Kňazmi viac aj pre homosexuálne cítiacich

1
186

Nie je povinnosťou laikov robiť pre homosexuálne cítiace osoby viac (nakoľko ich prvoradou úlohou je naplno sa venovať svojim rodinám), ale ak to pri zasvätených osobách ostane iba pri povinnosti urobiť minimum, výsledný efekt bude nulový.
Viac poznatkov, možností, a predsa to kdesi viazne

Možno vieme alebo sme si všimli, že máme menej kňazov, ktorí by si na bežného človeka našli viac času, napriek tomu, že stúpla ich miera akceptácie, otvorenosti aj voči citlivým problematikám (rozvádzať to či hodnotiť mi neprislúcha). Ba kde-tu sa rozbiehajú projekty pre jednotlivcov i skupiny laikov, ktoré by sme v nedávnej minulosti hľadali márne, napr. tábory pre rozvedených s deťmi v rámci väčších farností. Usilujeme sa pochopiť, spájať, hľadať kompromisy, riešenia ochotnejšie, pretože máme oveľa viac poznatkov a vieme, že tí, ktorých sa hlboko dotýkajú citlivé témy, potrebujú našu pozornosť a chápavé srdce. Nechceme, aby bola Cirkev pre nepohodlných ľudí a ľudí na okraji spoločnosti vzdialená, nezaujímavá. Ešte stále sme si však zvykli na to, že ľudia chodia za kňazom, nie kňaz za ľuďmi. V niektorých témach sa Cirkev na Slovensku potrebuje ešte viac otvoriť a ponúkať ako prvá. Dnešná doba si nanovo žiada odvahu a vytrvalosť ako zásadné vlastnosti pastierov duší, bez ktorých by sa mnohí svätci nestali svätými. Nebo pre kresťana začína už na zemi, ale je potrebné ho neúnavne budovať v spoločenstve s inými. Zvykli sme si robiť pre svoju dušu a spásu iných nevyhnutné minimum.

 

Čím viac sme dostali, tým viac sa od nás bude žiadať, no nečakajme len na impulzy zvonku, ani sa nespoliehajme na to, že to za nás urobí niekto iný

Stačia pri problematike homosexuality individuálne rozhovory s tými, ktorí ešte dokážu vstúpiť do kostola a pristupovať k sviatosti zmierenia? A ak áno, stačí tých pár minút navyše pre človeka v spovednici, za ktorým nervózne prešľapujú tí, ktorí sa prišli len vyspovedať? V čom je homosexualita taká špeciálna, že by si mala zasluhovať viac? V tom, že nie je chorobou, nemáme kam inam poslať ňou zasiahnutého človeka, napriek tomu, že homosexualita snáď najviac dostáva človeka do rozpakov a neriešiteľnej situácie. Pri nej tiež inteligencia národa hovorí niečo iné ako Boh a Cirkev. Dnes vo všeobecnosti nie je populárne mať sex a bývať spolu až po svadbe, a máme s tým v cirkvách obrovský problém. Aký problém potom musia prežívať ľudia, ktorí by nemali mať partnera ani sex nikdy v živote a žijú v prostredí, kde je priateľstvo podpultovým tovarom? Povieme si, že sú aj iné hendikepy, pri ktorých kresťan nemá inú možnosť, ako žiť sexuálne zdržanlivo a bez partnerskej lásky. Navyše skutočného kresťana má napĺňať Božia láska tak, že všetky ostatné prekážky, problémy či túžby pominuteľného tela by tomu mali byť podriadené a stať sa malichernými. Nezabúdajme na to, že sa nachádzame v obrovskej kríze vzťahov, vrátane vzťahu k sebe i k Bohu. Obzvlášť zranení a osamotení ľudia potrebujú žiť v spoločenstve, ktoré nadobúda podobu rodiny, teda niečoho oveľa hlbšieho, čo máme vo zvyku realizovať na rôznych úrovniach, v rôznych podobách a s rôznou periodicitou. Hoci nechceme, aby sa človek identifikoval cez svoj hendikep, na základe ktorého ho budeme škatuľkovať (a pozývať na stretnutia), i tak potrebujeme robiť čosi viac, lebo už teraz nás predbehli sekulárne združenia v záujme, čase a ochote robiť pre iných viac. A nejde tu len o nedobrovoľný „sexuálny pôst“ a nútenú samotu slobodných laikov. Ani ženatým mužom či kňazom sa nebojuje s osobnými (homo)sexuálnymi túžbami ľahko. Hriechy vychádzajúce z pudovosti a sexuality boli kedysi považované za jedny z najhorších. Dnes už vieme, že sa nelíšia od iných previnení voči Bohu, sebe a iným ľuďom, no naďalej zostáva aktuálna ich nezvládnuteľnosť pri nutnosti skrývať ich alebo nemať sa s nimi s kým podeliť, nemôcť koexistovať s morálnym vzorom v blízkom vzťahu, nápomocným pri procese osobného uzdravovania atď. Dokonca aj dnes niektorým mladým ľuďom len samotná homosexualita navodzuje ničivé pocity hanby a viny.

Kňazi nemajú psychologické/sexuologické vzdelanie, ale disponujú niečím, čo môže dopomáhať k uzdraveniu každej zranenej duše – svoj čas, svoje otcovstvo i bratstvo, svoju lásku, schopnosť spájať sa s inými a vytvárať silné väzby a atmosféru skutočnej rodiny. Veľká časť homosexuálne cítiacich mužov nikdy nezažila skutočne prijímajúceho otca alebo brata. A muž, ktorý také niečo nezažil a ovládajú ho neželané alebo nezvládané erotické sklony, bude celý život tápať a chybovať.

Takmer desaťročie venovania sa problematike homosexuality ma utvrdilo v tom, že len minimum kňazov sa dokáže venovať „homosexuálom“ účinne vhodným prístupom, a sú to len rehoľní kňazi, ktorí tiež celkom presne nevedia, čo s homosexuálmi robiť (prežívajú i strach z toho, aby neboli z niečoho obvinení – nemôžu to nazývať pomocou ani o tom verejne hovoriť). Problematika si totiž vyžaduje vytvárať skutočnú rodinu, nielen umožňovať občasné modlitbové stretnutia či duchovné cvičenia. To, čo spolu robia chlapi v zdravých a napĺňajúcich rodinách, to potrebujú robiť v spoločenstvách nahrádzajúcich rodinu či zdravé kontakty s mužmi. Čím mladší je človek, tým širšie spektrum aktivít potrebuje v kratších časových intervaloch. Sprevádzanie a láska majú byť autentické, lebo ako vynucované alebo jednostranné nemajú žiaden zmysel.

 

Nie je to o chcení byť lepší, hraní sa na niečo, ale je to o konkrétnych skutkoch

Ak budeme milovať len z titulu nášho povolania, nič nedokážeme. Dokážeme priťahovať, ak začneme milovať svojím srdcom, celým bytím. Nie je možné privádzať ku Kristovi a byť pri tom neosobný, plný kritiky a rád, odpovedať vyhýbavo, byť príliš opatrný, odkazujúci na stránkové hodiny či zakrývajúci svoje nedostatky. Aj tak nám nikto neuverí, že to, čo hlásame, osobne nemáme problém uplatňovať vo svojich životoch. Láska nie je povinnosť kňaza. Je to najvznešenejšie vrhanie sa do rizika, aby i život iného bol kvalitnejší a aby sme inému nielen dávali, ale chceli z neho aj čerpať. Milovať však znamená i nájsť si čas na spoločné rozhovory a aktivity a primerane často, nenútenou formou byť ich iniciátorom. Koľkých ľudí takto dokážeme milovať? A čo s tými, ktorých už z objektívnych dôvodov takto nedokážeme milovať? Aké smutné je, keď sa jeden vopred dohodnutý rozhovor s kňazom musí päťkrát odložiť, pretože vždy príde niečo dôležitejšie. Ide tu o vnútorný rozpor medzi povolaním a osobným presvedčením, chuťou posúvať svoje hranice, potrebnej na dosiahnutie zrelosti osoby v pomáhajúcej profesii. Uprednostňujeme príjemnejšie záležitosti alebo niečo, čo vyžaduje menší osobný vklad i zodpovednosť. Takmer žiadna odvaha, ochota meniť seba a zdokonaľovať sa v službe, minimálna obeta a nedodržanie slova sú „hitom“ mužov dneška bez ohľadu na to, akú profesiu vykonávajú. Ak sa nájde iba jeden „bojovník“ vo veľkom meste, ten je skutočne limitovaný časom i možnosťami.

 

Záver
Nielen Bratislava potrebuje takého kňaza, ktorý bude, podobne ako don Bosco, útočiskom pre chlapcov túžiacich po otcovi, bratovi, čistých dotykoch (napr. pri športe, objatí), odvážnych a dostupných vzoroch svojho pohlavia. Podobne ako takého kňaza potrebujú deti v detských domovoch a potrebujú ho mať na plný úväzok, aj mladí homosexuáli potrebujú vnútorne rásť a nechať sa premieňať v hlbokom vzťahu čistého chlapského priateľstva. Želajme si kňaza, ktorý sa zhostí tejto úlohy a bude pre neho prvoradou.

Foto: pexels.com

1 komentár

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno