Lekcie z kláštora: Opustiť svet

0
17

Rok 2015 je v Katolíckej cirkvi rokom zasväteného života. Nielen pre zasvätených, ale pre celú Cirkev. Pápež František sa v apoštolskom liste zasväteným osobám obrátil aj na laikov: „V tomto liste by som rád prehovoril aj k laikom, ktorí so zasvätenými osobami zdieľajú rovnaké ideály, ducha a misiu… Povzbudzujem Vás, ako laikov, prežiť tento rok zasväteného života ako milosť, ktorá Vám pomôže viac si uvedomovať dar, ktorý ste dostali.“
V liste vysvetľuje, že cieľom tohto roka je „pozrieť sa na minulosť s vďačnosťou, prežiť prítomnosť s vášňou a objať budúcnosť s nádejou“. Pápež František povzbudzoval zasvätené osoby, aby boli radostnými a prorockými svedkami a „expertmi na spoločenstvo“. V duchu tohto roka som sa rozhodla napísať niekoľko článkov, v ktorých sa budem zameriavať na mníšsku spiritualitu: ticho, poslušnosť, modlitbu, chudobu, čistotu, odpútanosť atď.

Cieľom tohto môjho úsilia je urobiť zasvätený život hmatateľným a tiež pomôcť ľuďom zistiť, že hodnotné lekcie zasväteného života môžu byť príkladom pre celú Cirkev. Chcem pomôcť laikom, „aby si viac uvedomovali dary, ktoré dostali“ a spoznali, že so zasvätenou Cirkvou, ktorú tento rok oslavujeme, zdieľame „tie isté ideály, ducha a misiu“.

Svätý pápež Ján Pavol II. v Orientale Lumen hovorí: „Na Východe mníšsky život nebol chápaný ako úplne oddelená jednotka, ktorá by bola nadradená kategórií ostatných kresťanov, ale skôr, ako referenčný bod pre všetkých pokrstených, vzhľadom na dary, ktoré Pán dáva každému; inými slovami, prezentoval sa ako symbolická syntéza kresťanstva.“ Ja budem čerpať z vlastnej skúsenosti mníšskeho spolupracovníka v kláštore, aby som sa pokúsila vysvetliť, čo pre mnícha znamená byť referenčným bodom pre všetkých pokrstených.

Latinská cirkev používa odlišnú terminológiu než na akú som v byzantskej cirkvi zvyknutá, no napriek tomu prakticky hovoríme o tom istom. V týchto častiach budem používať slovo ´mníšsky´ v zmysle – zasvätená osoba. A slovo ´mních´, ktoré vyjadruje mnícha aj mníšku.

Takže môžeme začať! Na začiatok by som sa rada venovala otázke, čo to vlastne pre mníšsky život znamená ´byť referenčným bodom pre všetkých pokrstených´.

Mníšsky život je referenčný bod, pretože sumarizuje evanjelium. Mních je osoba, ktorej existencia je zameraná na dosahovanie theosisspoločenstva s Bohom, túžiac žiť život v svätosti. Mníšsky život je referenčným bodom pre všetkých kresťanov, pretože práve spoločenstvo s Bohom je to, k čomu sme všetci povolaní. Sv. Ján Zlatoústy hovorí:

„Klamete samých seba a veľmi sa mýlite, ak si myslíte, že jedna vec sa vyžaduje od laika a iná od mnícha; pretože rozdiel medzi nimi je len v tom, že jeden je ženatý a iný nie, zatiaľ čo vo všetkom ostatnom nesú rovnakú zodpovednosť… Pretože všetci musia rásť do rovnakej výšky; a to, kvôli čomu je svet naruby, je práve myšlienka, že iba mnísi majú žiť dôsledne, ostatní môžu žiť život plný ľahostajnosti.“

Mníšsky život je zdrojom inšpirácie pre všetkých kresťanov, ktorí túžia rásť a priblížiť sa k Bohu. Príklad mníšskych zvykov a cností môžeme dôkladne skúmať, aby sme tak odhalili cieľ a zmysel tohto povolania. Životy mníchov sú „symbolickou syntézou kresťanstva“, alebo obrazom kresťanského života. Pápež František o nich hovorí takto:

„Zasvätené osoby sú tiež znakom toho univerzálneho povolania ku svätosti, ktoré s krstom prijíma každý jednotlivec.“

V našej modernej kultúre (a možno aj v celej histórií) odchod zo sveta, sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti nedávajú veľký zmysel. Táto cesta sa môže mnohým zdať ako strata, mrhanie, skrývanie sa, alebo zdupkanie od sveta a potrieb iných. Takýto postoj nám však ukazuje, ako zle chápeme nielen mníšsky život, ale aj život kresťana ako takého.

Opúšťajúc svet

Pôvodní mnísi doslova zanechali mesto, aby mohli žiť v púšti – sami a s ničím. Dnes je možné nájsť kláštory po celom svete. Či už vo veľkých mestách, malých mestečkách alebo na vidieku. No nech je to kdekoľvek, keď sa niekto rozhodne vstúpiť do kláštora, svet a jeho starosti musí zanechať. Musí zanechať všetko spojené s mladosťou: rodinu, priateľov, domov. Túžbu po bohatstve, sláve a všetky svetské snahy je potrebné nahradiť životom askézy.

Nedávno som sa rozprávala s jedným z novicov v kláštore Vzkriesenia a pýtala som sa ho, čo si myslí o mníšskom živote teraz, keď doňho vstúpil, a ako mu pomohlo, že ´opustil svet´.

Rozprávali sme sa o potrebe poslušnosti, spoločenstva, o dennej rutine modlitby a práce. Brat Jonáš mi vysvetlil, že vstup do kláštora mu ukázal, ako veľmi bol zviazaný svetskými vecami, a to spôsobmi, ktoré si dovtedy neuvedomoval. Až v kláštore sa mu podarilo dať svoje túžby do určitej perspektívy a teraz vidí oveľa jasnejšie to, proti čomu musí bojovať. Potom mi tiež vysvetľoval, že kvôli tomu, že ho teraz rozptyľuje menej vecí, menej vlastní, nemá v blízkosti svojich priateľov, ktorých by navštívil, musí stáť tvárou v tvár dvom veciam: sebe a Bohu.

Nemohla som si pomôcť, keď som počúvala tohto brata, ktorý mi opisoval Boha, vidiac ho jasne, pričom si uvedomoval, že vidí len maličkú čiastočku toho, kým skutočne Boh je – veľkým tajomstvom. Musela som sa len usmievať. Predtým vnímal Boha ako tyranského sudcu, no teraz ho vidí ako milostivého Boha lásky. Vysvetľoval mi, že je oveľa ťažšie ukryť sa pred sebou samým, keď ideš v noci spať, zatvoríš dvere svojej izby a zostaneš tam celkom sám. Raz, keď sa stretneš sám so sebou, tvárou v tvár, začneš vidieť nielen ilúzie, ktoré si si o sebe vytvoril, ale aj ilúzie, ktoré si si vytvoril o Bohu. Boh, ktorého si kedysi chválil tak jasne a tak dôsledne, bol vlastne len tvojim vlastným výtvorom. Je to boh vytvorený z tvojich vlastných myšlienok a túžob.

Sv. Terézia z Avily povedala: „Nikdy sa nám nepodarí spoznať samých seba, iba ak sa budeme snažiť poznať Boha, pretože popri Jeho veľkosti si uvedomujeme svoju maličkosť; Jeho čistota nám ukazuje naše pokrivenia a meditovaním o Jeho pokore zisťujeme, ako ďaleko máme my od skutočnej pokory.“ Toto je celoživotná práca mnícha a tiež musí byť celoživotnou námahou každého kresťana: poznávať seba a Boha.

Takže, kde sa nachádza zvyšok nás, ktorí na seba neberieme mníšske sľuby a neuzatvárame sa pred svetom v kláštornej izbe? Verím, že nám to dáva jasnú predstavu o tom, po čom by sme mali skutočne túžiť. Potrebujeme zhodnotiť náš vzťah s Bohom, naše zápasy s túžbami, naše nesprávne predstavy o tom, kto je Boh a kto sme my, naše lipnutie na veciach, ľuďoch a myšlienkach. Mních toto všetko robí cez mnoho cvičení, avšak menej rozptýlenia, aby sme si dopriali čas na skutočnú, hlbokú modlitbu a úprimné preskúmanie nás samých, si dokáže zariadiť každý.

V modernom svete sa vždy niečím zamestnávame, môžu to byť dokonca aj dobré veci. Potrebujeme sa však naučiť stíšiť, upokojiť naše životy, žiť jednoduchšie – tak aby sme mohli nasledovať Krista. Príbeh bohatého mladíka v evanjeliu nám dáva presné súradnice toho, čo máme robiť.

 Tu k nemu ktosi pristúpil a pýtal sa ho: „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?
On mu povedal: „Prečo sa ma pýtaš na dobré? Len jeden je dobrý. Ale ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“  On sa ho opýtal: „Ktoré?
Ježiš odpovedal: „Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Cti otca i matku a milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“
Mladík mu povedal: „Toto všetko som zachovával. Čo mi ešte chýba?
Ježiš mu vravel: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“
Keď mladík počul toto slovo, odišiel smutný, lebo mal veľký majetok.(Mt 19.16-22)

Bohatý mladý muž konal podľa prikázaní, ale chcel urobiť viac pre to, aby mohol získať večný život. Ježiš mu hovorí, aby dal chudobným všetko, čo má. Túži po poslušnosti, ale tiež po tom, aby mladý muž miloval svojho blížneho. A potom mu hovorí: „Potom príď a nasleduj ma.“ Musíme dodržiavať prikázania, milovať blížneho ako seba samého, a čo je najdôležitejšie, radikálne zmeniť svoje srdcia a životy tým, že budeme nasledovať Ježiša Krista. Musíme konať viac, musíme Ho nasledovať. On musí byť centrom našich životov, naše životy musia prúdiť z Neho, z Boha Lásky.

Toto je dôvod, pre ktorý mnísi opúšťajú svet. Toto je dôvod, pre ktorý by mali aj kresťania zanechať svetské veci. „Potom príď a nasleduj ma“ je pozvánkou do Božieho kráľovstva, kráľovstva, ktoré je skryté. Kráľovstva, ktoré môže byť odkryté len skrze prácu, modlitbu a lásku.

V týchto článkoch budem teda pokračovať v rozprávaní o mníšskom živote ako o príklade, ako všetci kresťania môžu odpovedať na Božie volanie: „Poď a nasleduj Ma“.

 

Článok bol pôvodne publikovaný na Catholic Exchange, preklad: Sidónia Pálenkášová

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno