Katechézy o rodinnom živote: IX. MATKA, UČITEĽKA, RODINA: POVAHA A ÚLOHA CIRKVI

0
27

Cirkev má rôzne inštitucionálne formy, pretože musí pôsobiť vo svete. To však úplne nevyjadruje jej podstatu. Cirkev je Kristova nevesta, je to „ona“, nie „to“. Slovami svätého Jána XXIII. je Cirkev našou matkou a učiteľkou, našou utešiteľkou a sprievodkyňou, našou rodinou vo viere. Hoci jej členovia a predstavitelia hrešia, stále potrebujeme jej múdrosť, sviatosti, podporu a ohlasovanie pravdy, pretože Cirkev je Ježišovým telom vo svete – veľkou rodinou Božieho ľudu Novej zmluvy.

 

Cirkev je naša Matka; my sme jej synovia a dcéry

  1. Cirkev je nebeský Jeruzalem, „Jeruzalem, ktorý je hore“ (Gal 4, 26). Cirkev je „matkou znovuzrodenia“[1]. Cirkev ako Kristova panenská nevesta rodí svojich synov a dcéry, ktoré sa „narodili zhora… narodili z vody a z Ducha“ (porov. Jn 3, 3, 5).

 

  1. Čo značí „narodiť sa zhora“? Znamená to, že po krste nemáme viac pozemskú identitu? Nie, ale znamená to, že z krstných prameňov sa rodí jediný Boží ľud Novej zmluvy, ktorý presahuje všetky prirodzené alebo ľudské hranice národov, kultúr, rás a pohlaví: „Veď my všetci… sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo“[2]. To značí, že ako synovia a dcéry Cirkvi máme novú totožnosť, ktorá neničí, ale presahuje všetky možnosti, ktorými ľudské bytosti prirodzene utvárajú svoju identitu.

 

  1. Ako členovia Cirkvi sme údmi „jedného tela“, ktoré nie je charakterizované ľudskými vlastnosťami, ako sú vek, národnosť alebo vzdelanie. Ani žiadnymi ľudskými vymoženosťami, ako účinnosť, organizovanosť či morálne cnosti. Ak by Cirkev bola definovaná na základe týchto ľudských kvalít, nemohli by sme sa „narodiť zhora“, ale iba „zdola“, zo seba samých a z našich obmedzených schopností. Pretože je jedno, nakoľko sme vzdelaní alebo cnostní, vždy je to zanedbateľné v porovnaní s dokonalosťou lásky Krista a jeho nevesty, nebeského Jeruzalema, našej matky – Cirkvi. Keď sa stávame jej synom alebo dcérou, prijímame ako dar novú identitu v Kristovi, ktorú si nemôžeme dať sami.

 

Ako a prečo je Cirkev svätá

  1. Keď hovoríme, že Cirkev je „nepoškvrnená“, neznamená to, že ignorujeme fakt, že všetci jej členovia sú hriešni. Cirkev je totiž „svätá a zároveň stále potrebuje očisťovanie“[3]. Jej svätosť je svätosťou Krista, jej Ženícha. Je to láska Krista, Ženícha, ktorá v prvom rade utvára Cirkev: „Cirkev sa zrodila najmä z Kristovho úplného sebadarovania za našu spásu, ktoré anticipoval v ustanovení Eucharistie a uskutočnil na kríži… Ako bola Eva utvorená z boku spiaceho Adama, tak sa Cirkev zrodila z prebodnutého srdca Ježiša Krista zosnulého na kríži“[4].

 

  1. Môžeme povedať, že „podstatou“ Cirkvi nie je nijaká cnosť, svätosť alebo vymoženosť, ktorú môžeme dosiahnuť, ale sebadarujúca sa Kristova láska. Keď sa zrodíme z Cirkvi ako zo svojej Matky, zrodili sme sa z tejto Kristovej lásky. Táto láska dáva Cirkvi jej identitu, nie takú, ako je identita národa alebo skupiny či klubu, ktoré sú jednými spomedzi ľudských výtvorov, ale identitu „nevesty“, „manželky“, ktorá je „jedným telom“ s Kristom a tak spolu tvoria jedno Telo.

 

  1. Táto láska, v ktorej sme sa zrodili v Kristovi, je láskou, ktorú si nemôžeme dať sami. Keď ju prijmeme, očisťuje nás, a preto je Cirkev v osobe každého jej syna a dcéry vždy formovateľná v Kristovej láske, až kým Kristus nedosiahne v každom z nás plnú podobu. To je zmysel obrazu putujúcej Cirkvi, Cirkvi „na ceste“ k jej konečnej dokonalosti, dokonalosti v láske a prostredníctvom pravej lásky, ktorá ju predovšetkým charakterizuje.

 

  1. Dovtedy však bude Cirkev spoznávať, že „ustavične kráča cestou pokánia a obnovy“[5] a nemôže tvrdiť, ani netvrdí, že je dokonalá v inom ohľade ako iba z hľadiska svojho vena, teda Kristovej krvi, jeho lásky.

 

Keď katolíci hrešia, nevymaže to svätosť Cirkvi

  1. Cirkev má svoj základ v Kristovi, to značí, že hriech v Cirkvi, aj hriech jej vysvätených služobníkov, nemôže vymazať identitu Cirkvi alebo jej svätosť, pretože identita Cirkvi nepochádza z nikoho z nás. Pochádza z Krista. V Starom zákone sa Boží ľud, Izrael, vymedzoval na základe jeho zmluvy s Bohom, a žiaden hriech z jeho strany nemohol zrušiť toto „vyvolenie“ alebo identitu Božieho ľudu, ktorú získal vďaka tejto zmluve. Kdekoľvek išli, Boh ich neopustil. Ktokoľvek sa s nimi stretol, vždy sa stretol s Božím ľudom, bez ohľadu na to, akí hriešni boli niektorí jeho členovia.

 

  1. Božia vernosť zmluve trvá aj pre Cirkev. Zázrak Cirkvi spočíva v tom, že Kristova láska, ktorá ju charakterizuje, nemôže byť vymazaná nijakým hriechom, nijakého z jej členov. Ona je viditeľným spoločenstvom vo svete, ale takým, ktorého podstatou nie je nič „zo“ sveta. To je na nej to krásne. My sme nemuseli čakať na vytvorenie spoločenstva dvanástich dokonalých ľudí, aby sme mohli vyhlásiť, že máme Cirkev, v ktorú sa oplatí veriť. Našu vieru totiž nezakladáme na ľudských cnostiach, ale veríme, že v Ježišovi Kristovi, ktorý za nás zomrel, a vďaka jeho krvi sme stali „vyvoleným rodom, kráľovským kňazstvom, svätým národom, ľudom určeným na vlastníctvo“, aby sme „zvestovali slávne skutky toho, ktorý nás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“ (porov. 1Pt 2, 9).

 

Učiaca autorita Cirkvi a zodpovednosť

  1. Cirkev ako naša matka, ktorá nám dala novú totožnosť v láske a svätosti, v ktorej bola sama utvorená, tiež má zodpovednosť za to, aby nás učila a formovala čoraz dokonalejšie v tejto novej identite, ktorú sme dostali nie zo sveta, ale „zhora“. Neexistuje svetská autorita, ktorá by ju mohla zbaviť tejto úlohy, pretože identita, ktorú Cirkev prijala a ďalej odovzdáva, nepochádza zo svetských vymožeností, ako sme videli, ale presahuje ich, všetky ich zdokonaľuje. Skôr platí, že „pastoračným poslaním učiteľského úradu je… bdieť nad tým, aby Boží ľud zotrvával v pravde, ktorá oslobodzuje“[6].

 

  1. Učiaca autorita Cirkvi slúži celému Božiemu ľudu, aby bola zachovaná pravda evanjelia, spoločne s celým explicitne i implicitne v evanjeliu zjaveným morálnym učením, ktoré živí ľudskú slobodu. Toto učenie zahŕňa také pravdy, ako je dôstojnosť ľudskej osoby, dobro stvorenia, vznešenosť manželstva a jeho vnútorné zameranie na život darujúce spoločenstvo v láske. Ani hriechy spáchané proti ohlasovanej dôstojnosti nemôžu tieto pravdy zrušiť. Takéto hriechy sú skôr výzvou pre Cirkev, aby tieto pravdy ešte vernejšie ohlasovala, i keď ona sama sa snaží o obnovu v týchto pravdách a v láske, z ktorej pochádzajú.

 

Ako manželské páry a rodiny svedčia o Cirkvi

  1. Kresťanskí manželia zohrávajú kľúčovú úlohu v ohlasovaní týchto právd, a to spôsobom, ktorý svet považuje za najpresvedčivejší – teda prostredníctvom svojich životov, neustále premieňaných láskou, ktorá je udelená manželom vo sviatosti manželstva a ktorá ich spoločenstvo charakterizuje ako spoločenstvo manžela a manželky. Pápež František strhujúco opísal svedectvo pravdy, ktoré môžu vydať kresťanskí manželia, posilnení milosťou sviatosti manželstva:

 

„Kresťanskí manželia nie sú naivní; poznajú problémy života a pokušenia. Avšak neboja sa byť pred Bohom a pred spoločnosťou zodpovední. Neutekajú, neskrývajú sa, nevyhýbajú sa poslaniu budovať rodinu a prinášať na svet deti. Avšak dnes, Otče, je to ťažké… Pravdaže je to ťažké! Preto potrebujeme milosť, milosť, ktorá pochádza zo sviatosti! Sviatosti nie sú v živote len dekoráciou – aký nádherný sobáš, aký nádherný obrad, aká nádherná hostina…To však nie je sviatosť manželstva. To je len dekorácia! Milosť sa nedáva na to, aby život ozdobovala, ale aby nás urobila v živote silnými, dala nám odvahu ísť vpred! Kresťania sa neizolujú, ale vždy sú zajedno a slávia sviatosť manželstva, pretože vedia, že ju potrebujú!“[7]

 

  1. Pápeži Ján Pavol II. a Benedikt XVI. mali príležitosť citovať jeden úryvok z apoštolskej exhortácie Pavla VI. Evangelii nuntiandi: „Dnešný človek počúva radšej svedkov než učiteľov, a tých počúva len vtedy, ak sú zároveň svedkami“[8]. Pápež František vyzýva kresťanských manželov, aby boli takými učiteľmi, ktorých dnešní ľudia počúvajú, učiteľmi, ktorí učia svojím svedectvom, a tým potvrdzujú pravdu a navonok vyžarujú jej presvedčivosť: vo svojej otvorenosti voči novému životu, vo vrúcnosti vzájomnej lásky i vo svojej ochote prijímať druhých. Sú ako oázy lásky a milosrdenstva v kultúre, ktorá je často poznačená cynizmom, tvrdosťou srdca a stratou odvahy.

 

  1. Svedectvo kresťanských manželov môže vniesť svetlo do sveta, ktorý si cení výkonnosť viac ako človeka a „mať“ viac ako „byť“ – a preto zabudol, akú hodnotu má „osoba“ a vôbec „bytie“. Nech sú títo manželia v Kristovi vernými svedkami jeho lásky, a nech sa tak stanú učiteľmi pravdy, ktorá je vždy a všade vnútorne presvedčivá.

 

  1. Cirkev je inštitúciou, ale vždy je aj viac než len inštitúciou. Je matkou, nevestou, telom, rodinou a spoločenstvom zmluvy. Všetci pokrstení sú jej synmi a dcérami, pričom kresťanom dáva ich najzákladnejšiu a najpravejšiu identitu. Tak, ako naša vlastná hriešnosť nikdy nezničí v nás to, že sme boli stvorení na Boží obraz a že sme členmi Božej rodiny, ani keď katolíci hrešia, nezničí to svätosť Cirkvi. Podstata Cirkvi totiž spočíva na Ježišovi, na základe, ktorý ju robí spoľahlivou, no ktorý je zároveň hlbší a istejší než akákoľvek ľudská vymoženosť, a preto premáha akékoľvek ľudské zlyhanie. Napriek mnohým zlyhaniam sa Cirkev nemôže vyhnúť svojej zodpovednosti ohlasovať evanjelium, a preto aj my nesieme ďalej jej poslanie lásky.

 

Otázky na diskusiu

  1. a) Ako nás Božia zmluva chráni, hoci hrešíme?
  2. b) Každý hreší, aj predstavitelia Cirkvi. Prečo hovoríme, že Cirkev je aj napriek tomu svätá?
  3. c) Čo od nás chce Ježiš, keď Cirkev zlyháva v zachovávaní jeho prikázaní?
  4. d) Prečo Ježiš miluje Cirkev? Čo na Cirkvi ho teší? Čo ho zarmucuje?

 

 

 

[1] KKC 169

[2] KKC 1267, porov. 1 Kor 12, 13.

[3] LG 8, KKC 827.

[4] KKC 766.

[5] LG 8, KKC 827.

[6] KKC 890.

[7] Pápež FRANTIŠEK, Príhovor k účastníkom púte rodín počas Roku viery, Vatikán (október 26, 2013).

[8] PAVOL VI.: Evangelii nuntiandi, 41.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno