Kto pomôže, ak nie my?

0
20

Michaela Pobudová pracuje pre Pápežské misijné diela, oficiálnu organizáciu Katolíckej cirkvi na podporu a rozvoj misií v Bratislave. Po vyštudovaní vojnových štúdií a medzinárodnej bezpečnosti na King´s College London pracovala v akademických a mimovládnych organizáciách v Británii, Holandsku, Jordánsku a na Slovensku. V súčasnosti sa tiež venuje projektu www.ktopomoze.sk, ktorý je zameraný na prijatie sýrskych a irackých utečeneckých rodín na Slovensku.

 

final6

 

Na koho je iniciatíva ktopomoze.sk zameraná, čo je jej cieľom?

Iniciatíva „Kto pomôže“ je zameraná na konkrétnu pomoc utečencom. Jej cieľom je vyzvať vládu Slovenskej republiky, aby na Slovensku prijala 100 utečeneckých a vysídlených rodín zo Sýrie a z Iraku. Keďže chceme urobiť všetko preto, aby bola naša iniciatíva úspešná, pripravujeme aj konkrétnejší plán integrácie týchto rodín do slovenskej spoločnosti, ktorý vláde predstavíme. Súčasťou tohto plánu bude prísľub 1000 jednotlivcov, rodín, firiem a organizácií, ktoré sa zaviažu, že by pomohli konkrétnym spôsobom pri integrácii, či už s ubytovaním, s hľadaním práce, s učením slovenského jazyka, či zapojením sa iným spôsobom do pomoci pre ich začlenenie sa do spoločnosti.

Zároveň hľadáme podporu cirkví a osobností verejného života, ktorí by túto iniciatívu podporili svojim vyjadrením, a tak pomohli ovplyvniť verejnú mienku v prospech pomoci rodinám na úteku. V neposlednom rade hľadáme partnerov z mimovládneho sektora, ktorí v oblasti integrácie už dlhodobo pracujú a ktorí by nám pomohli svojimi skúsenosťami a expertízou.

 

Kto stojí za touto iniciatívou?

Iniciátorom kampane je Spoločenstvo Ladislava Hanusa (SLH). Do integrácie však chceme zapojiť aj viaceré kresťanské a svetské organizácie, ktoré sú schopné a ochotné pomôcť. Dodnes nás už podporili Slovenská katolícka charita, Fórum kresťanských inštitúcií, Inštitút pre verejné otázky, Liga za ľudské práva, Inštitút pre ľudské práva a rodinnú politiku a ďalšie.

 

Ako ste sa k projektu ktopomoze.sk dostali Vy a prečo je pre Vás táto iniciatíva dôležitá?

K projektu som sa dostala, keď už bola myšlienka na svete. Pôvodná verzia tohto projektu bola pred jeho oficiálnym štartom predstavená na Bratislavských Hanusových dňoch, kde som sa o ňom dozvedela aj ja. Oslovil ma, pretože mám niekoľko priateľov, ktorí sú utečencami a ktorým som už dlhší čas chcela pomôcť, ale nevedela som nájsť vhodný spôsob.

 

Pictures and stories from Kurdistan Iraq

 

Kde ste prišli do kontaktu s utečencami?

Pred pár rokmi som strávila rok v Jordánsku, práve v čase, keď sa začínala v Sýrii občianska vojna a k severnej hranici začali každodenne prúdiť stovky utekajúcich ľudí. Množstvo irackých utečencov už čakalo roztrúsených v okolí Ammánu na súhlas migračných úradov, aby mohli odísť do krajín, kde im bude udelené útočisko. Zoznámila som sa vtedy s niekoľkými utečencami, 18 – 22 ročnými chlapcami z Iraku, ktorých moja kamarátka doučovala ako dobrovoľníčka anglický jazyk. S niektorými z nich sme sa stali veľmi dobrými priateľmi a od nich som sa dozvedela o tom, čím všetkým musia prechádzať. Bez rodiny, odkázaní sami na seba, bez pracovného povolenia, bez akejkoľvek systematickej pomoci v materiálnej núdzi čakali v krajine, ktorá o nich nemala záujem, na šancu vybudovať si nový život za oceánom. K tomu pravidelne sa opakujúce stavy depresie z pocitu bezmocnosti a z čakania, ktoré môže trvať niekoľko rokov.

