Manželia Imriškovci: Nemáme potrebu len prijímať, radi aj dávame

2
0

Lenka a Jožko Imriškovci žijú v Ilave, manželmi sú 10 rokov a za ten čas priviedli na svet tri deti – Johanku (9 r.), Jonáška (8 r.) a Jasmínku (3 r.). V rozhovore nám predstavia Koinoniu Jána Krstiteľa, ktorej sú členmi už 5 rokov. Takisto nám porozprávajú i o výchove detí a domácom vzdelávaní.

KOINONIA

Ste členmi Koinonie Jána Krstiteľa. Predstavte nám ju, prosím, v krátkosti.

Jožko: Slovo koinonia vlastne znamená komunita. Vznikla v roku 1979 v Taliansku, zakladateľom je katolícky kňaz otec Ricardo Arganaraz. Tvoria ju kňazi, zasvätení bratia a sestry, a taktiež laici. Sme ľud, ktorý spoločne kráča za Ježišom a za príklad si berieme Jána Krstiteľa, ktorý svedčil a ukazoval na Ježiša. Preto je naša komunita evanjelizačná.

 

Aká bola vaša cesta k tomuto spoločenstu?

Jožko: Cesta bola postupná. Ja som už asi pred 10 rokmi počul o tejto komunite, ale bližšie do kontaktu som s nimi neprišiel. Raz nás, chalanov z bývalého stretka, pozval otec môjho kamaráta na seminár pre mužov. Išli sme a niečo sa ma tam dotklo, čo som predtým inde nezažil. Bola tam aj ponuka na seminár pre ženy, tak som hneď prihlásil Lenku. To boli také prvé kontakty s komunitou. Viacero rokov sme boli priatelia komunity – zúčastňovali sme sa na niektorých akciách, niečo sme od nich duchovne čerpali, ale až pred piatimi rokmi sme sa rozhodli, že chceme byť členmi komunity.

Lenka: My sme to vtedy vnímali ako také pozvanie od Pána. Na začiatku sme si mysleli, že nebudeme členmi, že niektoré veci sa nám páčia, super, že nám stačí raz za čas ísť na koinoniu (otvorené stretnutie), ale potom sme vnímali, že nás Boh volá k tomu, aby sme sa stali členmi. Znamená to, že sme zložili záväzky.

 

Aký je rozdiel medzi priateľom a členom komunity?

Lenka: Priateľ komunity môže chodiť do konkrétnej oázy na kurzy, na semináre, môže sa zúčastňovať na otvorených koinoniách, ktoré bývajú asi päťkrát do roka. Členom sa stane ten, kto zloží záväzky. Je ich päť: 1. Denná osobná modlitba 2. Raz do mesiaca celodenné stretnutie koinonie 3. Agapito 4. Dom modlitby 5. Desiatok.

 

Povedzte nám bližšie, čo znamená Agapito a čo je Dom modlitby…

Lenka: Agapito je pravidelné stretnutie vždy tých istých členov z daného regiónu. Má svoju štruktúru. Chceme budovať medzi sebou vzťahy priateľstva, aby sme spoločne kráčali za Ježišom.

 

Takže členov, ktorých stretneš na Agapite, si nevyberáš podľa sympatie?

Lenka: Členov si nevyberáme, je to vopred určené. Podľa toho, koľko je členov a ako to pastier rozdelí. Dôležitý je regionálny prvok – aby sme sa mohli stretávať, mohli si pomáhať, boli si na blízku a neboli si stovky kilometrov vzdialení.

Kto je teraz vo vašom Agapite?

Jožko: V októbri vstúpili do komunity ďalší členovia, takže sme sa delili na mladých a rodiny s deťmi plus starší. Konkrétne je v našom Agapite 5 rodín s deťmi a jedna pani.

 

Máte Dom modlitby, je to asi náročné otvoriť svoj dom pre ľudí, ktorých nepoznáš inak, iba ako ľudí, ktorí chcú kráčať za Ježišom.

Lenka: Dom modlitby má evanjelizačný charakter. Pozývaš k sebe ľudí, ktorí chcú viac spoznať Ježiša, vlažných, úplných ateistov, kohokoľvek…

Jožko: Ja, keďže Dom modlitby vediem, si uvedomujem, že je to často taký duchovný boj. Obaja sme prudkí, sme cholerici a stane sa nám, že sa pred takouto udalosťou pohádame. Najradšej by som to zrušil a povedal, že nič nebude, že sa necítim dobre. Sú to potom také malé víťazstvá. Človek naozaj môže byť autentický. Poviem ľuďom, ktorí k nám prídu, že som unavený, som nahnevaný, nedarilo sa mi, ale ideme sa modliť. Tvoj dom alebo byt tomu dáva punc autentickosti. V tom je to náročné. Keď človek niekam odíde, ľahšie si dáva masku. A Lenka sa počas Domu modlitby venuje deťom, tiež ju to niečo stojí…

Lenka: Ale v tomto je komunita krásna – na začiatku sme mali postoj, že komunita nám niečo dávala a radi sme čerpali. Teraz sme v stave, že aj radi dávame. Vyjdeme zo seba, niečo nás to stojí, ale vidíme, že to má zmysel. Už nechceme len brať, ale aj dávame.

Dom modlitby je krásny v tom, že je evanjelizačný. Je tam modlitba s Božím slovom a Božie slovo má obrovskú moc. Reálne zažívame, že sa Ježiš skrze čítanie a vyhlasovanie Božieho slova dotýka životov ľudí, premieňa ich srdcia a rieši ich problémy.

Jožko: V podstate, čo môže byť lepšie z duchovného hľadiska pre nejaké miesto, ako keď sa tam stretnú ľudia a modlia sa, velebia Pána… Ono je to zdrojom aj veľkého požehnania.

 

Ako je to s otvorením Domu modlitby?

Lenka: Keď vstúpi nový člen, samozrejme, že si zo dňa na deň neotvorí Dom modlitby. Čiže členovia, ktorí ešte nemajú svoj Dom modlitby, prichádzajú do tvojho domu. Každý člen je po roku volaný otvoriť si svoj Dom modlitby. Nemusí, ale je k tomu pozvaný.

Jožko: Často bojuješ s množstvom prekážok – ešte nemám dostavaný dom, ešte to nemám také pekné, ako by som chcel… tých prekážok je vždy veľmi veľa.

Lenka: Aj nám to dlho trvalo, lebo nikdy nemáš ideálne podmienky na to, že si povieš – ideme do toho. Čakali sme, kým naša Jasmínka trochu dorastie, vždy sa niečo našlo… A potom sme už išli úplne vo viere. Kládli sme si veľa otázok – ako to budeme robiť? Stretli sa tu štyri rodiny a bolo tu 15 detí! Raz bolo aj 21(smiech)… Riešili sme to tak, že Jozef sa modlí s dospelými, ja som s deťmi. A Ježiš sa o to postaral. Nehovorím, že je to ľahké, ale ide to. Je to z našej strany krok viery a poslušnosti, ale ovocie vidíme a stále prichádza.

 

Ako často býva Dom modlitby?

Jožko: My máme raz za dva týždne. Niektorí členovia raz za týždeň.

 

Ako vyzerá modlitba na Agapite alebo počas Domu modlitby?

Lenka: Naša modlitba má vždy podobnú štruktúru – sú tam vďaky, chvály, spievame piesne, modlíme sa k Duchu Svätému, s Božím slovom (Žalmy, kapitoly z Nového Zákona) a učíme sa aplikovať Božie slovo do nášho života.

 

Záväzky – raz za mesiac koinonia, raz za mesiac Agapito, dvakrát za mesiac Dom modlitby – je toho veľa. Nie ste z toho vyčerpaní? Alebo ste radi, že máte takéto duchovné zázemie?

Jožko: Áno, je toho veľa. Ale čo nič nestojí, za nič nestojí…

Lenka: V našom prípade to bolo tak, že sme vedeli, že komunita niečo stojí – stojí čas a peniaze. Ale boli sme radi, že sme našli rodinu, kde sa cítime dobre. Vyhovuje nám táto spiritualita a vidíme, že to má zmysel. Vidíme to na ovocí.

Aj keď nás to stojí určitú námahu – musíme si zodpovedne zadeľovať čas, aby sme všetko stihli, aby sme dokázali popri tom žiť normálny rodinný život. Za najväčšie pozitívum považujeme, že Ježiš je bežnou súčasťou našej rodiny.

Viera je popretkávaná v každodennosti. Osobná modlitba – tiež ťažký, ale úžasný záväzok, ktorý prináša svoje ovocie.

 

Hovoríte, že ste našli, čo ste hľadali. Kde ste hľadali predtým?

Lenka: Sme typ ľudí, ktorí v duchovnej oblasti veľa hľadali a zažili. Navštevovali sme rôzne spoločenstvá, napr. v Bratislave sme chodili do Spoločenstva pri Dóme sv. Martina, chodili sme na Campfesty, mali sme rodinné stretká. Náš duchovný život bol vždy veľmi aktívny a akčný. Po čase sme však cítili, že chceme niekam patriť. Mali sme veľkú túžbu po stálej duchovnej rodine s určitou spiritualitou, ktorá by nám bola blízka.

Že to nie je len – idem na akciu, nabudím sa a týždeň z toho žijem, alebo zažijem skvelú sv. omšu a budem z nej žiť do stredy – ale chýbalo nám každodenné prežívanie viery.

Jožko: Ja to vidím tak, že malé stretká, skupinky sú perfektné. Ako mladí sme také mali, bolo to super. Stačí však nejaká zmena – narodí sa dieťa, človek má menej času alebo líder musí odísť a jednotlivci sú potom takí… stratení.

Stabilne duchovne kráčať a mať duchovnú rodinu je úžasná vec, ale chce to aj štruktúru. Človek nemá problém prežívať svoju vieru, keď má dobrý čas. Ale keď prídu ťažkosti, tak povinnosť alebo záväzok je takým záchranným kolesom. Pomôže ti.

Lenka: Je to podobne ako v manželstve – nie je to o pocitoch, ale o rozhodnutí. 

 

VÝCHOVA DETÍ

Ako sa so spoločenstvom zžili deti?

Lenka: Veľmi dobre. Keďže Oáza Sklené, kam patríme, je veľmi zameraná na evanjelizáciu rodín s deťmi, bolo to jednoduchšie. Deti sa cítia byť súčasťou komunity. Počas našich aktivít bývajú programy pre deti. Nie sú nikde odložené, neprekážajú, sme prijatí aj s deťmi ako rodina. V zime bývajú karnevaly, v lete Christiland… V Cirkvi je niekedy postoj, že deti vyrušujú. V komunite cítime, že deti tam patria.

Samozrejme, je tu aj druhá stránka, nechce sa im ráno vstávať, nechce sa im cestovať…

Jožko: Prirodzený detský vzdor či lenivosť sú tam zastúpené… (úsmev)

Lenka: Áno, preto sa veľa s nimi o tom rozprávame, vysvetľujeme si. Aj nás rodičov to stojí nejakú námahu, ale veľa nám to dáva ako rodine.

 

Život v rámci koinonie je obmedzený iba na stretnutia alebo je ním popretkávaný aj váš súkromný život?

Lenka: Tým, že nás deti vidia sa modliť, napríklad modliť sa ráno osobnú modlitbu, je pre ne prirodzené, že sa modlia s nami. Modlievame sa každý sám, s deťmi, modlievame sa spolu ako manželia, takže Ježiš je našou súčasťou celý deň. Vždy, keď má niekto nejaký problém – pri učení, pri plnení povinností, so zdravím, obraciame sa na Ježiša.

 

Čo je podľa vás najdôležitejšie pri výchove detí?

Jožko: Dá sa zjednodušene povedať, že osobný príklad. Keby sme nešli príkladom, strácame autentickosť. My sa snažíme vo výchove o jeden prvok, a to je rovnováha. Niekedy je ľahké podriadiť si dieťa len poslušnosťou, prikazovať a zakazovať… Ale vidíme, že to neprináša vždy dobré ovocie. Pre nás je väčšou výzvou vychovať z detí šťastné a vyrovnané osobnosti. Nie sme zástancami, že treba všetko deťom odopierať a zbytočne tlačiť na pílu, no ani im dať všetko, čo chcú. Skôr s vysvetľovaním, s láskou, že dosiahneme vyšší level, že ony sa aj samy dobre rozhodnú. Chceme, aby poznali našu motiváciu a náš cieľ. Veľakrát sa stane, že s nami nesúhlasia. Je ľahké to odbiť – Ticho, poslúchni! – ale snažíme sa im mnoho vysvetľovať. Chce to veľa rozhovorov.

Lenka: V našej výchove je dôležitá láska ruka v ruke s prísnosťou. A to je veľmi ťažké, hľadať tú správnu mieru.

Jožko: Áno, zakazovať veci je veľmi jednoduché. Johanka teraz veľmi túži po mobile. Fakt sa treba za to modliť a rozlíšiť to. Ak jej ten mobil nedám do určitého veku, tak viem, že potom, keď sa k nemu dostane, bude to extrém. A to nechcem. Videl som už veľa prípadov v rodinách, že ľudia, ktorým rodičia niečo príliš zakazovali, to potom nevedeli ustáť. Treba rozlišovať, či už dozrel ten čas.

 

Za čo sa modlíte pre svoje deti?

Lenka: Modlíme sa, aby objavili poslanie, ktoré pripravil pre ne Boh, aby ho naplnili a robili ho s radosťou. A aby rozlíšili, kam ich Pán Boh volá a ak je to manželstvo, aby si našli dobrých partnerov.

Jožko: V skratke – aby mohli vstúpiť do Božieho plánu pre ich život. Aby mali s Bohom taký vzťah, že by vedeli, kam ich volá. Nechceme im zrovna vštepiť Koho Boh miluje, toho krížom navštevuje…, lebo by nevznikla túžba pre Boží plán pre ich život.

Lenka: My veríme v to, že Boh má pre nás pripravené dobré cesty.

Jožko: Aj keď je to niekedy jarmo, ale v Písme, v Evanjeliu Podľa Matúša sa píše: Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké… Niekedy prídu v živote ťažké veci, ale máme skúsenosť, že Ježiš nám cez ne vždy pomohol prejsť.

 

Máte s deťmi osobitný čas?

Lenka: Keďže sme sa rozhodli vzdelávať deti doma, mám veľa priestoru na spoločný čas s deťmi. A tie sa ma aj veľa pýtajú a často mávame rôzne filozofické debaty. Naše učenie je často práve o živote a výchove, o našich hodnotách a prežívaní.

Vážim si, že mám čas im toto vysvetľovať, že to môžu mať také pochopené. Že vedia, prečo od nich niečo chcem, a verím, že chápu, že im chceme dobre. Ešte máme v rodine zavedené babské jazdy, na ktoré chodím s Johankou a chlapské jazdy – Jožko s Jonáškom. Tešíme sa, keď Jasmínka vyrastie a pridá sa k nám (úsmev). Cítili sme, že to takto potrebujú.

Jožko: Áno, býva pre nás signálom, napríklad, keď niekto začne nejako výrazne neposlúchať. Vtedy vieme, že si akoby pýta čas len pre seba. Napríklad, ja som bol včera s Jonášom na plavárni a potom sme si spolu dali pizzu.

 

Ako často máte tieto svoje vyhradené časy?

Lenka: Ideálne by to bolo raz za týždeň, ale to sa často nepodarí . Minimálne raz za mesiac. Nie je to vždy rovnaká činnosť – niekedy ideme s Johankou na palacinky, na zumbu, chlapci zažívajú spolu rôzne dobrodružstvá, v lete spoločne pracovali, rúbali drevo…

 

DOMÁCE VZDELÁVANIE

Prečo ste sa rozhodli pre takúto formu vzdelávania?

Jožko: V prvom rade sme cítili, že nás do toho povoláva Boh. Chcelo to veľkú zmenu nášho zmýšľania i srdca. I preto je úžasné, že vzdelávame deti doma.

Lenka: Pre mňa to bola postupná cesta. Dlho to vo mne dozrievalo. Keď som sa o tomto spôsobe vzdelávania dozvedela, na jednej strane ma to veľmi nadchlo, na druhej strane som si myslela, že by som to nezvládla – som často netrpezlivá, kričím, jednoducho nie som na to vhodný typ. Takže, aj keď som po čase cítila, že ma Boh do toho pozýva, stále som hľadala dôvody, prečo nie…

Až to dozrelo do momentu, že sme sa rozhodli. Bol to krok viery a krok poslušnosti – keď toto od nás Bože chceš, tak sa postaráš o to, že to budem zvládať, že nám nebude chýbať jeden príjem, že to bude dobré pre našu rodinu, že to ustojíme i ako manželia.

 

Vidíte už nejaké výsledky?

Lenka: O výsledkoch sa ešte nedá hovoriť, v tom sme opatrní. Johanka je ešte len v 4. ročníku ZŠ, Jonáško v 2. ročníku ZŠ. Tak uvidíme (úsmev). Ale má to úžasné ovocie pre našu rodinu.

Jožko: Sme pod drobnohľadom okolia, samozrejme, i preto je to náročné. Často vnímame pochybnosti práve zo strany okolia, či sme sa správne rozhodli… Ale keď sa človek dá na cestu domáceho vzdelávania alebo na hocijakú inú cestu, už sa nikdy nedozvie, aké by to bolo, keby deti chodili do školy. Treba to robiť z presvedčenia, vo viere, že ideme dobrým smerom, ale porovnávať sa už nedá, lebo tá druhá cesta neexistuje.

Lenka: Pre mňa bol dôležitý moment, ktorý mi pomohol pri rozhodovaní sa, keď Johanka ešte chodila do prvej triedy do školy a v apríli ochorela na dva týždne. Aby nebola príliš pozadu, každý deň sme niečo prebrali zo Šlabikára, z matematiky a z písania. Asi 30 minút denne sme sa venovali učeniu. Keď som po dvoch týždňoch zisťovala, čo prebrali deti v škole, ostala som prekvapená, lebo sme boli veľmi popredu, a tak Johanka ostala ďalší týždeň doma (úsmev).

Vtedy som sa upokojila a pochopila som, že keď s dieťaťom individuálne pracujem každý deň a používam metódy a tempo, ktoré dieťa potrebuje, efektivita je veľmi veľká.

 

Lenka, máš niekedy čas pre seba, keď si vlastne celý deň s deťmi – staráš sa teda nielen o výchovné záležitosti, ale poskytuješ im i možnosť vzdelávať sa doma…

Lenka: No, v tejto oblasti sme stále v procese. Pre mňa je psychohygiena veľmi dôležitá, ale často v tom zlyhávam. Jedno popoludnie za týždeň by som chcela niekam ísť, som introvert, chcela by som byť sama, ale často to prebijú iné dôležité veci… Keď bývalo lepšie počasie, tak som zvykla zájsť na Kalváriu do Dubnice a bola som tam v tichu a modlitbe. Vtedy som sa dokázala upokojiť a vidieť veci akoby z nadhľadu, získať Boží pohľad. Ale mám problém nájsť si čas pre seba, nedarí sa mi chodievať pravidelne.

 

Jožko, aká je tvoja úloha vo vašej domácej škole?

Jožko: Myslím, že najmä byť oporou pre Lenku. To je asi najdôležitejšie. Keď prichádzam domov, oni už majú po učení, už sú vonku. Ale neberieme to tak striktne: učenie sa dá ťažko oddeliť, výchova a vzdelávanie (s prihliadnutím najmä na výchovu) je životným štýlom. Skôr to vnímame tak, že súčasťou výchovy je aj vzdelávanie, takže aj spoločné poobedné aktivity sú istým spôsobom vzdelávajúce.

Lenka: Pre mňa je najdôležitejšie, že mi je Jožko oporou, že sme v tomto rozhodnutí boli jednotní. Neviem si predstaviť, že by s tým nesúhlasil, na to by som nemala silu. Každá doma vzdelávajúca žena má obdobie, kedy na ňu doľahne to, že je to ťažké a náročné. Vtedy sa posťažujem manželovi a on mi povie, že to zvládam úžasne (úsmev). To je jeho najväčšia úloha, to povzbudenie.

 

Čo sa vám páči jeden na druhom?

Jožko: Na manželke sa mi páči, že má živý vzťah s Bohom. Aj keď niekedy cíti, že má toho veľa, že nevládze, dokáže čerpať silu z Boha. Je statočná.

Lenka: Na Jožkovi sa mi páči, že má srdce otvorené pre rodinu. Venuje nám veľa času a v jeho prioritách je rodina veľmi vysoko – sme číslo dva hneď po Bohu. Tým, že je učiteľ, má času trochu viac. Tešíme sa, že hoci som bez príjmu a on je učiteľ, Boh robí zázraky, stará sa o nás. Radšej sa uskromníme, nechceme, aby mal inú prácu a chodil domov neskoro večer. Trávime čas spolu ako rodina. Chceme byť s deťmi v tomto dôležitom období a dať im to, čo teraz potrebujú. Čas je pre nás väčšia priorita ako peniaze.

Jozef Imrišek sa narodil v Topoľčanoch, študoval v Bratislave na STU odbor strojárstvo a momentálne pracuje ako učiteľ na strednej priemyselnej škole.

Lenka Imrišková sa narodila v Ilave, študovala na Univerzite Komenského pedagogiku sluchovo postihnutých a predškolskú pedagogiku. V súčasnosti sa realizuje ako mama na plný úväzok, keďže už nie je na rodičovskej dovolenke a vzdeláva svoje deti doma. Svoje životy spojili 9. 9. 2006 a narodili sa im tri deti (Johanka – 9 r., Jonáško – 7 r. a Jasmínka – 3 r.). Žijú v Ilave. Voľný čas radi trávia spolu ako rodina, najmä v prírode a na výletoch. Radi aktívne spoznávajú Slovensko a cestujú. Majú radi dobrodružstvo a more.

ZDIEĽAJ
PredchádzajúciFifty Shades Darker 2017 KAT free torrent
NasledujúciAutodesk AutoCAD 2017 Download Free Torrent
Andrea Žiaková
Mgr. Andrea Žiaková, je vydatá a má štyri deti (Terezku - 8, Ondrejka - 5 a dvojičky Máriu a Barborku - 2 roky). Žije v Žiline, vyštudovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského. Popri radostiach a starostiach matky malých detí na materskej dovolenke pracuje pre zastolom.sk. Veľmi si váži, že môže byť súčasťou tohto zmysluplného projektu.

2 COMMENTS

  1. Obdivuhodné, odvážne rozhodnutia. nech Vás Pán požehnáva a dáva Vám naďalej silu, odvahu a veľa radostí! hanka

Zanechať komentár

Please enter your comment!
Please enter your name here