Manželia Miška a Michal: Cez čakanie na počatie nás Boh učil pokore a dôvere

0
0

Cesta každého manželstva je jedinečná. A manželia si ju musia vyšliapať sami. Keď však na ňu prizvú Pána, môže sa premeniť na jedno veľké dobrodružstvo. Veríme, že zdieľanie životných príbehov párov, ktorí sa ocitli na ceste práve s krížom bezdetnosti na pleciach, môže byť inšpiráciou, povzbudením a obohatením pre iných.

 

V nasledujúcom rozhovore nám priblížia cestu túžby po deťoch manželia Michal a Miška, ktorým Pán požehnal dvoch synčekov.

  • Čo bolo pre vás najťažšie počas obdobia neplodnosti?

Miška: Najťažšie bolo čakanie. Ako každá žena, ktorá túži po bábätku, som očakávala každý mesiac, že by som mohla byť tehotná. Zakaždým, keď prišla menštruácia, tak moje srdce zaplavil smútok, bolesť, pocit menejcennosti z môjho akoby „zlyhania“ a sprevádzal ma pocit, že som neúplná, neschopná.

Michal: Ťažkých bolo niekoľko vecí, ktoré spolu vytvárali náročné a vypäté životné situácie. Patrilo sem čakanie, s pribúdajúcim časom to bolo čoraz ťažšie. Zažíval som aj silnejúce útoky na Božiu dôveru, či nás Boh naozaj chce požehnať deťmi. Náročné bolo mnohokrát povzbudzovať aj moju manželku Mišku (niekedy som už nevedel, ako ju povzbudiť, čo povedať a pod.), najmä keď prišla menštruácia, resp. keď nám niektorí lekári pripomínali zložitosť situácie, resp. pesimistické vyhliadky na otehotnenie.

 

  • Čo vám, naopak, pomáhalo prijať a niesť kríž neplodnosti?

Miška: Po prvé to bola nádej a dôvera, že Boh vie, čo robí. Má to v rukách a má svoj čas. Po druhé naša spoločná modlitba nás manželov. A po tretie – priatelia. Viacero ľudí v spoločenstve sa za nás modlilo a dodávalo nám nádej, keď sme ju strácali; povzbudzovali nás.

Michal: Veľa nám pomáhala spoločná modlitba. Boh nás v nej uisťoval a dával nám prísľuby, že sa o túto oblasť postará. To, že sme v tom neboli sami, ale spolu s Bohom, ktorý je mocný a má moc meniť životy ľudí, konať zázraky, nás vždy povzbudzovalo a „vlievalo“ nám to novú nádej do tejto oblasti. Zároveň to boli naši bratia a sestry zo spoločenstva, ktorí od začiatku niesli tento kríž spolu s nami. Vedeli sme, že sú s nami v modlitbách. Pamätám si, že jeden priateľ zo spoločenstva nám raz povedal: „Aj keď vy už nebudete vládať a veriť, my sa budeme stále za vás modliť a veriť aj za vás.“ To boli veľmi silné slová, ktoré sme si aj s prísľubmi, ktoré sme dostali od Boha, pripomínali najmä v ťažkých časoch.

 

  • Zažili ste nejaké „Božie prekvapenie“ v pozitívnom slova zmysle v súvislosti s túžbou po dieťatku?

Miška: Moje čakanie na bábätko sa začalo deň po dvadsiatych narodeninách. Mala som operáciu, počas ktorej mi vybrali odumretý vaječník a časť druhého vaječníka. Po silnom zápale vnútorných orgánov brušnej dutiny som sa dlho zotavovala. Verdikt lekárov nebol vôbec príjemný. Odporúčali mi, že ak chcem mať bábätko, mám sa čím skôr vydať. Bol to silný tlak, keďže som nemala žiadneho priateľa a nechcela som si zobrať len tak hocikoho, aby som mohla mať dieťa. Zároveň som sa bála ísť do vzťahu s niekým, lebo som mala pocit, že nemám čo do manželstva priniesť. Vydala som sa, keď som mala 29 rokov, a s manželom sme sa rozhodli byť otvorení pre život hneď od začiatku. Čo mi pomáhalo počas tohto čakania a dávalo mi veľkú nádej a silu, bolo slovo, ktoré mi dal Boh počas modlitby. Povedal mi: „Pán ti oznamuje, že Pán postaví dom tebe..ustanovím po tebe tvojho potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob.“(Porov. 2 Sam 7, 11-12). Toto slovo bolo pre mňa svetlým bodom, ktoré „žiarilo“ a na ktorom som „stála“ v čase skúšok a čakania.

Michal: Menších prekvapení a povzbudení sme zažili viacero. Milo prekvapený som bol tým, že Boh dal ľuďom z nášho spoločenstva silnú a úprimnú túžbu niesť tento kríž spolu s nami. Cítil som sa (a aj dnes sa cítim) ako vo veľkej rodine, ktorá je starostlivá, blízka, dokáže sa „obťažiť“ vašimi problémami, pomáha vám, ako vie a môžete sa na ňu spoľahnúť v čomkoľvek.

 

  • Ako sa vám darilo rozlišovať, ktorou cestou sa uberať pri riešení neplodnosti?

Miška: Na začiatku manželstva som začala používať symptotermálnu metódu na určenie plodnosti. Veľa som čítala o kresťanskej bioetike a morálke a o možnostiach počať s mojimi diagnózami (polycystické ováriá, 1 vaječník, rozhádzané hormóny) prirodzenou cestou. Keďže tieto metódy prirodzeného plánovania nám nepomohli počať bábätko, konzultovali sme našu situáciu s naším spovedníkom a následne sme začali navštevovať centrum asistovanej reprodukcie a liečiť sa na neplodnosť s tým, že hranicu, ktorú neprekročíme, je umelé oplodnenie. Samotná liečba neplodnosti bol veľký zásah do našej intimity a za žiadnu cenu sme nechceli ísť do možnosti umelého oplodnenia, radšej by sme volili iné alternatívy, napr. pestúnska starostlivosť, adopcia.

Michal: Keďže sme veriaci kresťania, bolo nám úplne jasné, že chceme využiť metódy a možnosti, ktoré odobruje Cirkev. Obaja sme vyštudovali katechetiku a v rámci učenia Cirkvi sme mali jasno v tom, čo áno a čo nie. A dôverovali sme Bohu, že vie o tom a žehná nám a vedie nás k správnym rozhodnutiam.

 

  • Ako ste si počas obdobia čakania na dieťa upevňovali vieru a dôveru v Božiu lásku?

Miška: Vedomie, že ma Boh miluje a chce pre mňa to najlepšie, mi pomáhalo a učilo ma dôverovať v Božie načasovanie a v Boží plán.

Michal: Praktickým, kresťanským životom. Osobná modlitba, čítanie Biblie, sviatostný život, spoločenstvo, spoločné zdieľanie s bratmi a sestrami, spoločná modlitba.

 

  • S odstupom času, aké ovocie priniesol čas čakania na dieťatko do vašich životov, do vášho manželstva?

Miška: V podstate sme na prvé dieťa (Rafaela) čakali 2 roky a na druhé (Dávida) až päť rokov. Počas prvého čakania sme boli s Miškom ešte sami, mali sme veľa času na spoznávanie sa, spoločné cestovanie, záujmy, duchovný rast a to dalo pevný základ nášmu manželstvu, ktoré bolo postavené na Bohu a dôvere v Neho. Pri čakaní na druhé dieťa sme boli slobodnejší, ale stále silno túžiaci po druhom bábätku, s tým, že tento čas už nebol taký stresujúci a bolestivý a bol viac o dôvere v Boha. Vedeli sme, že Bohu nie je nič nemožné, lebo už nám raz dieťa požehnal a dúfali sme, že počať aj druhé dieťa je v Božom pláne pre našu rodinu.

Michal: Hoci obdobie čakania bolo náročné a mnohokrát bolestné, Boh nás učil pokore a učil nás viac mu dôverovať. Veľa času sme s Miškou trávili vzájomným spoznávaním sa a prehlbovaním nášho vzťahu. Myslím, že Boh pracoval cez tento čas (a stále pracuje) na našej osobnej, duchovnej i manželskej zrelosti.

 

  • Máte dve krásne deti. Aký je váš život teraz, keď ste už rodinka s deťmi?

Miška: Keď sme boli sami, ešte bez detí, bol to nádherný čas, hoci „popretkávaný“ bolestnými chvíľami. Tým, že sa nám narodili deti, stali sme sa šťastnejší a „kompletnejší“. Život sa stal bohatším na smiech, radosť, nádej. Keď vidím naše deti behať, kričať, smiať sa, náš život je plný lásky a dôvery v Božiu starostlivosť a lásku.

Michal: Odkedy máme deti, odkryl sa nám nový rozmer života, ktorý nesie radosť, smiech, ale aj zodpovednosť a obetu. Možno nemáme toľko času na seba navzájom ako manželia (v porovnaní s časom, keď sme deti nemali), ale spoločné chvíle, kedy sa hráme, zabávame, cestujeme, modlíme, pracujeme, chystáme a všeličo iné, sú vždy plné radosti, pohody, inšpirácie a vzájomného obohatenia. Teším sa, že sa vzájomne ľúbime a môžeme sa deliť s našimi deťmi o radosti, ale aj o náročné chvíle života.

  • Ako by ste povzbudili manželov, ktorí zatiaľ neúspešne čakajú na dieťatko? 

Miška: Stretávame stále viac párov, ktoré majú problém počať bábätko, bojujú s bolesťou, vlastnou neschopnosťou nejako to napraviť, sú sklamaní a ubití, schopní urobiť mnohokrát „čokoľvek“ v snahe prísť k bábätku. Mnohí sa obviňujú. Veriaci si chcú akoby „uplatiť“ Boha, aby im požehnal dieťa. Ale dieťa je dar, nie odmena za niečo. Chcela by som všetkých povzbudiť, dať im nádej, že Boh má svoj čas. V Jeho rukách je najlepšie miesto na plač a odovzdanie tých pocitov, ktoré nás dusia. Nech by doktori povedali akúkoľvek diagnózu či predpoveď, Boh je mocnejší a jemu patrí posledné slovo do každej oblasti. Treba veriť a „naladiť sa na vlnu nádeje“ a čakať zázraky.

Michal: Určite ich chcem povzbudiť, aby nezostávali v tomto svojom údele sami. V prvom rade – nech sa spoločne modlia, úprimne volajú na Pána; či v ľahších alebo ťažších dňoch. Niekedy to bude možno veľmi ťažké a budú chýbať slová do modlitby. Vtedy Mu stačí len tak odovzdať toto bremeno, len tak byť s Ním, prípadne plakať pred Ním. S odstupom času si uvedomujem, že práve toto boli silné momenty, ktoré nás posúvali ďalej v intímnom vzťahu s Bohom. Určite odporúčam nájsť si ľudí – modlitebníkov, ktorí sa budú na tento úmysel prihovárať, prípadne zapojiť do toho ľudí zo spoločenstva, ak je taká možnosť. Viem, že vo vytrvalej, úprimnej a jednomyseľnej modlitbe je obrovská sila, ktorá vytvára priestor na zázraky.

 

Ich svedectvo si môžete pozrieť tu: http://www.tvlux.sk/archiv/play/8551

Foto: súkromný archív

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno