Krížová cesta s pápežom Františkom

0
16

Úvod

«Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta!» (Jn 1,29). Sloveso, ktoré je preložené ako „snímať“, sňať hriech, znamená doslova „odbremeniť“, „vziať na seba“. Ježiš prišiel na svet s jasným poslaním: oslobodiť ho z otroctva hriechu, na seba naložiť viny ľudstva. Akým spôsobom? Láskou. Niet iného spôsobu ako zvíťaziť nad zlom a nad hriechom, ak nie láskou, ktorá pobáda k darovaniu vlastného života pre druhých. On je pravým veľkonočným baránkom, ktorý sa ponára do rieky nášho hriechu, aby nás očistil.
Baránok nie je panovačný, ale je poslušný; nie je agresívny, ale pokojamilovný; necerí pazúry a zuby ako reakciu na akýkoľvek útok, ale ho znáša a je poddajný. A taký je Ježiš! Takýto je Ježiš, ako baránok.

Čo znamená pre Cirkev, pre nás dnes, byť učeníkmi Ježiša – Božieho Baránka? Znamená to postaviť na miesto zloby nevinnosť, na miesto sily lásku, na miesto pýchy poníženosť, na miesto slávy službu. A to dá poriadne zabrať!

  1. Pán Ježiš je odsúdený na smrť

„Žiarlivosť vedie k vražde. Závisť vedie k vražde. Boli to práve tieto dvere, dvere závisti, cez ktoré diabol vstúpil do sveta. Biblia hovorí: «Pre závisť diabla prišlo do sveta zlo.» Žiarlivosť a závisť otvárajú dvere všetkým zlým veciam a tiež rozdeľujú komunity. Keď kresťanská komunita alebo niektorí jej členovia trpia závisťou a žiarlivosťou, skončí v rozdelení – jedni proti druhým. A to je silný jed. Je to jed, ktorý nájdeme na prvej stránke Biblie u Kaina.“
V srdci človeka, keď je zasiahnuté žiarlivosťou a závisťou, dochádza k dvom veciam: k zatrpknutosti a k ohováraniu.

„Závistlivý človek, človek žiarlivý, je zatrpknutý: nemôže spievať, nemôže chváliť, nevie, čo je radosť, vždy sa pozerá na to, ‚čo ten má, a ja nemám‘. A to vedie k zatrpknutosti, horkosti, ktorá sa šíri po celej komunite. Títo ľudia sú rozsievačmi horkosti. A druhým postojom, ktorý prináša žiarlivosť a závisť, je ohováranie. Pretože netoleruje, že tamten niečo má, riešením je ponížiť toho druhého, aby som ja bol trochu povýšený. Nástrojom na to je ohováranie. Skúmajte a uvidíte, že v pozadí ohovárania je vždy žiarlivosť a závisť. A ohováranie rozdeľuje komunitu, rozbíja komunitu. Sú to zbrane diabla.“

 

  1. Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia

Ježiš, ktorý sa rozhodol kráčať touto cestou, nás volá, aby sme ho nasledovali na tejto jeho ceste poníženia. Keď v istých chvíľach života nenachádzame žiadne východisko z našich ťažkostí, keď sa ponárame do najhustejšej tmy, je to chvíľa nášho poníženia a úplného zrieknutia sa seba samých, hodina, v ktorej zakúšame, že sme krehkí a hriešni. A práve vtedy, v tejto chvíli, nemáme zastierať svoje zlyhanie, ale máme sa v dôvere otvoriť pre nádej v Bohu, tak, ako to urobil Ježiš. Drahí bratia a sestry, tento týždeň bude pre nás dobré vziať do rúk kríž a opakovane ho pobozkať so slovami: «Vďaka, Ježiš, vďaka ti, Pane.» Nech je tak.“

 

  1. Pán Ježiš padá prvý raz pod krížom

„Mnohí kresťania sa zastavili! Máme mnohých takých, čo majú slabú nádej. Veria, že bude nebo a všetko bude v poriadku, to áno. Je to dobre, že veria v nebo, ale nehľadajú ho! Zachovávajú prikázania, predpisy, všetko… Ale zostali stáť. Pán z nich nemôže urobiť svoj kvas uprostred ľudu, pretože nenapredujú. A to je problém, že zostali stáť. Potom medzi nami existujú aj takí, ktorí si pomýlili cestu. Všetci občas odbočíme nesprávne, to poznáme. Problém nie je v tom, že si pomýlime cestu, problém je v tom, že sa nevrátime, keď si uvedomíme, že sme sa zmýlili.“

 

  1. Pán Ježiš sa stretá so svojou Matkou

Celá krásna si, ó Mária! V tebe niet nijakého hriechu.

Prebuď v nás všetkých obnovenú túžbu po svätosti:
nech z našich slov vyžaruje krása pravdy,

nech z našich skutkov zaznieva hymnus lásky,
nech v našom tele a v srdci prebýva čistota, nech je v našom živote prítomná celá krása evanjelia.

Daj, nech nestratíme zmysel našej pozemskej púte:
nech hrejivé svetlo viery osvecuje naše dni,
nech potešujúca sila nádeje riadi naše kroky,
nech nákazlivé teplo lásky oživuje naše srdce,
aby oči každého z nás boli vždy uprené k Bohu, tam, kde je pravá radosť.

Celá krásna si, ó Mária! Počuj našu modlitbu, vypočuj našu vrúcnu prosbu:
aby cez Ježiša bola v nás táto krása milosrdnej Božej lásky,
nech je táto Božia krása na záchranu nám, nášmu mestu a celému svetu. Amen.

 

  1. Šimon Cyrenejský pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž

Koľko ťažkostí je v živote každého jednotlivca, uprostred našich ľudí, v našich spoločenstvách. No akokoľvek veľkými sa môžu zdať, Boh nikdy nedopustí, aby sme sa v nich utopili. Zoči-voči skleslosti, ktorá sa môže vyskytnúť v živote, u toho, kto pracuje na evanjelizácii alebo kto sa snaží žiť vieru v úlohe otca či matky rodiny, chcem povedať s rozhodnosťou: majte vždy v srdci túto istotu: Boh kráča po vašom boku, ani na chvíľu vás neopustí! Nikdy nestrácajme nádej! Nikdy ju neuhasme vo svojom srdci! „Drak“, čiže zlo, je prítomný v našich dejinách, ale nie on je najsilnejší. Najsilnejší je Boh a Boh je naša nádej!

  1. Veronika podáva Pánu Ježišovi ručník

Ak niekto začína premýšľať o svojom živote, a tak trochu si ujasňovať svoj život, nachádza zranenia, ťažkosti, mnoho skrytých rán.“ „Srdce zaznamenáva všetko, a aby sa ubránilo ďalšiemu zraneniu, zatvára sa. Rany sa liečia s jasnosťou, a v prvom rade je potrebné ich pomenovať: s nehou a odovzdajúc sa láske. Toto je cesta. A takto môžem ja milovať a hľadať niekoho, kto je možno ešte viac zranený než ja. Všetci máme zranenia, všetci. Musíme dovoliť, aby ich život, Pán, bratia, sestry, spoločenstvo vyliečili. Toto otvára srdce, a tak sa netreba báť kráčať napred. Pri tejto téme dnes rád uvažujem nad Cirkvou, ako nad poľnou nemocnicou: je mnoho zranených ľudí, ktorých sme zranili aj my katolíci. Naším možno príliš klerikálnym prístupom, alebo neviem… ale sú zranení nami, nedostatočnosťou nášho svedectva. Dnes je Cirkev, aspoň si to tak myslím, hoci je to trochu prehnané, ako poľná nemocnica: po bitke ideš do poľnej nemocnice a nachádzaš tam mnoho zranených ľudí. Nepýtaš sa ich však: «Povedz mi, aká je hladina tvojho cholesterolu?» Ideš a liečiš zranenia a až potom, keď je zranenie vyliečené, sa ich budeš pýtať na hladinu cholesterolu. Je to jasné? Liečiť zranenia a dať si liečiť zranenia druhými.“

  1. Pán Ježiš padá druhý raz pod krížom

Sme často unavení, sklamaní, smutní, cítime ťarchu svojich hriechov, a myslíme si, že to nedokážeme? Neuzatvárajme sa do seba samých, nestrácajme nádej, nikdy sa nevzdávajme. Nejestvujú situácie, ktoré by Boh nemohol zmeniť, neexistuje hriech, ktorý by nemohol odpustiť, ak sa mu otvoríme.

  1. Pán Ježiš napomína plačúce ženy

‚Verím v Boha, Otca…‘ To nás privádza k zamýšľaniu sa nad otcovstvom Boha, ktorý je s nami! ‚Ale Boh neplače, otče!‘ Ako že nie! Spomeňme si na Ježiša, keď plakal pozerajúc na Jeruzalem. ‚Jeruzalem, Jeruzalem! Koľkokrát som chcel zhromaždiť tvoje deti ako sliepka zhromažďuje kuriatka pod svoje krídla.‘ Boh plače! Ježiš plakal kvôli nám! Ježišov plač je plačom Otca, ktorý nás chce mať všetkých pri sebe!“
V ťažkých chvíľach Otec odpovedá. Spomeňme si na Izáka, keď ide s Abrahámom, aby ho obetoval: Izák nebol hlúpy, všimol si, že nesú drevo, oheň, ale nenesú baránka na obetu. Mal v srdci úzkosť! A čo hovorí? ‚Otče!‘ A on mu hneď odpovedá: ‚Tu som, synu.‘ Podobne Ježiš v Olivovej záhrade hovorí s úzkosťou v srdci: ‚Otče, ak je možné, vezmi odo mňa tento kalich!‘ A anjeli prišli, aby ho posilnili. Taký je náš Boh: je Otcom! Je takým otcom, ako ten, ktorý čaká na svojho márnotratného syna, ktorý odišiel so všetkými peniazmi, so všetkým dedičstvom. Ale otec na neho čakal každý deň a videl ho z diaľky. Toto je náš Boh! Toto je naše otcovstvo – otcov rodiny, ako aj duchovné otcovstvo biskupov a kňazov – takéto by malo byť. „Otec má akoby pomazanie, ktoré pochádza od syna: nemôže vnímať sám seba bez syna! A preto potrebuje syna: očakáva ho, miluje ho, hľadá ho, odpúšťa mu, chce ho mať blízko pri sebe, tak blízko, ako sliepka kuriatka.“

 

  1. Pán Ježiš padá tretí raz pod krížom

Malý krôčik uprostred ľudských ohraničení môže byť Bohu vzácnejší než navonok bezchybný život človeka, ktorý svoje dni trávi bez toho, aby musel čeliť vážnym ťažkostiam. Všetkým sa musí dostať útecha a povzbudenie zachraňujúcej Božej lásky, ktorá tajomne pôsobí v každom človeku bez ohľadu na jeho chyby alebo pády.

  1. Pánu Ježišovi zvliekajú šaty

Viera znamená vyznávať Boha, ale toho Boha, ktorý sa nám zjavoval odo dní našich otcov až doteraz, Boha dejín. To je to, čo každý deň vyslovujeme vo vyznaní viery. Jedna vec je vyslovovať krédo zo srdca a iná recitovať ho ako papagáje. Verím, verím v Boha, verím v Ježiša Krista, verím… Ale verím v to, čo hovorím? Je moje vyznanie viery ozajstné, alebo ho hovorím spamäti a len preto, že sa to tak hovorí? Verím tak napoly? Vyznanie viery má byť vyznaním celej viery, nie iba jej časti! A túto vieru máme brániť, celú, takú aká prišla k nám skrze tradíciu! Ako môžem vedieť, či dobre vyznávam vieru? Jestvuje jedno znamenie: Kto dobre vyznáva vieru, a celú vieru, dokáže adorovať, uctievať Boha.“

  1. Pána Ježiša pribíjajú na kríž

Ježiš, Boh niesol na sebe rany a ukázal ich Otcovi. Toto je cena: Božie ruky zranené pre lásku! A toto je pre nás veľkou útechou.“ Toľkokrát počujeme od ľudí, že nevedia, komu sa zveriť. Zveriť sa do rúk Božích, to je krásne, pretože tam sme si istí. Je to tá najväčšia istota, pretože je to bezpečie nášho Otca, ktorý nás miluje. Božie ruky nás aj uzdravujú od našich duševných chorôb.

„Myslime na Ježišove ruky, ako sa dotýkal chorých a uzdravoval ich… Sú to ruky Boha, ktoré nás liečia! Nepredstavujem si Boha tak, že nám dáva facku! Že nás napomína, to áno, ale viem, prečo to robí. No nikdy, nikdy nás nezraňuje. Nikdy! Má pre nás pohladenie. Aj vtedy, keď nás musí napomenúť, robí to s láskou, pretože je Otec. «Duše spravodlivých sú v Božích rukách.» Myslime na ruky Boha, ktorý nás stvoril ako hrnčiar, a ktorý nám dal večnú spásu. Tieto ruky, na ktorých sú rany, nás sprevádzajú na ceste životom. Zverme sa do rúk Božích, tak ako sa dieťa s dôverou spolieha na ruku svojho otca. Je to ruka, v ktorej je istota!“

  1. Pán Ježiš na kríži zomiera

My očakávame, že Boh vo svojej všemohúcnosti zničí nespravodlivosť, zlo, hriech a utrpenie božským triumfálnym víťazstvom. Boh nám však namiesto toho ukazuje pokorné víťazstvo, ktoré sa ľudsky zdá byť zlyhaním. Môžeme povedať: Boh víťazí práve skrze zlyhanie. Boží Syn sa naozaj javí na kríži ako človek porazený: trpí, je zradený, zhanobený a nakoniec zomiera. Ježiš dovolí, aby sa na ňom vyzúrilo zlo a berie ho na seba, aby nad ním zvíťazil. Jeho utrpenie nie je vecou náhody, toto utrpenie bolo predpovedané Písmom. Naozaj nemáme mnoho odpovedí, je to znepokojujúce tajomstvo, tajomstvo veľkej poníženosti Boha. «Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna» (Jn 3,16). Tento týždeň mnoho myslime na Ježišovu bolesť a povedzme si sami v sebe: „Toto je pre mňa. Aj keby som bol jediným človekom na svete, on by to bol urobil. Urobil to kvôli mne.“ Pobozkajme kríž a povedzme: „Pre mňa… Ďakujem, Ježišu… Pre mňa…“

  1. Pána Ježiša skladajú z kríža

Hriešnik, to áno, nie však zradca! A toto je milosť: zotrvať až do konca uprostred Božieho ľudu. Mať milosť zomrieť v lone Cirkvi, v lone Božieho ľudu. Toto je prvý bod, ktorý by som rád zdôraznil. Prosme aj my o milosť zomrieť doma. Zomrieť doma, v Cirkvi. Toto je milosť! Nedá sa kúpiť! Je darom od Boha a musíme ho oň prosiť: «Pane, daj mi dar umrieť doma, v Cirkvi!» Hriešnikmi to áno, tými sme všetci! Ale nie zradcami, nie záškodníkmi! Vždy vo vnútri! Cirkev je tak veľkou matkou, že nás chce aj takýchto, mnohokrát pošpinených, no Cirkev nás očisťuje: je matkou!

  1. Pána Ježiša pochovávajú

Mám na mysli mnohých kresťanov, mnohých katolíkov: Áno, sú katolíkmi, ale bez nadšenia, dokonca sú zatrpknutí! – ‚Život je taký a Cirkev… Chodím na omšu každú nedeľu, ale lepšie je nestarať sa do ničoho, mám vieru pre moje vlastné zdravie, nepotrebujem ju dávať niekomu inému…‘ – Každý vo svojom vlastnom dome, spokojní so životom… A len čo sa do niečoho pustíš, hneď ťa napomínajú: ‚Nie, nechaj to tak, lepšie je neriskovať…‘ – Toto je choroba pasivity kresťanov. Tento postoj ochromuje apoštolskú horlivosť, robí z kresťanov ľudí nehybných, spokojných, ale nie v dobrom zmysle slova. Robí z nich ľudí, ktorí sa nezaťažujú tým, aby išli a ohlasovali evanjelium, robí z nich ľudí zaspatých.“
A ospalosť, je negatívna vlastnosť. To „nestarať sa do ničoho“ sa mení na duchovnú pasivitu. A pasivita je istým smútkom. Títo kresťania sú smutní, sú ľuďmi nerozžiarenými, ľuďmi negatívnymi. A to je choroba kresťanov. Chodíme na omšu každú nedeľu, ale hovoríme: „Prosím nerušiť.“ Títo kresťania bez apoštolskej horlivosti nie sú užitoční, nerobia Cirkvi dobre. A koľko je takých kresťanov, sebeckých, pre seba! Toto je hriech pasivity, ochabnutosti, ktorý je proti apoštolskej horlivosti, proti túžbe priniesť zvesť o Ježišovi ostatným, tú zvesť, ktorá mne bola daná bezplatne.

Záver

Ak kráčame v nádeji a necháme sa prekvapiť novým vínom, ktoré nám Ježiš ponúka, v našom srdci je radosť a nedá sa nám nebyť svedkami tejto radosti. Kresťan je radostný, nikdy nie smutný. Boh nás sprevádza. Máme Matku, ktorá sa vždy prihovára za život svojich detí, za nás. Ježiš nám ukázal, že Božia tvár je tvár Otca, ktorý nás miluje. Hriech a smrť boli porazené. Kresťan nemôže byť pesimistom! Nemá tvár toho, kto sa zdá byť vo večnom smútku. Ak sme naozaj zamilovaní do Krista a cítime, ako nás miluje, naše srdce sa rozhorí takou radosťou, ktorá nakazí aj tých, čo žijú v našom okolí.

Zanechať komentár

Please enter your comment!
Please enter your name here