Lekcie z kláštora: Duchovné vedenie

0
67

„…duchovný vodca je ten, kto pomáha druhým rozoznávať a nasledovať momenty v ich živote, ktoré sú inšpirovaní milosťou.” Thomas Merton

 

Úloha duchovného otca alebo matky v kláštornom živote je ako úloha matky a otca v rodine. V podstate nenahraditeľná, nutnosť, ikona Božieho rodičovstva. Pri skladaní sľubov poslušnosti opátovi alebo abatyši v kláštore (pozn. prekladateľa – v závislosti od rehole) preberajú obaja do istej miery závažný stupeň duchovnej zodpovednosti za nového mnícha alebo mníšku. Vzťah duchovného rodiča a dieťaťa je týmto stanovený.

 

Kláštor, kde som počas jedného roka navštevovala nedeľnú liturgiu, je malý počtom aj veľkosťou, vytvára tak pocit domova, čo nie je obvyklé pri väčších farnostiach alebo komunitách. Moja rodina a ja sme boli počas viacerých rokov požehnávaní tým, že sme dostávali priame, a ešte častejšie nepriame, duchovné vedenie, a to rôznymi spôsobmi a od viacerých mníchov. Jeden z najvzácnejších darov, ktorý som dostala, bol bezpečný priestor, kde môžem byť sama sebou. Miesto učenia sa a rastu, miesto, kde som bola povzbudzovaná brať môj krst vážne a byť zodpovedným kresťanom. Nikdy nie nátlakom či silou, ale rešpektujúcim, nie infantilným prístupom. Byť svedkom kláštorného života, hoci aj v ťažkých časoch, je samo osebe darom a požehnaním zažiť. Nemôžem povedať, že mi iba jeden mních dával vedenie, napriek tomu som mala jedného mnícha, ktorý ma formálne duchovne viedol. Poprosila som ho, aby zdieľal svoje myšlienky o vedení/sprevádzaní ľudí. Otec Maximos Davies je mníchom a kňazom v Kláštore svätého vzkriesenia a má mnoho skvelých náhľadov do tejto témy.

 

Prosila som otca Maximosa, aby mi dal všeobecnú definíciu toho, o čom je duchovné vedenie/sprevádzanie:

 

Charakteristickými znakmi autentického duchovného otcovstva sú: vzájomná zodpovednosť, úprimnosť bez pokrytenctva a posvätná miera odstupu, tzv. indiferentnosť. Stále tam musí byť jasnosť (ideš na spoveď alebo na vedenie/duchovný rozhovor). Vedenie nie je uzavreté a definitívne ako spoveď. Vedenie je dôverné, ale ak sa vyskytne nejaký závažný problém, tak to nie je uzatvorená vec. Veľakrát, ale nie vždy, prebieha spoveď a duchovný rozhovor súčasne. Pritom by malo byť jasne stanovené, o ktorú vec v danom momente ide. Pri spovedi mám autoritu zväzovať a uvoľňovať, pri vedení je to iné. Ako duchovný vodca nemám autoritu, ale zodpovednosť.

 

Medzi duchovným otcom/matkou a jej zverencom/dieťaťom je vzájomná zodpovednosť. Ja sa budem zodpovedať Bohu za to, čo som povedal, a takisto aj ty. Pri zodpovednosti sme voči sebe navzájom úprimní. Zároveň rešpektujem dospelosť môjho duchovného dieťaťa. Musím byť úprimný, povedať to, čo je potrebné povedať a nechať to na osobe zverenca, či moju radu akceptuje alebo nie. Musím zachovať posvätnú mieru odstupu k odpovediam môjho dieťaťa, to neznamená, že mi na tom nezáleží, ale je to spôsob rešpektovania môjho duchovného zverenca ako Božieho dieťaťa, a nie otroka. Táto ľahostajnosť zároveň zabraňuje prílišnej závislosti na ňom. Nie je mojou úlohou vypytovať sa a sledovať môjho zverenca medzi stretnutiami. Ako duchovný otec je mojou hlavnou úlohou modliť sa čo najintenzívnejšie za moje duchovné dieťa, opravdivo počúvať a dávať úprimné rady. Ja nemám vystupovať ako záchranca, iba Boh je náš záchranca.”

 

Tí, čo hľadajú duchovné vedenie, majú niekedy tendenciu pokúšať sa imitovať určitý stupeň poslušnosti a spôsob vzťahu medzi duchovným otcom a mníchom. Pýtala som sa otca Maximosa, či je rozdiel medzi vzťahom duchovného otca a človeka mimo kláštora, takpovediac laika, voči vzťahu medzi duchovným otcom a mníchom. Otec Maximos mi odpovedal:

 

„Absolútna poslušnosť medzi duchovným vodcom a laikom nie je v poriadku. Pre mnícha alebo kňaža je hriechom dávať nároky voči životu človeka v manželstve alebo požadovať niečo, čo patrí výsostne do sviatosti manželstva a iba manželia by o tom mali rozhodovať. Sviatosť manželstva nie je kompatibilná s takýmto druhom poslušnosti. Je to zároveň urážka sviatosti manželstva, keďže počas svadobného dňa je pár korunovaný za kráľa a kráľovnu ich rodiny a primárna cesta spásy pre nich je cez sviatosť manželstva a život ich rodiny. Zosobášený pár nemôže dať/povedať niečo duchovnému otcovi, čo patrí iba manželke alebo manželovi. V tomto prípade by duchovné vedenie malo byť výsledkom sviatosti manželstva. Pár by mal dostávať vedenie, keď je to potrebné, presne tak, ako by kráľ hľadal poradcu vtedy, keď to potrebuje. Ale je to poradca, ktorý je vyhľadaný kráľom, ja nie som autorita alebo ten, kto prijíma rozhodnutie, to rozhodnutie ostáva na manželoch.

 

V našej diskusii otec Maximos vyzdvihol isté červené zástavy, ktoré môžu zasvietiť pri duchovnom vodcovi. „Zneužívanie autority môže byť problémom. Pamätajte na charakteristické znaky autentického duchovného otca: vzájomná zodpovednosť, počúvanie problémov a úprimné odpovedanie, indiferentnosť, resp. posvätná miera odstupu. Nadmieru starostlivý duchovný vodca môže byť tiež problém; nepustite úzkostlivosť do vášho vlastného srdca. Duch Svätý môže neustále pracovať v duchovnom vodcovi a človek sa môže od neho veľa naučiť, ale buďte prezieraví. Ak ti duchovný vodca dáva nezmyselné rady alebo na teba kladie nároky, ktoré nedokážeš naplniť, ty si zodpovedný mu to vysvetliť. Musíš byť tiež úprimný, to je práve tá vzájomná zodpovednosť. V prípade, že duchovný vodca nemá rešpekt voči tvojim obavám a neberie ťa vážne, utekaj kade ľahšie.”

Odkedy je otec Maximos mojim duchovným vodcom, viem, že jeho vedenie je úprimné. Bola som zvedavá, čo to preňho samotného znamená – byť duchovným vodcom, a toto je jeho odpoveď: „Neustále som ohromený, ako často som schopný pomocť niekomu cez dávanie rád. Cez to, že niečo poviem bez hocakej prípravy alebo bez premyslenia. Keď stojím pri oltári a zasväcujem chlieb a víno v Eucharistiu, prostredníctvom viery viem, že Duch Svätý je v tomto momente aktívny. Ale keď dávam duchovné vedenie, môžem pociťovať Ducha Svätého počas toho, ako sedím zoči-voči druhému človeku. Je to dimenzia, cez ktorú Duch Svätý prejavuje samého seba. Hlavne vtedy, keď môžem hovoriť s človekom a povedať pravdu a byť pri tom nezaujatý, to mi prináša radosť, ktorú nezažijem nikde inde ako kňaz.”

Vďaka tomuto duchovnému vedeniu, ktoré sa mi dostalo, som veľakrát mala možnosť reflektovať moju vlastnú rolu matky. Vidieť Božiu lásku, súcit a milosrdenstvo cez pôsobenie mojich duchovných otcov, som získala hlbšie pochopenie mojej vlastnej zodpovednosti za duchovný život mojich vyrastajúcich detí. Hlavne v uvedomení si dôležitej potreby ukazovania lásky Boha, v rešpektovaní ich vzťahu s Bohom. Viesť a pomáhať im so súcitom a milosrdenstvom, aby boli zodpovední kresťania. Hoci mám veľmi rada moje deti, nie som prirodzene ‘materinská’, vyžaduje to odo mňa isté úsilie ukazovať to, čo sa považuje sa prirodzenú materinskú náklonnosť.

Keďže som dostávala takúto opateru, pochopenie a milujúci súcit v mojich vlastných momentoch slabosti, veľmi ma to povzbudilo k tomu, aby som takto pomáhala aj svojim vlastným deťom. Boli momenty, keď som videla oči Krista láskavo sa na mňa pozerajúce počas toho, ako som dostávala rady od otca Maximosa. Pýtala som sa seba samej: ‘vidia moje deti niekedy taký istý pohľad v mojich očiach?’ Viem, že presne ako pri duchovnom vedení, aj v tomto prípade bude cez Ducha Svätého prúdiť láska, ktorá je dôkazom, a to mi dáva nádej ako matke, pretože aj napriek mojim limitom a chybám môže Boh pracovať prostredníctvom mňa.

 

Preklad: Miroslava Duranková, http://www.everyhomeamonastery.com/lessons-from-a-monastery-spiritual-direction/

fotografia: pixabay.com

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článokMedzi homosexuálne cítiacimi veriacimi máme hrdinov (2.časť)
Nasledujúci článokSebecká láska k horám
Jessica Archuleta
Jessica Archuleta bloguje na portáli www.everyhomeamonastery.com, kde spolu s manželom zdieľajú svoje skúsenosti zo svojho života ako tzv. spolupracovníci Kláštora svätého vzkriesenia (Holy Resurrection Monastery), ktorý sa nachádza v tesnej blízkosti ich domu. Jessica a jej rodina sa presťahovali cez celú krajinu do dedinky St. Nazians vo Wisconsine, po tom čo mnísi museli zmeniť svoje sídlo. Jessica je grekokatolíčka (byzantského obradu) a doma „homeschooluje“ svojich deväť detí, a tak sa mnohokrát viac učí o láske a živote priamo zo života svojich detí ako by ich v teórii mohla naučiť. Viac o Every Home a Monastery nájdete na Facebooku alebo Pintereste.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno