Dopad slov na deti

0
38

Jedného dňa prišiel malý chlapec domov a podal svojej matke list so slovami: „Učiteľ mi dal tento list a povedal mi, že ti ho mám dať.“

Matka si zobrala list, ticho si ho prečítala a rozplakala sa. Syn sa spýtal, čo je v ňom napísané. Ona sa na neho pozrela a nahlas mu prečítala: „Váš syn je génius. Naša škola je pre neho primalá a nemáme dostatočne dobrých učiteľov, ktorí by ho ďalej vzdelávali. Prosíme Vás, aby ste ho vzdelávali doma.“

Po rokoch matka umrela a z malého chlapca vyrástol neobyčajný muž – Thomas Edison – jeden z najväčších vynálezcov storočia.

Jedného dňa si Edison začal prezerať staré rodinné veci, keď zrazu zbadal zložený papier v rohu zásuvky písacieho stola. Vzal ho do ruky a otvoril. Bolo tam napísané: „Váš syn je pomätený. Už mu nedovolíme znovu vstúpiť do školy.“

Edison niekoľko hodín plakal a potom napísal do denníka toto: „Thomas Alva Edison bol pomätené dieťa, ktoré sa skrze hrdinskú matku stalo géniom storočia.“

To, či je tento príbeh pravdivý alebo je to len legenda, sa už nedozvieme. Ale aj vďaka nemu vidíme silu slova… čo by sa stalo, keby malý Thomas počul slová o svojom zníženom intelekte? Čo by sa stalo, ak by jeho matka neprehltla slová odsúdenia voči svojmu synovi? Aj na tomto príbehu vidíme, že slová sú silné, že vedia povzbudiť, ale aj ublížiť. Vedome i nevedome. Rozmýšľali ste nad tým, ako vplývajú naše slová na deti? Milé, láskavé slová dovolia dieťaťu rásť. Ako je to so slovami, ktoré deti počujú v našom hneve, výchovnom zápale, pri únave či nepozornosti? Čo nimi zasievame? Ako vplývame na deti, ich psychické zdravie, ich budúce vzťahy, ich sebavedomie či náš vzájomný vzťah?

 

Sebavedomie

My rodičia máme veľkú silu, veľkú zodpovednosť voči našim deťom. Dostávame ich ako Boží dar – malé, nevinné a čisté. Otvárajú sa nám – rodičom, rastú a čakajú na naplnenie svojich potrieb, svojich detských sŕdc a túžia po sprievodcovi v ich detskom živote. V celom tomto životnom procese je dôležité sebavedomie. Sebavedomie dieťaťa, sebavedomie dospelého. To odráža, determinuje vzťahy, kvalitu života, prijímanie seba samého, ale i druhých. Sebavedomie určuje, ako sa cítime, ako sa vnímame, ako vnímame druhých…

Práve tu majú rodičia svoje miesto. My rodičia priamo vytvárame detské sebavedomie. Sebavedomie vzniká na základe slov. Slov rodiča, slov autority. Všetko to, ako o dieťati hovoríme v jeho prítomnosti i neprítomnosti, to, čo si o ňom myslíme, ako ho hodnotíme, ako ho vnímame. Na základe toho si to naše malé oddané dieťa buduje a vytvára svoje vlastné sebahodnotenie a sebaprijatie.

Slová majú veľkú moc. Moc budovať a dovoliť rásť detskému sebavedomiu alebo moc pošliapať ho a nechať ho padnúť. Mnohokrát zabúdame, že aj to, ako premýšľame nad dieťaťom, čo si o ňom myslíme, čo hovoríme o ňom v jeho neprítomnosti, tak ovplyvňuje naše premýšľanie a správanie voči nemu. To, že o ňom povieme v jeho neprítomnosti: „On je taký malý lakomec,” určuje naše správanie a komunikáciu v prítomnosti nášho dieťaťa. Presvedčíme seba a dieťa, že je lakomec. Funguje tu Pygmalionský efekt, kedy očakávanie a hodnotenie rodičov má priamy dosah na dieťa. Dieťa sa totiž stane takým, akým očakávame, že sa stane. (Viac o hodnotení, dosahu rodičov, učiteľov a rovesníkov na dieťa a Pygmalionovskom efekte si môžete prečítať v článku Ako vychovať z chlapca muža a z dievčaťa ženu. Takže nezabúdajme, že slovami a hodnotením skrytým alebo povedaným priamo dieťaťu budujeme a staviame jeho sebaúctu a sebavedomie.

 

Čo ale robiť, ak zistíme, že dieťa priveľmi kritizujeme, slovami udupávame, hoci to nechceme?

Možno sa niekedy zachováme ako Edisonovi učitelia – odmietneme, skritizujeme, tvrdo sa vyjadríme k vlastným deťom. Čo potom? Ak v únave, v sklamaní opakovane vyslovujeme naše súdy nad dieťaťom?

V tej chvíli ich môžeme považovať za správne, dobré či prinášajúce úľavu. Neskôr však precitneme a zistíme, že to bola chyba. Že náš súd o dieťati bol klamlivý, naše slová tvrdé, naše myšlienky prchké.

Pripravte si „krízový plán“, ako by ste chceli reagovať v únave, hneve či strese. Tak, ako vám vybehnú slová z úst automaticky, tak sa cielene naučte slová, ktoré vám neskôr tieto slová, tiež automaticky, nahradia – napríklad: „Miško, už som vyčerpaná. Teraz mi daj 5 minút oddychu.” Takže namiesto slov, ktoré mohlo vaše dieťa počuť – „Daj mi chvíľu pokoj”, „Stále otravuješ”, bude počuť milšie, vysvetľujúcejšie slová. Túto vetu si zapamätajte a určite si, kedy ju chcete použiť.

Takéto „krízové slová“ môžete použiť na akúkoľvek situáciu, či je to vaša únava, opakovaná ignorácia zo strany dieťaťa, nerešpektovanie vás… Ide o to, aby dieťa nepočulo automatické hodnotiace výroky.

 

A čo v prípade, kedy považujeme naše dieťa za pomalé, lenivé či milujúce neporiadok, alebo má iný nedostatok v našich očiach?

Prenastavte svoje myslenie. Je to dlhá cesta, ale počas nej sa naučíte hľadieť na nedostatky svojho dieťaťa s väčším pochopením. Ak je vaše dieťa neporiadne, nehovorte mu, že robí len neporiadok a stále po ňom musíte upratovať. Radšej sa prenastavte vnútorne a povedzte mu, že je naozaj šikovný, ak sa vyzná vo svojich veciach aj v takom neporiadku. Ale že – predsa len to spolu upracete, aby ste mali krajšiu izbu alebo čokoľvek iné. A v tom zbadáte, že to večne neporiadne dieťa sa veľmi šikovne vyzná vo svojich veciach. Že je naozaj šikovný, ak niečo hľadá, poradí si sám – je samostatný, vynájde sa.

Ak vaše dieťa neustále rozpráva a dožaduje sa pozornosti – nepovedzte mu: „Stále otravuješ”, ale skúste v tom jeho návale slov zistiť niečo pozitívne. Vaše dieťa s vami komunikuje, nebojí sa vám povedať čokoľvek, má vás rado a dôveruje vám. Ste pre neho tak dôležitý, že vám povie to, čo prežíva.

Takže namiesto súdov, kritizovania a udupávania slovami – skúsme hľadať to dobré, nacvičiť si naše slová v krízových situáciách.

 

Odpustenie

Iste, každý z nás je niekedy veľmi unavený, nahnevaný a povie aj to, čo o chvíľu ľutuje. A to aj deťom. Čo potom spraviť? Naberte odvahu a vysvetlite dieťaťu, otvorte mu svoje srdce a nebojte sa ospravedlniť. Neznížite sa v očiach dieťaťa, ale naopak, je to veľká úľava vedieť a zažiť, že aj to vaše malé dieťa vám odpúšťa. Že dáte príležitosť dieťaťu vidieť hriechy a prosiť odpustenie. Ste živý príklad. Robiť hriechy a nebáť sa žiadať odpustenie. To nie je o potupe, znížení sa. Je to o pôsobení lásky a Boha v medziľudských vzťahoch.

Tak, ako chceme a očakávame, že naše dieťa sa naučí ovládať svoj jazyk, učíme sa to aj my. Celý život. Je to celoživotná výzva pre nás mnohých. Ak ale tento boj odložíme, či si od neho oddýchneme, deti budú musieť zvládať našu výchovu a naše mnohokrát tvrdé slová. Jedného dňa budú mať dosť. Deti sa vracajú k milosrdnej matke, k milosrdnému otcovi, a nie k prísnemu, neustále kritizujúcemu a hodnotiacemu rodičovi. Preto, ak aj raníme slovami, vtedy potrebujeme milosrdenstvo. Milosrdenstvo odpustenia, milosrdenstvo pokoja, milosrdenstvo zmierenia. Rodičia a deti.

„Človeka nepoškvrňuje to, čo vchádza do jeho úst, ale to, čo vychádza z jeho úst, to poškvrňuje človeka.“ (Mt 15,11)

 

Foto: pixabay.com

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno