Eliza Vaughanová: Darujme naše deti Bohu

0
21

zastolom„Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“ (Mt 9,37-38) Za kňazské a rehoľné povolania sa treba modliť. Eliza Vaughan je obzvlášť povzbudivým príkladom matky, ktorá sa intenzívne modlila za duchovné povolania pre svoje deti a jej modlitby priniesli ovocie.

Túžba darovať svoje deti Bohu

Eliza Louisa Rolls sa narodila 8. októbra 1810 v Anglicku. Pochádzala z protestantskej pietistickej rodiny, no po svadbe s plukovníkom Johnom Francisom Vaughanom v roku 1830 konvertovala na katolícku vieru napriek odporu rodiny. Nevie sa, ako sa Eliza a John spoznali, ale ešte pred manželstvom sa spolu často zúčastňovali svätých omší.

Eliza manželovi navrhla, aby svoje deti darovali Bohu a John s tým súhlasil, aj keď povolanie do kňazstva svojho najstaršieho syna spočiatku znášal ťažko. Eliza viedla pravidelný modlitbový život. V domácej kaplnke v Courtfielde sa denne venovala adorácii pred Najsvätejšou oltárnou sviatosťou. Prosila Boha o mnoho duchovných povolaní pre svoje deti a jej modlitby boli vypočuté. Darovala život štrnástim deťom. Z jej 13 žijúcich detí sa šiesti chlapci stali kňazmi a štyri dievčatá rehoľnými sestrami.

 

Normálny život v Božej prítomnosti

Eliza rozprávala deťom o svätých, ktorí sa im čoraz viac stávali dôvernými priateľmi. Deti sprevádzali matku i vtedy, keď sa starala o chorých a núdznych v okolí. Pri takýchto príležitostiach sa učili veľkodušnosti, naučili sa prinášať obety a venovať chudobným vlastné úspory alebo hračky.

Vaughanovci prežili šťastné detstvo, lebo ich sväto žijúca matka vedela vo výchove prirodzeným spôsobom zjednotiť duchovný život a náboženské povinnosti s radosťami prirodzeného života. Vďaka matke bola u Vaughanovcov každodenná modlitba a svätá omša v domácej kaplnke samozrejmá, ale na programe bola aj hra, hudba, šport, divadlo, jazda na koni…

 

Pán povolal robotníkov na svoju žatvu

Duchovné povolania z manželstva Vaughanovcov sú naozaj jedinečným posolstvom a sú požehnaním, ktoré prechádzalo skrze Elizu. Keď najstarší syn Herbert ako 16-ročný svojim rodičom oznámil, že sa chce stať kňazom, matka, ktorá sa za to veľa modlila, sa iba usmiala a povedala: „Dieťa, ja som to už dávno vedela.” Otec John potreboval čas, kým sa s tým zmieril, pretože do svojho najstaršieho syna vkladal veľké svetské nádeje. Myslel si, že tento syn urobí vynikajúcu kariéru v armáde. No aj otec sa napokon sklonil pred týmto rozhodnutím a svojmu priateľovi napísal: „Keď chce Boh pre seba Herberta, potom môže mať aj všetkých ostatných.” Herbert sa neskôr stal arcibiskupom Westminsteru, zakladateľom misijnej spoločnosti St. Josef’s Missionary Society a kardinálom.

Pán povolal ešte ďalších deväť detí manželov Vaughanovcov. Roger, druhý syn, sa stal priorom benediktínov a neskôr arcibiskupom v austrálskom Sydney. Kenelm sa stal cisterciánom a neskôr diecéznym kňazom. Jozef, štvrtý syn, sa tak ako jeho brat stal benediktínskym priorom a zakladateľom nového opátstva. Bernhart sa stal jezuitom. John, najmladší z detí, bol vysvätený za kňaza svojim najstarším bratom Herbertom a neskôr sa stal biskupom Salfordu v Anglicku. Z piatich dcér štyri vstúpili do kláštora. Gladis vstúpila do rehole Navštívenia, Tereza sa stala milosrdnou sestrou, Claire klariskou a Mary priorkou augustiniánok. Piata dcéra Vaughanovcov Margrit sa tiež chcela stať rehoľnou sestrou, nebolo to však možné pre jej krehké zdravie.

Eliza zomrela krátko po pôrode svojho štrnásteho dieťaťa Johna, v roku 1853. Vojvoda John Vaughan, ktorý bol presvedčený, že Eliza bola pre neho veľkým Božím darom, po jej smrti napísal: „Dnes som počas poklony ďakoval Pánovi, že som mu mohol späť darovať svoju drahú manželku. Vylial som si pred ním svoje srdce a plný vďačnosti som ďakoval za to, že mi dal Elizu, ktorá bola pre mňa príkladom, ktorá ma viedla a s ktorou ma ešte i teraz spája nerozlučné duchovné puto. Akú veľkú útechu a milosť mi sprostredkúva! Ešte vždy ju vidím, ako som ju vždy vídaval pred Oltárnou sviatosťou: v čistej a ľudskej prívetivosti, ktorá sa počas modlitby odzrkadľovala na jej peknej tvári.”

Spracované podľa: Kongregácia pre klérus: Eucharistická poklona za posvätenie kňazov a duchovné materstvo, SSV, 2009.

ZDIEĽAJ
PredchádzajúciBulletin na nedeľu – Nedeľa Zoslania Ducha Svätého
NasledujúciAko vychovávať deti vo viere, aby sa za ňu nehanbili
Diana Hricová
Diana Hricová študuje na magisterskom stupni Katolícku teológiu na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity. Štúdiu o Bohu a jeho láske k človeku by najradšej venovala celý život. S manželom Filipom sa tešia zo svojho prvého synčeka. Na zastolom.sk sa venuje téme duchovného sprevádzania detí, svätým ženám a všetkému možnému, čo sa jej práve dotkne.

Zanechať komentár

Please enter your comment!
Please enter your name here