inžinier, ale hlavne krásny ocko dvoch detí, našiel si krásnu a múdru manželku a tešíme sa už aj z našich vnúčat. Naša krásna Miriamka je, žiaľ, mentálne postihnutá dcérka…, a tak s ňou máme celkom iné zážitky, výchovné či opatrovateľské problémy. Ale ľúbime Miriamku veľmi, a dávame jej všetko, čo vládzeme. Andrej sa stal pred dvomi rokmi lekárom a tak trošku ide v našich medicínskych šľapajach. Je zodpovedný aj ako kresťan, venuje sa mládeži a zdá sa, že bude aj výborným lekárom . Liborko je ešte študentom na VŠ, je veľmi talentovaný, študuje MBA, hovorí plynule viacerými jazykmi, určite sa v živote nestratí.

Elenka: Ako rodičia môžeme byť naozaj hrdí, ale sme hlavne vďační Pánu Bohu. On nám dôveroval a zveril nám naše deti. My sami bez Neho máme stále otázky. On nám ich dal do náručia, ukázal nám, ako ich máme milovať a starať sa o nich. Keď sme to nerobili najlepšie, bolo to vtedy, keď sme sa Ho málo pýtali.

 

Je niečo, čo by ste druhýkrát urobili inak?

Mirko: Neviem, možno by som sa snažil popri mnohých povinnostiach čo život imperatívne prinášal, ešte viac tráviť času, hodín, minút s deťmi. Viac si s nimi spievať pesničky, viac čítať rozprávky , či neskôr odporúčať hodnotné články, knihy… Je pravda, ako nám to povedal pán kaplán Andrej Imrich (terajší pomocný spišský biskup, ktorý nás v Dolnom Kubíne na manželstvo bližšie pripravoval), že dobre vychovať deti je asi najťažšia vec na svete… (úsmev)

Elenka: Možnosť urobiť to po druhýkrát inak už veľmi nevidím. Ale ak by sa chcel niekto rozprávať o našich skúsenostiach, sme tomu otvorení.

 

Vychovali ste troch synov. Máte nejaké vychytávky, ktoré by ste poradili našim čitateľom?

Clanok MM a chlapciMirko: Najprv rodičom: aby sa snažili synov viesť k poriadku, pravidelnosti, neodkladaní „na zajtra“, k  dôslednosti. K synom, mladým mužom: aby boli pozorní k ženám, aby vedeli načúvať, viac sa vcítiť, aby používali empatiu , ale i láskavé zdieľanie v každej chvíli dňa, najmä ku žene, ale vo všeobecnosti ku všetkým blížnym.

Elenka: Byť rodičom je poslanie na celý život. My sme si určité spôsoby, ako vychovávať svoje deti, priniesli zo svojich vlastných rodín, v ktorých sa dalo načítať veľa príkladného a niečo sme chceli aj preškrtať. Museli sme hlavne akceptovať nové situácie, v ktorých sa nachádzala naša nová a potom už rokmi budovaná rodina.

 

Dcéra Miriamka je postihnutá. Ako vnímate život s postihnutým dieťaťom?

Clanok Vianoce MM EM a MiriamkaMirko: Miriamka má teraz už tridsaťdva rokov a jej ochorenie je nám známe ako vážne od jej dvoch rokov. Viete si predstaviť, že to celé tie roky nebolo vôbec ľahké. Keď mala Miriamka osem rokov, stretli sme sa v jej prítomnosti ako rodičia s blahoslavenou Matkou Terezou, keď navštívila v r. 1990 Čadcu. Bola to neopakovateľná chvíľa, mohli sme sa s touto úžasnou ženou asi 15 minút zhovárať. Veľmi sa o Miriamku zaujímala, pohladila ju a nám rodičom povedala: „A nie ste radi?! Veď to, že máte Miriamku, je známka ako veľmi vás Boh miluje“… Aj toto stretnutie je pre nás v tejto neľahkej situácii veľkým povzbudením.

 

Elenka: Život s postihnutým dieťaťom je neustále prehadzovanie výhybky, podobne ako na koľajniciach. Ak musíte ísť na štvrtú koľaj, nemôžete zostať na prvej koľaji, ale ani život nepostojí, tak ako ani vlak nezostane stále stáť v stanici. Boh si nás vybral, „potriasol“ nami, ale nikdy nás neopustil. Stále je s nami a výdatne nám v tejto ťažkej situácii pomáha.

 

Čo vás na rodinnom živote najviac baví?

Mirko: Rodinný život je stále meniaca sa rieka vnemov, zážitkov, nápadov, drobných spoločných radostí. Ale aj hlbokého zážitku viery, spoločne prežívaného, kedy sa aj manželia vo viere môžu a majú neustále povzbudzovať, podporovať, dopĺňať a spoločne zdieľať. A to je to, čo je na rodinnom, manželskom živote najvzrušujúcejšie.

Elenka: Najviac nás bavia objavy, čo všetko je krásne a zaujímavé, ako dozrievame my, rodičia, naše deti, ako sa striedajú naše povinnosti a ako neustále prichádzajú nové výzvy. Je to dôkaz , že naplno žijeme a že našim „režisérom“ je sám Boh Stvoriteľ. A to bohatstvo, ktoré nám priniesla do rodiny naša nevesta Andrejka, vnúčik Adamko, vnučka Dobromilka, ale i dievčatá, ktoré si zamilovali naši dvaja ďalší synovia!

 

Čo sa vám na rodinnom živote zdá najnáročnejšie?

Clanok Velká noc - rodinaMirko: V podstate je manželský život najlepší možný formát, v ktorom človek môže zažiť spoločné, ale aj individuálne šťastie… Veď je to „Boží koncept“, to asi aj preto. Samozrejme , že je náročné vždy nájsť aj vo vzájomnej komunikácii tú „pravú mieru“, tú najvhodnejšiu polohu. A to sa každú chvíľu mení… To, čo platilo ako dobré včera, nemusí „pasovať“ na podobnú situáciu dnes.. A treba byť stále vynaliezavý a prinášať nové „nápady“, vedieť zaujať, rozosmiať. Humor, vtip, schopnosť radostného , aj žartovného prežívania je v manželstve absolútne vitálny. Bez neho by to asi ani nešlo ! (smiech)

Elenka: Najnáročnejšie sa nám zdá vedieť každý deň prežiť vo vedomí, že všetko, čo sa deje, sa diať má, neľutovať seba, neporovnávať sa s inými a vedieť odpustiť sebe i iným ľuďom.

Máte nejaké rodinné rituály?

Mirko: No, ja oceňujem, ako moja dobrá manželka Elenka vie vždy všetko tak krásne pripraviť, keď sú nejaké sviatočné dni, Vianoce, Veľká noc, narodeniny, meniny, nikdy si nezabudneme dať, keď aj len nejaký malý, darček alebo kvietky. A keďže som často preč za povinnosťami, tak nekonečne obdivujem manželku a som jej vďačný, ako celé tie roky mi perie a žehlí košele, ktoré si potom s vďakou v srdci oblečiem.

Elenka: Pekné spoločné a dôstojné prežívanie našich najväčších kresťanských sviatkov Vianoc a Veľkej noci, keď sa všetci zídeme v našom dome a okolo stola. A taktiež letné pobyty u nás s najbližšími a pravidelné milé oslavy narodenín, menín a rodinných sviatkov.

Keby ste mali dať svojim deťom tri rady, ako odovzdať vieru ich deťom, ktoré by to boli?

Mirko: Pravidelne sa modliť. S nimi i dbať o poriadok aj vo veciach viery. Nevynechávať možnosť slávenia cirkevných sviatkov, nielen tých prikázaných… a modliť sa pravidelne ruženec… od malička. V adolescencii mať „zážitok viery“. Hľadať pravdu a vštepiť im prípadne schopnosť sa aj uskromniť a dokázať sa obetovať.  To je kľúčové.

Elenka: Každý z nás sa musí denne spoliehať na vnuknutie Ducha Svätého, radiť sa s Ním a počúvať ho. Nepestovať v sebe žiadne krivdy a túžiť po premene v lepšieho a prajného človeka, ktorého Duch Svätý zároveň usmerní, ako a čo hovoriť svojim deťom.

Ďakujeme za rozhovor.

Fotografie – súkromný archív Mikolášikovcov.

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článokAko tráviť čas prázdnin
Nasledujúci článokRichard Vašečka: Sex v manželstve: neodopierajte sa jeden druhému
Andrea Mikolášiková
ThLic. ANDREA MIKOLÁŠIKOVÁ je vydatá, má tri deti, s rodinou žije v blízkosti Bratislavy. Študovala katolícku teológiu na Trnavskej univerzite v Bratislave a Katholieke Universiteit Leuven (Belgicko). Licenciát so špecializáciou na teológiu manželstva a rodiny získala na International Theological Institute Trumau (Rakúsko). Baví ju hľadať Boha vo všednosti i výnimočnosti (nielen) rodinného života a deliť sa s inými o svoje objavy.