Lekcie z kláštora: Silencium

0
25

„Primárnou potrebou modlitby je ticho. Ľudia modlitby sú ľuďmi ticha.“ (Sv. Matka Tereza)

Jestvuje niečo, čo Vás môže pri návšteve kláštora prekvapiť (aj keď to očakávate). Je to ticho, ktoré sa rozlieha v priestoroch kláštora. Ako typickú kláštornú črtu ho môžete nájsť v každom kláštore, v každom rehoľnom ráde, hoci všade v odlišnej miere. Niektoré rády dokonca využívajú v určenom čase iba posunky alebo poznámky napísané na papieri, aby si odkomunikovali to najdôležitejšie. Čo sa týka silencia, kartuziánski mnísi sú príkladom jednej z najprísnejších reholí; rozprávajú len počas týždenných stretnutí, ak je to potrebné kvôli práci, alebo počas prechádzky, ktorú majú raz za týždeň (odporúčam Vám pozrieť si jedinečný film o kartuziánoch: Veľké ticho (Into Great Silence).

Väčšina ľudí nie je na ticho zvyknutá a dokonca možno povedať, že sa mu vyhýba. Mnohí z nás poznajú to „trápne ticho“ alebo už povedali, že „ticho ohlušuje“; avšak, byť v tichu má nenahraditeľnú hodnotu pre náš duchovný život. Pomáha nám udržať pery od zlostných rečí a otvoriť sa kontemplácií Boha. A predsa ticho samo osebe nie je dostatočné. Sv. opát Pimen to výborne vystihol slovami: „Človek sa môže zdať byť tichým, ak však jeho srdce odsudzuje iných, len nepretržite bľaboce. Ale môžu byť aj takí, ktorí od rána do večera stále rozprávajú, a napriek tomu sú skutočne tichí, pretože nehovoria nič, čo by nebolo užitočné.“

„Ticho vo vnútri“ je hlavným cieľom ticha okolo nás. Ticho vo vnútri pripravuje pôdu pre modlitbu a umožňuje človeku načúvať Bohu. Je to spôsob, akým môže človek preniknúť do hlbšieho a intímnejšieho spoločenstva s Bohom – takého, po ktorom by mal každý kresťan neustále túžiť. Je jednoduché predstaviť si tichosť srdca, ak si predstavíme vzťah s človekom, ktorý je nám blízky. V tomto vzťahu, ak je všetko v poriadku, bežne nenachádzame chvíľky trápneho ticha. Mnoho vecí je nevypovedaných, a napriek tomu si rozumieme. Svoju náklonnosť vyjadrujeme pohľadom alebo nežným dotykom. Slová nie sú potrebné. Ty a ten druhý spolu zdieľate spoločenstvo – jeden druhého vnímate v pravdivom svetle a pritom si dokážete oddýchnuť v prítomnosti toho druhého. Tichosť srdca by nás mala privádzať práve k takému vzťahu s Bohom, kde jednoducho odpočívame v Božej prítomnosti (Praktizovanie Božej prítomnosti – výborná kniha práve na túto tému).

Otázka teraz znie – ako môžu tí, ktorí nežijú za bránami kláštora pestovať túto cnosť v každodennom živote? Ako matka ôsmich detí viem, aké náročné to môže byť. Tiež zvyknem nad všetkým zbytočne veľa premýšľať, a preto je pre mňa naozaj náročné stíšiť sa vo svojom vnútri.

Myslím si, že tie najintímnejšie momenty, ktoré s Bohom prežívam, sú veľmi podobné manželskému životu, keď sa narodia deti a manželia si doslova musia kradnúť momenty, ako náhle je to možné, aby spolu mohli chvíľku byť – to isté musíme robiť vo vzťahu k Bohu, a bez ohľadu na to, aké tie momenty sú, vziať si z nich to najlepšie. Príliš hlučné okolie, rozprávanie, a myslenie nás oberajú práve o takýto druh možností, ktoré každý deň prichádzajú.

Môj manžel a ja sa snažíme robiť všetko pre to, aby sme si našli pre seba chvíľku v tichosti a snažíme sa napomáhať tichu v našej domácnosti počas bežného dňa. Snažíme sa pozerať televíziu čo najmenej (to isté platí aj pre hudbu a počítač). Môj manžel musí kvôli práci veľa cestovať a v aute často vypína hudbu, aby sa mohol modliť. Ja sa počas dňa snažím využiť každú chvíľku ticha. Či už je to, keď umývam riady, periem, alebo keď šoférujem do obchodu, aby som nakúpila potraviny.

Deti sú prirodzene hlučné a divoké. Avšak pôst je jedným z tých období roka, kedy sa snažíme deti povzbudzovať, aby sa trošku stíšili. Celkom sa nám to osvedčilo pri tých starších. Mladšie deti uložíme večer do postele, po tom ako sa spolu pomodlíme a starší môžu zostať hore dlhšie. Môžu sa venovať tvorivým činnostiam, alebo si čítať, ale musia zostať potichu, až kým nepôjdu spať. Pôst je tiež časom, kedy sa snažíme viac modliť Ježišovu modlitbu (pozn. prekladateľa: modlitbu srdca: „Pane Ježišu Kriste, Syn Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“) a často teda pripomínam deťom, aby sa ju pomodlili, aby sa snažili byť tichšie, aby sa mohli viac modliť. Deti potrebujú, aby sme im tieto veci často pripomínali, ale práve na to je čas, akým je pôst, veľmi dobrý.

Asi nedokážem dostatočne vyjadriť, aká je takáto obeta dôležitá. Už som písala o predsavzatiach a o veciach, ktorých som sa vzdala ja a viac nájdete na http://catholicexchange.com/transfiguration-view-mountain (text je po anglicky). Vzdávať sa niečoho a mať určité predsavzatia je výborný spôsob, ako začať a snažiť sa mať chvíľku ticha pre seba.

Otec Nicholas Zachariadis, opát v kláštore Vzkriesenia mi raz vysvetľoval: „Ticho je úžasným protijedom na stres; pokiaľ ho udržiavame v neporušených nádobách a nie je vynútené. Pre ľudí s latinskou tradíciou je normálne, že sa postia tým, že sú úplne ticho. Avšak toto nie je niečo, čo by som sa snažil podporovať v našom kláštore. Chcem, aby návštevníci mali vždy možnosť vstúpiť do normálneho života mníchov a tiež, aby sa mohli zúčastniť našej dennej rutiny. Tým pádom tu máme počas dňa nielen chvíle ticha, ale aj chvíle návštev a rozhovorov.“ Myslí si totiž, že je to pre ľudí určite vhodnejší spôsob ako sa stretnúť s tichom; môže im to pomôcť prirodzene opúšťať staré návyky a to, čo v kláštore prežijú, zakomponovať do bežného rodinného života.

Keď v kláštore Vzkriesenia nie je silencium, mnísi sa normálne rozprávajú. Po jedle, keď umývajú riady, môžete počuť, ako títo ľudia rozprávajú vtipy a rôzne príbehy. Bežná konverzácia je súčasťou ich dňa. Otec Nicholas totiž hovorí, že aj príliš veľa ticha škodí, najmä, ak je vynútené. Hovorí, že pre ľudí, ktorí nie sú celkom pripravení byť stále v tichu, je najlepšia zdravá rovnováha medzi tichom a rozhovorom, bežnou konverzáciou.

Naučila som sa milovať ticho, ale tiež zvyknem priveľa rozmýšľať. Občas mám rada ticho práve preto, že mi pomáha premýšľať. Naučila som sa však, že toto nie je to práve ticho vo vnútri človeka a že nevedie k modlitbe. Raz mi kňaz počas spovede, keď som sa mu snažila vysvetliť všetky myšlienky, ktoré ma pohlcovali, povedal, že si mám každý deň vypočuť 5 až 10 minút moju najobľúbenejšiu hudbu ako protiliek na moje neutíchajúce negatívne myšlienky. Toto rozhodne nebol typ rady, ktorý by som od kňaza očakávala, ale pochopila som, prečo mi to povedal. Pre niektorých ľudí môže byť upokojujúce ticho okolo nich, ale pre ľudí, ako som ja, je veľmi ťažké naučiť sa stíšiť vo svojom vnútri. Dokonca ani premýšľanie o Bohu nie je modlitbou – ani tie najlepšie milujúce myšlienky o manželovi nie sú to isté, ako sa reálne podieľať na vzťahu s manželom. Často o niekom premýšľame, no na druhej strane ho ignorujeme. To je predsa veľmi jednoduché aj vo vzťahu s Bohom. Učiť sa vnútornému tichu, stíšiť vlastné myšlienky a rôzne rozptýlenia je to, čo nám pomôže dostať sa ku skutočnej a úprimnej modlitbe. Opakujem, že harmónia je dôležitá. Ticho pre samotné ticho nie je to, po čom túžime. Je to práve stíšenie našich životov, myslí, našich sŕdc, ktoré by nám malo pomôcť prehĺbiť náš vzťah s Bohom.

Veľmi sa mi páči táto definícia nášho vzťahu s Bohom:

Pozrime sa znova na pasáž v Malom Princovi od Antoine de-Saint-Exupéryho, kde líška opisuje ako málo stačí malému princovi vedieť, aby si dokázal líšku skrotiť musí byť trpezlivý, sedieť obďaleč a pozerať sa na ňu kútikom oka, pričom nič nepovie pretože slová sú zdrojom nepochopenia. A každý deň môže prísť o kúsok bližšie až sa napokon stanú priateľmi. Skúsme teraz namiesto slova ´líška´ použiť slovo ´Boh´. Uvidíte tak milujúcu, plachú a čistú hanblivosť, ktorá sa nepredáva; Boh neakceptuje žiadny prázdny, zdvorilý vzťah, ani nezjavuje svoju prítomnosť, ponúka ju, ale môže byť prijatá len za tých istých podmienok: skromnosti, milujúceho srdca, ako keď dvaja nesmelo hľadajú cestu k sebe vďaka hlbokej úcte, posvätnosti a neobyčajnej nádhere, ktorá ich sebe priťahuje opätovanou láskou. (Metropolita Anthony Bloom)

Nepotrebujeme sa učiť, ako analyzovať a vytvárať rôzne druhy modlitieb. To, čo skutočne potrebujeme, je úprimne, pokorne a milujúc pristúpiť k Bohu s túžbou komunikovať s Ním a On nám odpovie. Môžeme sa naučiť zamerať sa na vnútorné stíšenie sa. Náš vzťah s Bohom nie je len o nedeli a čase oficiálnych modlitieb.

Tak ako učeníci na ceste do Emauz, potrebujeme otvoriť svoje oči, aby sme videli, že Ježiš Kristus, náš Pán, stále kráča s nami. Títo dvaja učeníci, ktorí boli príliš zaneprázdnení rozhovorom o tom, čo sa stalo s Ježišom, a tiež príliš sklamaní na to, aby dokázali spoznať, čo ženy mysleli tým, keď hovorili o prázdnom hrobe; na to, aby spoznali Ježiša, ktorý s nimi kráčal a rozprával sa s nimi (Lk 24,13-35). Veľmi jednoducho môžeme vedome znížiť hluk okolo nás, čo nám môže pomôcť k vnútornému stíšeniu sa, takže sa neprehliadneme Ježiša, ktorý s nami denne kráča – v našich srdciach, a v srdciach tých, ktorí sú okolo nás.

 

http://www.everyhomeamonastery.com/lessons-from-a-monastery-silence/.

Článok preložila: Sidónia Pálenkášová

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno