Eliza Vaughanová: Darujme naše deti Bohu

0
21

zastolom„Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“ (Mt 9,37-38) Za kňazské a rehoľné povolania sa treba modliť. Eliza Vaughan je obzvlášť povzbudivým príkladom matky, ktorá sa intenzívne modlila za duchovné povolania pre svoje deti a jej modlitby priniesli ovocie.

Túžba darovať svoje deti Bohu

Eliza Louisa Rolls sa narodila 8. októbra 1810 v Anglicku. Pochádzala z protestantskej pietistickej rodiny, no po svadbe s plukovníkom Johnom Francisom Vaughanom v roku 1830 konvertovala na katolícku vieru napriek odporu rodiny. Nevie sa, ako sa Eliza a John spoznali, ale ešte pred manželstvom sa spolu často zúčastňovali svätých omší.

Eliza manželovi navrhla, aby svoje deti darovali Bohu a John s tým súhlasil, aj keď povolanie do kňazstva svojho najstaršieho syna spočiatku znášal ťažko. Eliza viedla pravidelný modlitbový život. V domácej kaplnke v Courtfielde sa denne venovala adorácii pred Najsvätejšou oltárnou sviatosťou. Prosila Boha o mnoho duchovných povolaní pre svoje deti a jej modlitby boli vypočuté. Darovala život štrnástim deťom. Z jej 13 žijúcich detí sa šiesti chlapci stali kňazmi a štyri dievčatá rehoľnými sestrami.

 

Normálny život v Božej prítomnosti

Eliza rozprávala deťom o svätých, ktorí sa im čoraz viac stávali dôvernými priateľmi. Deti sprevádzali matku i vtedy, keď sa starala o chorých a núdznych v okolí. Pri takýchto príležitostiach sa učili veľkodušnosti, naučili sa prinášať obety a venovať chudobným vlastné úspory alebo hračky.

Vaughanovci prežili šťastné detstvo, lebo ich sväto žijúca matka vedela vo výchove prirodzeným spôsobom zjednotiť duchovný život a náboženské povinnosti s radosťami prirodzeného života. Vďaka matke bola u Vaughanovcov každodenná modlitba a svätá omša v domácej kaplnke samozrejmá, ale na programe bola aj hra, hudba, šport, divadlo, jazda na koni…

 

Pán povolal robotníkov na svoju žatvu

Duchovné povolania z manželstva Vaughanovcov sú naozaj jedinečným posolstvom a sú požehnaním, ktoré prechádzalo skrze Elizu. Keď najstarší syn Herbert ako 16-ročný svojim rodičom oznámil, že sa chce stať kňazom, matka, ktorá sa za to veľa modlila, sa iba usmiala a povedala: „Dieťa, ja som to už dávno vedela.” Otec John potreboval čas, kým sa s tým zmieril, pretože do svojho najstaršieho syna vkladal veľké svetské nádeje. Myslel si, že tento syn urobí vynikajúcu kariéru v armáde. No aj otec sa napokon sklonil pred týmto rozhodnutím a svojmu priateľovi napísal: „Keď chce Boh pre seba Herberta, potom môže mať aj všetkých ostatných.” Herbert sa neskôr stal arcibiskupom Westminsteru, zakladateľom misijnej spoločnosti St. Josef’s Missionary Society a kardinálom.

Pán povolal ešte ďalších deväť detí manželov Vaughanovcov. Roger, druhý syn, sa stal priorom benediktínov a neskôr arcibiskupom v austrálskom Sydney. Kenelm sa stal cisterciánom a neskôr diecéznym kňazom. Jozef, štvrtý syn, sa tak ako jeho brat stal benediktínskym priorom a zakladateľom nového opátstva. Bernhart sa stal jezuitom. John, najmladší z detí, bol vysvätený za kňaza svojim najstarším bratom Herbertom a neskôr sa stal biskupom Salfordu v Anglicku. Z piatich dcér štyri vstúpili do kláštora. Gladis vstúpila do rehole Navštívenia, Tereza sa stala milosrdnou sestrou, Claire klariskou a Mary priorkou augustiniánok. Piata dcéra Vaughanovcov Margrit sa tiež chcela stať rehoľnou sestrou, nebolo to však možné pre jej krehké zdravie.

Eliza zomrela krátko po pôrode svojho štrnásteho dieťaťa Johna, v roku 1853. Vojvoda John Vaughan, ktorý bol presvedčený, že Eliza bola pre neho veľkým Božím darom, po jej smrti napísal: „Dnes som počas poklony ďakoval Pánovi, že som mu mohol späť darovať svoju drahú manželku. Vylial som si pred ním svoje srdce a plný vďačnosti som ďakoval za to, že mi dal Elizu, ktorá bola pre mňa príkladom, ktorá ma viedla a s ktorou ma ešte i teraz spája nerozlučné duchovné puto. Akú veľkú útechu a milosť mi sprostredkúva! Ešte vždy ju vidím, ako som ju vždy vídaval pred Oltárnou sviatosťou: v čistej a ľudskej prívetivosti, ktorá sa počas modlitby odzrkadľovala na jej peknej tvári.”

Spracované podľa: Kongregácia pre klérus: Eucharistická poklona za posvätenie kňazov a duchovné materstvo, SSV, 2009.

ZDIELAŤ
Previous articleBulletin na nedeľu – Nedeľa Zoslania Ducha Svätého
Next articleAko vychovávať deti vo viere, aby sa za ňu nehanbili
Diana Hricová
Diana Hricová študuje na magisterskom stupni Katolícku teológiu na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity. Štúdiu o Bohu a jeho láske k človeku by najradšej venovala celý život. S manželom Filipom sa tešia zo svojho prvého synčeka. Na zastolom.sk sa venuje téme duchovného sprevádzania detí, svätým ženám a všetkému možnému, čo sa jej práve dotkne.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno