Lekcia z kláštora: Celibát

0
116

„Tak ako je rehoľná čistota naplnená v láske, tak je aj sviatosť manželstva konzumovaná v láske.“

(ekumenický patriarcha Bartolomej)

 

Písala som články o mnohých cnostiach zasväteného života, no práve pri celibáte sa zdá, že manželstvo a kňazstvo sú si na míle vzdialené. Patriarcha Bartolomej sa vyjadril: „Je veľká škoda, že stáročia záporných konotácií spojených so zasväteným životom čiastočne viedli k znehodnoteniu manželstva. Akoby sa život v celibáte Bohu viac páčil alebo viac duchovne napĺňal človeka než manželstvo.“

Bohužiaľ, ako Cirkvi sa nám podarilo z jednotlivých povolaní vytvoriť súperov. Príliš dlho už pretrváva jav, keď sa pri budovaní jednej časti kresťanského života poškodí druhá. Všetci sme údmi Kristovho tela a potrebujeme sa budovať navzájom, potrebujeme si pomáhať niesť životné kríže.

Našťastie, dnes sa s veriacimi čoraz viac zdieľa správa o svätosti manželstva a o povolaní laikov stať sa svätcami. Na druhej strane šírenie týchto myšlienok viedlo mnohých k presvedčeniu, že rehoľný život nie je potrebný a že naozaj náročným povolaním je manželstvo, ba dokonca osamelosť človeka bez rehole. Už som veru počula ľudí hovoriť, že mnísi sú prežitkom a skutočná svätosť je vytrvanie v boji so svetom. A máme to tu zas. Vari sa nikdy nepoučíme?! Nie sme v našom povolaní na to, aby sme súperili s inými povolaniami. Bez ohľadu na to, v akom sme cirkevnom stave, sme povolaní milovať Boha a blížnych a umrieť sebe pri snahe učiť sa milovať. Toto sa týka nás všetkých bez výnimky.

Tento článok nie je pre mníchov či rehoľnice, ale je svedectvom o nich, o ich zasvätenom živote (za nich sa tento rok osobitne modlíme) a o tom, čomu nás učia. Preto sa s vami chcem podeliť o to, čo som sa naučila z príkladu mníchov a ich celibátneho života.

 

Čistota

Byť svedkom mníšskeho celibátu mi pripomína povolanie k manželskej čistote a svätosti. Tým, že človek prekonal žiadostivosť, pretváranie si partnera len na telo, a všetky ostatné pohlavné hriechy, a že sa snúbenci pred Bohom vzali a otvorili sa životu, sa čistota vo vzťahu nekončí. Snaha žiť v čistote i v manželstve je vyčerpávajúce úsilie. Manželom na svätenie zväzku nestačí len otvoriť sa životu. Podobne ako kňazovi či rehoľníkovi nestačí len prísaha a plnenie celibátu na to, aby žil sväto. Pre tých z nás, ktorí sme sami či už natrvalo alebo dočasne, je mníšsky celibát pripomienkou volania k vytrvalosti a čistote.

Vo východných cirkvách je pôst okrem iného aj časom, kedy sa manželia zdržiavajú manželského aktu. Neodopierame si sex preto, že by bol zlý, rovnako tak ani jedlo si neodopierame preto, že by bolo zlé. Robíme to pre tie isté dôvody, pre aké si mních či kňaz vybral žiť život v celibáte. Konáme tak preto, lebo Kristus je viac ako všetko na svete a je hodný zrieknutia sa všetkého. To nás núti myslieť na nebo a na to, že pozemský život uteká a rýchlo sa pominie. Rovnako nás to aj núti mať na pamäti, že manžel či manželka je náš brat a sestra v Kristovi, a že je potrebné zachovávať čistotu v každom ohľade vzťahu.

Nezriekame sa pohlavného života v pôste alebo pri plánovanom rodičovstve preto, lebo mnísi žijú v celibáte. Napriek tomu nás ich príklad učí, že s Božou milosťou sa abstinencia dá vydržať. Sex v manželstve má za úlohu posilniť jednotu a lásku. Ona by mala priniesť ovocie a požehnať manželov v podobe detí. To ale neznamená, že sa v tomto ohľade už vôbec nemáme postiť. Rovnako ako je plánované rodičovstvo a abstinencia počas pôstu askézou pre manželov, je askézou pre jednotlivcov ich snaha žiť v čistote tela i duše. Svet nám hovorí, že sex je len pre rozkoš a s telom si môžeme robiť, čo chceme. V takomto svete je nevyhnutné ukázať svedectvo čistoty v živote každého kresťana.

 

Jedna láska, sto spôsobov

V každom povolaní slúžime Bohu a blížnym inými spôsobmi. Jedno však máme spoločné: srdce. Patriarcha Bartolomej píše: „Aj život v reholi je spôsob, akým sa dá prejaviť láska, nie je však o nič lepší či horší od prejavu lásky v Evanjeliu, ani iný než prejav lásky v manželstve. Človek je stvorený na to, aby miloval. Sme stvorení na obraz a podobu Boha, ktorý sa nám dáva prijímať.“

Čistota je prostriedok na dosiahnutie cieľa rovnako ako každý iný. Pre kresťanov má rôzne formy v závislosti od ich povolania a stavu. Keď sa snažíme žiť čisto v manželstve alebo v celibáte (či už v kláštore alebo vo svete), tak sa usilujeme dopracovať sa k čistému srdcu i činom. Čistota znamená vidieť Boha vo všetkých podobách života, najmä v blížnych. Čisté srdce sa na druhého nepozerá ako na niekoho, koho môže ovládať, manipulovať či využiť pre svoje ciele. Čistota je výzva milovať tak ako miluje Boh. Vo vzťahoch so všetkými.

 

Hľa, nebo

Už viackrát som počula brata Maxima povedať, že ten, kto si zvolí celibát, je plný nádeje. Nádeje na večný život. Ak by nebo neexistovalo, tak každá modlitba, každá snaha o rozvoj spoločenstva a vzťahov s ľuďmi mimo rodiny by nemala zmysel. Obete by boli celkom zbytočné a smrť by sa vám dozaista vysmiala do očí.

Všetci kresťania by mali mať stále na mysli smrť, posledný súd a nebo. Keď človek vidí mnícha, hneď si na tieto veci spomenie. Vo svete je pre nás laikov mnoho zla a pokušení, s ktorými sa stretáme a bojujeme. Nádej na spásu nám však pomáha.

Nedávno som napísala článok o korunovaní počas svadby (v ňom som pripodobnila koruny snúbencov ku korunám mučeníctva).

V nebi už sex nebudeme potrebovať, hoci vzťahy medzi mužom a ženou zostanú (rovnako ako aj ostatné vzťahy). Čistota v manželstve tiež vedie do neba. Nie je bezvýznamným ostať verným manželke, vytrvať v manželstve, hoci vidíme, že polovička nám je neverná, alebo vytrvať aj napriek ďalším iným problémom, ktorým čelíme spolu. Má to cenu a je to aj znakom nádeje na večný život.

 

Nerobte si z rodiny modlu

Keďže už vieme o mníchoch, ktorí zasvätili život modlitbe a budovaniu komunity veriacich, tak okrem svojej miestnej cirkvi musíme brať do úvahy aj veľkú Cirkev. Veľmi ľahko môžeme skĺznuť do modlárčenia. Niektorí ľudia považujú rehoľný život za zbytočný, menejcenný a tak sa rodina stala ich modlou. Svedectvo rehoľníkov zjednotených pre iný druh rodiny však svedčí o niečom inom. „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18:20) Každá kresťanská rodina (či už laická alebo rehoľná) alebo jednotlivec pracujúci a žijúci v spoločenstve vytvárajú Božiu rodinu. Rovnako tak sa všetci musíme starať o veľkú Cirkev a slúžiť jej. Musíme byť súčasťou niečoho väčšieho než len miestneho spoločenstva. Činy pohostenia, lásky k blížnemu a budovania väčšieho spoločenstva nám všetkým pripomínajú, že každý na svojom mieste sme členmi kráľovstva Božieho a každá rodina nie je oddelená, lež súčasťou veľkej Cirkvi.

 

http://www.everyhomeamonastery.com/lessons-from-a-monastery-chastity-and-the-eschaton/

Preklad: Martin Kubáň

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článokBulletin na nedeľu – 20. nedeľa cez rok
Nasledujúci článokRECENZIA: Rodičia svätej Terézie z Lisieux. Svätci bez výťahu
Jessica Archuleta
Jessica Archuleta bloguje na portáli www.everyhomeamonastery.com, kde spolu s manželom zdieľajú svoje skúsenosti zo svojho života ako tzv. spolupracovníci Kláštora svätého vzkriesenia (Holy Resurrection Monastery), ktorý sa nachádza v tesnej blízkosti ich domu. Jessica a jej rodina sa presťahovali cez celú krajinu do dedinky St. Nazians vo Wisconsine, po tom čo mnísi museli zmeniť svoje sídlo. Jessica je grekokatolíčka (byzantského obradu) a doma „homeschooluje“ svojich deväť detí, a tak sa mnohokrát viac učí o láske a živote priamo zo života svojich detí ako by ich v teórii mohla naučiť. Viac o Every Home a Monastery nájdete na Facebooku alebo Pintereste.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno