Lekcie z kláštora: Ďakovanie

0
34

„Každý, kto je schopný vďakyvzdania, je schopný spásy a večného šťastia.”

Fr. Alexander Schmemann

 

Moja rodina mi k narodeninám darovala denník. Rozhodla som sa, že ho použijem ako môj „zápisník vďačnosti”. Mala som takýto zápisník ako aplikáciu na tablete, ale nemohla som ju používať, pretože som mala pokazenú nabíjačku. Preto som sa rozhodla vrátiť sa k „starej škole” papierového zápisníka a pera. Som rada, že som sa vrátila k tejto praxi, pretože som objavila, že je pre mňa dobré spísať si zoznam všetkých vecí, za ktoré som na konci dňa vďačná. Nezáleží na tom, aký náročný bol môj deň, stále je kopec vecí, za ktoré môžem byť vďačná.

Všimla som si trend týkajúci sa vďačnosti: škatule s písacími súpravami vyzývajúce ľudí, aby denne napísali ďakovný odkaz ostatným, zápisníky na zapisovanie zoznamu denných požehnaní, knihy povzbudzujúce vďačné myšlienky a cvičenia, blogy vyzývajúce bloggera, aby písal o veciach, za ktoré je vďačný za posledný mesiac. Myslela som si, že tieto veci sú dobré, ale stále tam bolo niečo, čo ma utvrdzovalo v tom, že tomu niečo chýba. Nakoniec som odhalila, čo to bolo. Nestačí iba povedať ďakujem. Niečo sa musí zmeniť – vďaka našej vďačnosti. Musíme ukazovať našu vďačnosť tým, že žijeme inak. Vypisovať naše každodenné požehnania sa môže stať sebeckým, pokiaľ nie sme opatrní – žiť iba pre seba a nechávať si všetky nádherné veci len pre seba v danom momente.

Zároveň sú v našich životoch obdobia, ktoré sú preplnené ťažkosťami, obdobia, kedy nám môže prísť ťažké nájsť veci, za ktoré by sme mali byť vďační. Ak nie sme opatrní, môžeme upadnúť do pasce „zdravia a bohatsva”. Myslieť si, že „keď je teraz náš život ťažký, nemáme nad sebou Božie požehnanie”. Božie požehnanie neznamená, že všetko v živote ide skvelo, tak ako chceme a že v ňom nie sú žiadne choroby alebo boje. V dnešnej dobe isto vidíme problémy prenasledonavých a zabíjaných kresťanov pre ich vieru a musíme vedieť, že Božie požehnanie je napokon o večnej spáse. Preto by mala byť naša vďačnosť hlbšia ako iba zoznam vecí, ktoré nás na konci dňa robia šťastnými.

Vďačnosť je veľmi nevyhnutná pre náš duchovný život (pre náš život v jeho celistvosti). Byť vďačný za veľa našich požehnaní by nás malo viesť k tomu, aby sme viac pamätali na Darcu našich požehnaní a malo by nás to viesť k dávaniu druhým, ktorí sú v núdzi. Áno, denné precvičovanie vďačnosti je dobré iba vtedy, ak neostaneme len pri tom, len pri našom zozname požehnaní na tento deň.

Grécke slovo eucharistia je znamená vďakyvzdanie. Tak ako pri každom vďaky vzdávaní, naša účasť na Eucharistii nemá byť sebecký akt. Účasť na svätej omši nie je len o mne a Ježišovi. Spoločenstvo s Bohom je konečný cieľ Eucharistie, ale to sa nedeje v izolácii, nič, čo sa týka kresťanstva sa nedeje vo vákuu. Spoločenstvo s Bohom je spoločenstvo so Svätou Trojicou – spoločenstvo troch. Spoločenstvo s Bohom zároveň vyžaduje spoločenstvo s našimi bratmi.

Bez jednoty a vzájomnej lásky nemôžeme vyznať Svätú Trojicu. Svätý Nikolas Cavasillas to vyjadruje takto: „Vzhľadom k tomu, že naša bratská láska ide ruka v ruke s láskou Boha, a láska Boha sa nenachádza bez viery v žijúceho a perfektného Boha, kňaz, hneď ako nám pripomenie lásku a nalieha na nás, aby sme milovali jeden druhého, začína vyznanie viery.” (pravoslávny obrad, pozn. prekl.) Krátko po vyznaní viery nasleduje Eucharistia: jeden pohár, ktorý nás robí jedným telom Krista. 

V nasledujúcej modlitbe spoločenstvo hovorí: „Účasťou na božskom, svätom, čistom, nesmrteľnom, nebeskom, životodarnom a úžasnom Tajomstve Krista, dôstojne vzdávajme vďaky Pánovi.”

Na konci svätej omše sú hovorené doplnkové modlitby, modlitby poďakovania za prijatie Eucharistie. V týchto modlitbách vzdávame vďaky a prosíme o Božie požehnanie v našich životoch. Jedna modlitba svätého Bazila hovorí: „Ďakujem ti, ó Pane, môj Bože, pretože si neodmietol mňa hriešneho, ale urobil si ma hodného podieľať sa na Tvojich svätých veciach… nech sú ony na uzdravenie duše a tela, odpudzujúce každého nepriateľa, osvetľujúce oči môjho srdca, pokojom mojich duchovných síl, vierou, ktorá nemôže byť zmätená, láskou, ktorá nepredstiera, múdrosťou, ktorá je úplná, plným dodržiavaním tvojich príkazov, prijímaním Tvojej božskej milosti a dosiahutím Tvojho kráľovstva. Uchovaj ma v Tvojej svätosti, nech si stále pamätám Tvoju milosť a nech nežijem pre seba samého, náš Pán a Dobrodinec…”

V týchto ďakovných modlitbách vidíme, ako má vyzerať vďakyvzdanie. Bohu nielen ďakujeme, ale prosíme o zásadnú zmenu v našich životoch a aby „sme nežili iba pre seba”. Vzdávame vďaky a následne prosíme Boha, aby nás uzdravil a dal nám milosť žiť naše životy pre Neho a pre druhých.

Bojujem so sebeckosťou celý čas. Môžem si žiť vo svojich vlastných problémoch a nevšímať si ostatných okolo mňa. Môžem žiť s vecami, ktoré nejdú v živote tak, ako by som chcela, mysliac iba na to, čo ja potrebujem, a nie na to, ako môžem slúžiť potrebám iných. Skromnosť nášho Pána a sebadávanie na kríži a v Eucharistii ma núti zastaviť sa a vidieť moju vlastnú pýchu a povýšenosť.

Samozrejme, musím si dávať pozor, aby som nezastala v tomto bode a nebola ešte viac sebecká, tým, že sa venujem iba svojim vlastným hriechom. Denne praktizovať skutky vďaky, týždenne sa zúčastňovať svätej omše a v nadväznosti na potvrdenie požehnaní v mojom živote so zmenou môjho prežívania; to všetko mi môže pomôcť prekonať sebeckosť a viesť ma k pravdivému žitiu života vďakyvzdávania, ktorý nežijem len sama pre seba.

Tým, že som mnoho rokov navštevovala kláštor, videla som príklady života mníchov. Ich hlavnou úlohou ako mníchov je byť profesionálnymi modlitebníkmi. Ich denná a týždenná rutina sa sústreďuje okolo vzdávania vďaky v modlitbe a v účasti na svätej omši – večnom akte vzdávania vďaky Bohu. Tieto skutky modlitby a vďakyvzdania nie sú vykonávané samy osebe, každodenne ich vykonáva aj celá Cirkev a modliaci sa svet. Ich skutky vďakyvzdania nie sú sebecké skutky, ale život jedného dávaný pre celé telo Krista.

Nemôžeme byť všetci profesionálnymi modlitebníkmi, ale ako členovia tela Krista majú naše skutky, dobré aj zlé, večný vplyv na celý svet. Nič sa nedeje v izolácii. Svetlo môžeme buď zväčšiť alebo zmenšiť. Žiť život vďačnosti nás vedie k spáse a ako svätý Serafín zo Savoru povedal: „Zachráň seba a tisícky okolo teba ťa budú nasledovať.”

 

http://www.everyhomeamonastery.com/lessons-from-a-monastery-thanksgiving/

Článok bol pôvodne publikovaný na Catholic Exchange.

Preklad: Miroslava Duranková

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článok9 dôvodov, prečo vykopnúť porno zo svojho života
Nasledujúci článokBulletin na nedeľu – 7. veľkonočná nedeľa
Jessica Archuleta
Jessica Archuleta bloguje na portáli www.everyhomeamonastery.com, kde spolu s manželom zdieľajú svoje skúsenosti zo svojho života ako tzv. spolupracovníci Kláštora svätého vzkriesenia (Holy Resurrection Monastery), ktorý sa nachádza v tesnej blízkosti ich domu. Jessica a jej rodina sa presťahovali cez celú krajinu do dedinky St. Nazians vo Wisconsine, po tom čo mnísi museli zmeniť svoje sídlo. Jessica je grekokatolíčka (byzantského obradu) a doma „homeschooluje“ svojich deväť detí, a tak sa mnohokrát viac učí o láske a živote priamo zo života svojich detí ako by ich v teórii mohla naučiť. Viac o Every Home a Monastery nájdete na Facebooku alebo Pintereste.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno