Lekcie z kláštora: Pohostinnosť

Lekcie z kláštora: Pohostinnosť
image_pdfimage_print

Otvorené srdce a počúvajúce ucho je viac ako preplnené stoly

„Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo niektorí takto prijali ako hostí anjelov, a ani o tom nevedeli.“ (Hebr 13,2)

Pohostinnosť môže mať viacero významov. Často sa nám spája so zabávaním ľudí; hostia, ktorých sme privítali, sú užasnutí naším varením, dobrým vínom a dobrými spôsobmi. Televízne programy o varení, internetové stránky a časopisy nám ponúkajú nespočetne veľa tipov o tom, ako byť dobrým hostiteľom. Kresťanská pohostinnosť má ale na druhej strane na mysli niečo iné. Iste, ide aj o to, aby sme svoje dvere otvorili návšteve, aby sme ponúkli dobré jedlo a aby sa ľudia v našom príbytku cítili príjemne – toto je jedna z častí kresťanskej pohostinnosti, ale nie jediná.

Vidieť, slúžiť a milovať Ježiša Krista v druhých – to je ten pravý cieľ kresťanskej pohostinnosti. Dôležitosť kresťanov, ktorí praktizujú pohostinnosť, je vyobrazená v Evanjeliu. Je tam napísané, ako budeme súdení, keď Kristus príde v sláve. „Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ (Mt 25,34-36). Milovať a slúžiť jeden druhému je to, ako my milujeme a slúžime Kristovi, „…ale keď sa milujeme navzájom; Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá.“ (1 Jn 4,12)

Keď ide o praktizovanie pohostinnosti, ešte dôležitejšie ako víno, ktoré nalejeme, alebo ako jedlo, ktoré naservírujeme, je byť skutočne prítomný pri ľuďoch: počúvať našich hostí a otvárať im svoje srdcia. Je potrebné uznávať Boží ľud v každej chvíli aj čo najjednoduchším spôsobom; pozrieť sa pokladníčke v obchode do očí a povedať ‚Dobrý deň’ a ‚Ďakujem’ je tiež aktom pohostinnosti.

Skutočný dar seba samého skrze službu Kristovi v druhých je srdcom kresťanskej pohostinnosti. My, ktorí žijeme v tomto svete, sa môžeme veľa učiť od mníchov, ktorí slúžia svojim hosťom a spolubratom v kláštore. Musíme slúžiť Kristovi rovnako. Otvorenie našich sŕdc a domovov druhým je spôsob, ako slúžiť Kristovi, a taktiež aj cvičenie pohostinnosti voči našej vlastnej rodine, ktoré môže byť niekedy ťažšie.

Osobne som zažil kláštornú pohostinnosť mnohokrát: počúvajúce ucho pri spovedi alebo pri dávaní rady; izba alebo jedlo v núdzi; možnosť vstúpiť do modlitebného života mníchov kedykoľvek je to možné. Brat Mojžiš je hostiteľom v Kláštore Svätého Vzkriesenia (kde navštevujem kostol). Je známy tým, že je vynikajúcim kuchárom – servíruje chutné a výživné jedlo – a tým, že je pripravený sadnúť si a rozprávať sa s vami vtedy, keď je to potrebné. Miluje službu ľuďom. Spýtal som sa brata Mojžiša, kde získal svoj zmysel pre pohostinnosť. Vysvetlil: „Pamätám si, že v puberte som čítal niečo od benediktínov o tom, ako slúžiť Kristovi cez ľudí. Rozmýšľal som nad tým dlho a vedel som, že presne takto chcem slúžiť Kristovi. Milujem varenie a hosťovanie druhým ľuďom a ako mních môžem robiť presne toto a zároveň slúžiť Kristovi v druhých.“

Benediktíni sú známi svojou pohostinnosťou. V regule Svätého Benedikta sa píše: „Dovoľte, aby všetci hostia, ktorí prichádzajú, boli privítaní ako Kristus… nech je im preukázaná všetka láskavosť.“ Je bežnou praxou, že v benediktínskych kláštoroch visí ceduľa s nápisom: ‚Keď hosť vstúpi, Kristus vstúpi.‘ Samozrejme, vidieť Krista v druhých neplatí iba na hostí. Vidieť Krista v spolubratoch a v sebe samom je taktiež nutnosťou. Benediktín Daniel J. Ward vysvetlľuje: „Každý človek v kláštore je hosťom, dokonca aj mnísi sami, pretože každý nejako prišiel do tohto Božieho domu, do tohto príbytku Božieho. Rituály kláštora odrážajú tento koncept na všetkých ako na hosťoch, ako na Kristovi, ktorému ukazujeme lásku a rešpekt (napríklad umývaním nôh bratom alebo hosťom, rešpektom jedného k druhému pozdravom, starostlivosťou o chorých). Keď kláštor stráca tento celkový pocit ku hosťom, ku Kristovi v sebe samom a v iných ľuďoch, kláštorný pohľad na kláštor sa stáva skresleným – kláštor už nie je príbytkom Božím. Pravidlá a plány už neexistujú – ‘správne uvažovanie pre nápravu chýb a pre zachovanie lásky’ (Regula sv. Benetikta (RB) Prol. 47), ale prichádza ochrana osobného pohodlného života. Kláštor sa stáva učiteľom skôr než by mal byť učeníkom (pozri RB 6.6).

Keď som s ním hovoril o pohostinnosti, brat Mojžiš sa so mnou podelil o jeho skúsenosť z nedávnej púte v Camino de Santiago: „V Albergue (podobné ubytovni) by mali byť dobrovoľníci pripravení slúžiť pútnikom, keď prídu po dlhom putovaní po Camino. Poslúžia pútnikom vodou, vyzujú im topánky a umyjú im nohy; toto bol pre mňa oči otvárajúci zážitok. Bolo to nádherné.“

Tento druh služby môže poskytnúť každý z nás. Vzhľadom na to, že to je prirodzená súčasť života, mnoho ľudí slúži iným každý deň a ani na to veľmi takto nepozerajú (napríklad služba, ktorú rodičia poskytujú, keď sa starajú o svoje rodiny; pomoc a starostlivosť, ktorú si poskytujú súrodenci navzájom atď.) Každá práca, ktorú ľudia robia, je v istom zmysle služba ľuďom. Pretože tieto veci sú tak veľmi súčasťou dennodenného života, ľahko sa dá prehliadnuť ich a zmeškať šancu slúžiť Kristovi a slúžiť ľuďom, ktorých pravidelne vidíme, s otvoreným srdcom a modlitebným spôsobom. Toto dokonca platí aj pre kláštory.

Spýtal som sa brata Mojžiša, aké rozdiely sú v službe ľuďom verzus službe spolubratom. „Áno, je jednoduchšie slúžiť hosťom,“ vysvetľuje. „Hostia prichádzajú a správajú sa najlepšie ako vedia. Sú vďační za jedlo a starostlivosť, ktorú im poskytujem počas ich návštevy. Moji spolubratia nie vždy ukazujú svoju vďačnosť a ja taktiež vidím ich chyby a som nimi ovplyvnený.“

Chvíľu sme o tomto diskutovali a začal som si všímať to isté u seba. Zdanlivý nedostatok vďačnosti ma môže vyviesť z miery, keď sa ťažko starám o rodinu. Avšak hostia ma tak často nevyvedú z miery. Toto poukazuje na tri veci: po prvé, nie iba hostia sa správajú najlepšie ako vedia, ale aj my ako hostitelia sa tak správame. Čím viac ľudí spoznáme, tým viac odhaľujeme, kto sme my. Po druhé, akt pohostinstva ku hosťom je nám oveľa príjemnejší ako naše dennodenné svetské práce, ktoré musíme robiť v službe rodine. Po tretie, pretože sme ovplyvnení hriechmi našich rodín, môže byť ťažšie vidieť Krista i v nich. Ale toto hovorí niečo o nás, nie o nich. Vidieť Boha v druhých nie je ľahké, dá to prácu a predovšetkým je potrebných veľa modlitieb. Iba skrze Ducha Svätého môžeme uvidieť Krista v ľuďoch.

Keď úprimne vidíme človeka a vidíme v ňom Krista, vtedy môžeme poskytnúť skutočnú pohostinnosť. Nemôžeme spraviť všetko a byť všetkým pre každého, ale niekedy všetko, čo je potrebné iným ľuďom, je uznanie alebo úprimná otázka ‘ako sa máš?’ a počúvajúce ucho. Často predpokladáme toľko veľa o druhých ľuďoch, sme pripravení dať im radu alebo ponúknuť návrh a zlyhávame naozaj v počúvaní toho, čo ľudia chcú naozaj povedať. Zlyhávame vo videní naozajstných potrieb iných, namiesto toho končíme tým, že slúžime svojmu vlastnému egu.

Miluj blížneho ako samého seba – to je kľúč ku kresťanskej pohostinnosti. Naše deti musíme od malička učiť, aby videli svojich súrodencov ako svojich blížnych – takto môžu slúžiť Kristovi cez službu druhým. Otvorenie našich domovov svojim priateľom, rodine a dokonca neznámym hosťom je dôležitým krokom k pohostinnosti. Zdielať s nimi naše životy a otvárať im naše srdcia a uši je nie menej dôležité.

 

Preložila: Kristína Nahácka

http://www.everyhomeamonastery.com/lessons-from-a-monastery-hospitality/

Jessica Archuleta Informácie o autorovi
Jessica Archuleta

Jessica Archuleta bloguje na portáli www.everyhomeamonastery.com, kde spolu s manželom zdieľajú svoje skúsenosti zo svojho života ako tzv. spolupracovníci Kláštora svätého vzkriesenia (Holy Resurrection Monastery), ktorý sa nachádza v tesnej blízkosti ich domu. Jessica a jej rodina sa presťahovali cez celú krajinu do dedinky St. Nazians vo Wisconsine, po tom čo mnísi museli zmeniť svoje sídlo. Jessica je grekokatolíčka (byzantského obradu) a doma „homeschooluje“ svojich deväť detí, a tak sa mnohokrát viac učí o láske a živote priamo zo života svojich detí ako by ich v teórii mohla naučiť. Viac o Every Home a Monastery nájdete na Facebooku alebo Pintereste.

Informácia o autorovi

Jessica Archuleta

Jessica Archuleta bloguje na portáli www.everyhomeamonastery.com, kde spolu s manželom zdieľajú svoje skúsenosti zo svojho života ako tzv. spolupracovníci Kláštora svätého vzkriesenia (Holy Resurrection Monastery), ktorý sa nachádza v tesnej blízkosti ich domu. Jessica a jej rodina sa presťahovali cez celú krajinu do dedinky St. Nazians vo Wisconsine, po tom čo mnísi museli zmeniť svoje sídlo. Jessica je grekokatolíčka (byzantského obradu) a doma „homeschooluje“ svojich deväť detí, a tak sa mnohokrát viac učí o láske a živote priamo zo života svojich detí ako by ich v teórii mohla naučiť. Viac o Every Home a Monastery nájdete na Facebooku alebo Pintereste.

Pridaj komentár

Komentár (Povinné)

Môžeš používať tieto HTML značky: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Meno (Povinné)
Email (Povinné)