Táto depresia, toto čakanie na šancu znovu žiť, chodiť do školy, založiť si rodinu – veci, ktoré my považujeme za automatickú súčasť života – sú tie, ktoré na mňa urobili veľký dojem. Odkedy som sa vrátila na Slovensko, uvažovala som o tom, ako by som mohla pomôcť, a tá príležitosť prišla s iniciatívou Kto pomôže.

 

Na základe akých kritérií by malo byť vyberaných týchto 100 rodín?

Považujeme za základnú ľudskú povinnosť pomôcť každému blížnemu v núdzi bez ohľadu na jeho etnickú či náboženskú príslušnosť. Uvedomujeme si, že nemôžeme pomôcť všetkým, ktorí pomoc potrebujú. Našou snahou je pomôcť tým, ktorí to potrebujú najviac, napríklad rodinám s malými deťmi, ktoré sú zvlášť zraniteľné.

 

Nemala by naša krajina prijať predovšetkým prenasledovaných kresťanov?

Keďže je Slovensko kresťanská krajina, uvedomujeme si potrebu špeciálnej solidarity voči prenasledovaným kresťanom. Z hľadiska integrácie by kresťania mali aj väčšiu šancu sa v našom prostredí úspešne začleniť. Neznamená to však, že ak by sme vedeli pomôcť aj ľuďom s iným svetonázorom, tak by sme im nepomohli, pretože nie sú kresťania. Naopak, bolo by to aj prejavom istej veľkosti našej spoločnosti, ak by dokázala medzi seba prijať aj ľudí z odlišných kultúrnych či náboženských prostredí.

 

92-ročný Hamo z dediny Dugre, severne od Sinjaru, stojí pred svojim stanom v utečeneckom tábore Kabartu, ktorý je určený pre Irackých vysídlencov (IDPs - Internally Displaced People). Tábor bol postavený pod záštitou OSN a je v asi 10 km vzdialenosti od mesta Dohuk na severe Kurdistanu. Je v ňom takmer 30 000 utečencov. Hamo zo svojej dediny utiekol tesne pred príchodom ozbrojencov Islamského štátu (ISIS). Hamo, a 92 year old Yazidi man from the Dugre village North of Sinjar stands in front of his tent in Kabartu refugee camp for Internally Displaced People set up by UNHCR near the town of Dohuk. Hamo and his extended family fled their village in a frantic haste barely escaping ISIS fighters.
92-ročný Hamo z dediny Dugre, severne od Sinjaru, stojí pred svojim stanom v utečeneckom tábore Kabartu, ktorý je určený pre Irackých vysídlencov (IDPs – Internally Displaced People). Tábor bol postavený pod záštitou OSN a je v asi 10 km vzdialenosti od mesta Dohuk na severe Kurdistanu. Je v ňom takmer 30 000 utečencov. Hamo zo svojej dediny utiekol tesne pred príchodom ozbrojencov Islamského štátu (ISIS).

 

Je podľa Vás Slovensko na prijatie utečencov pripravené?

Pojem utečenec nebol u nás na Slovensku, až donedávna, často skloňované slovo, a preto vyvoláva medzi ľuďmi skôr obavy. Utečenec je pre nás neznámy človek, od ktorého nevieme, čo čakať. Tieto obavy sú prirodzené a pochopiteľné. Navyše, ako spoločnosť sme vďaka izolácii počas komunizmu neboli konfrontovaní s príchodom množstva cudzincov, ľudí, ktorí sú iní ako my. Dodnes nie sme pre utečencov preferovaná cieľová destinácia a prijímame len málo z tých, ktorí majú záujem k nám prísť. Nemali sme tú možnosť zistiť, kto je utečenec a prečo pre nás nie je hrozbou. A nakoniec, hoci najmä v mestách je slovenská spoločnosť sekularizovaná, v globálnom merítku sami seba chápeme ako kresťanskú krajinu a sme tak aj vnímaní v zahraničí. Obavy plynú z toho, či kresťanstvo, islam a ďalšie náboženstvá môžu dlhodobo koexistovať vedľa seba v mieri a vzájomnom rešpekte. Z histórie, ako aj zo súčasnej situácie v multikultúrnych a multináboženských krajinách, vidíme, že sa to dá, ale zároveň, že toto pokojné spolužitie nebýva vždy samozrejmosťou a niekedy môže aj menší podnet vyústiť v konflikt.

 

A ako je na tom štátny systém?

Čo sa týka pripravenosti zákonov a systému – od školstva, cez zdravotníctvo po prácu – sú tu rezervy. Od mimovládiek, ktoré pracujú v oblasti právneho poradenstva a sociálnej práce s utečencami, sme sa dozvedeli, že vybavovanie dokumentov na úradoch môže byť veľmi komplikovaný proces a pre utečenca s neznalosťou slovenského jazyka aj veľkou prekážkou. Sto rodín, ktoré by sme chceli prijať prostredníctvom našej iniciatívy, však nebudú prvými utečencami na Slovensku, takže systém tu je, len by bolo potrebné ho zlepšiť.

Zároveň je však dôležité poznamenať, že integrácia je výzva a prijatie stovky rodín s inými zvykmi, spôsobmi a možno aj vierovyznaním nebude jednoduché. Nie sme naivní. My v SLH sme však presvedčení, a aj preto sme sa pustili do tohto projektu, že v našej spoločnosti existuje vôľa a odhodlanie pomôcť rodinám na úteku, ktoré sú v naozajstnej núdzi. Dobrovoľníci, rodiny aj organizácie, ktoré sa do našej iniciatívy zapojili, sú toho dôkazom. Veríme, že otázka prijatia utečencov je výrazom solidarity a ľudskosti a že najmä my kresťania by sme mali v tomto smere raziť politiku prijatia.

Rodina jezídov v meste Lallish - posvätnom jezídskom meste.
Rodina jezídov v meste Lallish – posvätnom jezídskom meste.

 

 

Zdá sa, že si spoločnosť ľahko zamieňa utečencov za teroristov. Je takýto pohľad oprávnený?

Komentáre, ktoré naznačujú, že prijatím utečencov si medzi seba vpustíme nebezpečných moslimských radikálov a teroristov, sú prehnaným zovšeobecnením. Odmietnuť pomôcť utečencom en bloc na základe tejto možnosti by bolo nespravodlivé. Toto riziko, samozrejme, nesmieme podceniť, ale sme presvedčení, že sa dá zvoliť rozumný postup, ktorý toto riziko zminimalizuje. Predtým, než je žiadateľovi udelený azyl, prebieha rigorózny proces identifikácie a bezpečnostnej kontroly. Až keď sa preukáže, že má tento človek oprávnené obavy zostať v domovskej krajine a nepredstavuje bezpečnostnú hrozbu pre prijímaciu krajinu, až vtedy mu bude ponúknutá medzinárodná ochrana azylu na Slovensku. Ak nie, azyl mu nie je poskytnutý.

Tiež neexistujú presvedčivé argumenty ani dáta, ktoré by poukazovali na to, že azylanti sú zvlášť riziková skupina, čo sa týka možnosti radikalizácie či ohrozenia domáceho obyvateľstva. Musíme si tiež uvedomiť, a toto sa v diskusii o bezpečnostnej hrozbe zo strany utečencov občas stráca, že utečenci sú obyčajní ľudia na úteku, ktorí by v ideálnych podmienkach zostali v svojej krajine, no nemôžu. Sú to lekári, učitelia, kuchári, automechanici, muži a ženy rôznych vrstiev, stavov a úrovní vzdelania. Budú vďační, ak im Slovensko dá šancu vybudovať si tu nový život. Skúsenosť je taká, že majú úprimný záujem sa integrovať.

 

Máme teda už s azylantmi na Slovensku nejakú skúsenosť?

Dnes medzi nami žije vyše 25 000 migrantov z krajín mimo EÚ, ktorí si už so sebou priniesli inú kultúru, zvyky či vierovyznanie. Aj s týmto počtom sme na Slovensku nezaznamenali prejavy radikalizácie alebo nebezpečenstva z ich strany. Mnoho ľudí ani vôbec nevie, že medzi nami toľko cudzincov žije. 100 rodín, ktoré by Slovensko prijalo prostredníctvom tejto iniciatívy, je v porovnaní s už existujúcou skupinou cudzincov len malou skupinou.

 

Prečo vôbec dochádza k odmietavým postojom?

Na jednej strane je to prirodzený a pochopiteľný strach z neznámeho. Tento strach je spojený s tým, že na naše územie prídu ľudia z iných kultúrnych a náboženských okruhov. V našej spoločnosti rezonujú aj obavy z islamu. Referencie o moslimoch v médiách sa často spájajú s nejakou bezpečnostnou hrozbou alebo terorizmom, príkladom je skupina ISIS. Pochopiteľne, že sa ľuďom potom môže islam spájať s násilím, hoci voči moslimom to nie je fér a prevažná väčšina z nich sa od týchto činov dištancuje. Chýba tiež konštruktívna diskusia, ktorá by pravdivo rozobrala utečeneckú situáciu, ktorá by ukázala, aké sú možnosti pomoci a v prípade prijatia utečencov by navrhla kroky k úspešnej integrácii.

 

Myslíte si, že máme právo utečencov na Slovensku neprijať?  

Podľa medzinárodného práva má každý človek právo na azyl v akejkoľvek krajine, ak sa právne preukáže, že mu naozaj hrozí nebezpečenstvo a prenasledovanie vo svojej domovine. Ak teda nejaký utečenec príde do SR ako do prvej bezpečnej krajiny a ukáže sa, že spĺňa podmienky stanovené azylovým právom, Slovensko by mu azyl poskytnúť malo.

Tu je však potrebné zdôrazniť, že ťarcha dôkazov a hodnotenie situácie je v rukách štátnych orgánov, a tí robia finálne rozhodnutie, či utečencovi udeliť azyl alebo nie. Prijatie utečencov je teda aj politickou otázkou. Záleží na vláde, ako si nastaví kritériá prijatia. Len na porovnanie, spomedzi štátov EÚ Slovensko dnes patrí medzi štáty s najprísnejšou azylovou politikou. Od roku 1993 bol udelený azyl na Slovensku len asi 650 utečencom.

Preto navrhujeme, aby v dnešnej situácii, keď vo svete utekajú zo svojich krajín milióny ľudí v snahe zachrániť si život, naša krajina aktívne spravila ústretové gesto a umožnila 100 utečeneckým rodinám prísť do SR a získať tu azyl. Aj my sme v minulosti benefitovali z toho, že nám iné krajiny otvorili svoje brány a mali by sme rovnakú solidaritu vyjadriť aj my dnes. Určite však záleží aj na tom, aby sme túto pomoc robili zodpovedne a prijímali utečencov v takej miere, v akej sme schopní ich úspešne integrovať.

 

Čo je pre utečencov v novej krajine najťažšie?

Pre utečencov je najťažšie začleniť sa do novej spoločnosti, cítiť sa prijatí. Určite sú tu aj praktické problémy, napríklad s nájdením práce, ubytovaním atď., ale vo väčšej miere tu zohráva úlohu pocit, že sú iní, že sem nepatria a že „domáci“ ich neberú medzi seba.

 

Ako najefektívnejšie sa im dá pomôcť?

Úspešnosť integrácie utečenca v novej spoločnosti teda vo veľkej miere záleží aj od nastavenia domácej spoločnosti. Integrácia je obojsmerný proces. Ak sa ako spoločnosť nastavíme pozitívne k prijatiu utečencov a uľahčíme im cestu a život na Slovensku, majú väčšiu šancu sa úspešne integrovať. Ak sa postavíme odmietavo, nebude sa im u nás dariť, zostanú na okraji a nebudú tu chcieť zostať.

Najefektívnejšia pomoc je preto zmena postoja voči utečencom, otvorenosť prijať ich medzi seba a pomôcť im cítiť sa u nás „doma“. Všetko ciele, ktoré dúfame, že aj prostredníctvom našej kampane pomôžeme dosiahnuť.

 

foto: Anton Frič www.fotoportal.sk

 

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článokPrvé kroky duchovného sprevádzania dieťaťa: 1. časť: Požehnávajme svoje dieťa
Nasledujúci článokRedakčná anketa: Riešenie konfliktov
Diana Hricová
Diana Hricová študuje na magisterskom stupni Katolícku teológiu na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity. Štúdiu o Bohu a jeho láske k človeku by najradšej venovala celý život. S manželom Filipom sa tešia zo svojho prvého synčeka. Na zastolom.sk sa venuje téme duchovného sprevádzania detí, svätým ženám a všetkému možnému, čo sa jej práve dotkne.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno