Dianka a Michal Svetkovci: MÁŠ JEŽIŠA? MÁŠ VŠETKO. NEMÁŠ JEŽIŠA? ZAVOLAJ HO!

0
730

Túžbou každého rodiča je, aby deti, ktoré mu boli dané ako dar, raz vyrástli v múdrych ľudí, ktorí robia múdre rozhodnutia. Nie je to inak ani medzi kresťanskými rodičmi. Tí však majú oproti rodičom zo sveta o jednu túžbu viac: aby ich deti raz urobili aj to najdôležitejšie rozhodnutie pre ich život – rozhodnutie pre Ježiša. Ako im však pomôcť na ceste k tomuto rozhodnutiu a aké miesto tu zohráva osobný vzťah s Tým, pre ktorého sa rozhodujú? Bližšie nám o jednej z ciest porozprávajú manželia Svetkovci z Bratislavy.

 

Manželia Michal a Dianka Svetkovci žijú v Bratislave a vychovávajú tri nádherné deti: Jakubka /7/, Elišku /5/, Ondrejka /3/ a štvrtý poklad čaká na svoj príchod na svet v brušku Dianky. Sú členmi Spoločenstva pri Dóme sv. Martina, kde tiež slúžia práve ako vedúci detskej služby. 

Keďže slúžite ako animátori detí vo svojom spoločenstve, stretávate sa s formáciou detí dokonca častejšie ako „len“ v domácom prostredí. V čom je podľa vás najväčší rozdiel medzi formáciou vlastných detí a detí zo spoločentva?

Diana: V prvom rade musím povedať, že máme pred touto službou veľký rešpekt. Nejde totiž len o to, deti niečo o Bohu naučiť. To by bolo len náboženstvo. Ony sa aj tak učia pozorovaním, skúsenosťami, pocitmi. Ak môj vzťah s Pánom nebude autentický a živý, „neoklamem rožkom“ ani svoje deti, ani tie cudzie.

 

Takže osobný príklad považujete za kľúčový…

Diana: Jasné, že viesť k Bohu naše vlastné deti je oveľa väčšia výzva, lebo sme s Miškom za to v prvom rade zodpovední my dvaja. Nemôžeme to na nikoho zhodiť, ale dennodenne to doma žiť a prinášať, či máme akurát „Deň Blbec“ alebo lietame od šťastia.

Michal: Tiež to vnímam tak, že Boh nám dal autoritu a zodpovednosť nad našimi deťmi. Sú ako také malé rastlinky, Božie poklady, ktoré nám Pán zveril na určitý čas. Budem sa zodpovedať, ako som s týmito pokladmi nakladal. Či som ich rozvíjal, budoval, či som im dal dobré svedectvo. Či z nich vyrástli vďaka mne krásne rastliny, ktoré nesú ovocie na Božiu slávu, alebo či vďaka mne zakrpateli. Stále si to musím pripomínať, že toto je mnohokrát dôležitejšia úloha a priorita, ako moja služba pre Pána či práca.

 

Ako ti vedomie tejto zodpovednosti pomáha pri službe iným deťom?

Často si to pri službe deťom uvedomujem, ako veľmi sú pre ne dôležití ich vlastní rodičia. Snažíme sa pre deti zo spoločenstva pripraviť raz za mesiac to najlepšie, ale ich vlastní rodičia na ne vplývajú a zasievajú do nich semienka každý deň.

 

Prečo je pre vás samých dôležité mať osobný vzťah s Bohom? 

Diana: Je to pre mňa otázkou prežitia. Momentálne som siedmy rok s deťmi doma a za chvíľu mi s bábätkom naskočia ďalšie štyri roky predo mnou. Boh mi ale vďaka vzťahu s Ním robí tieto dni plnohodnotnými. Vedie ma do vzťahov, do služby, do kreativity, do ženskosti, radosti. Rozvíja to, čo do mňa od počiatku vložil, nezávisle od okolností. Cítim, že On sa na mňa nepozerá cez deti – „to je tá, čo ich má tak veľa pokope, od nej radšej nič nechcem.“ Vidím, že mi neuveriteľne verí a fandí. To by som bez osobného vzťahu s Ním nedala. Bolo by asi divné slúžiť Mu, ale nehovoriť s Ním.

 

Takže aj vy ste žili s Ježišom už od útleho veku v hlbokom, osobnom vzťahu?

Michal: Celú svoju mladosť som žil bez Ježiša. Tvrdil som o sebe, že som kresťan a že verím v Boha, ale vo svojom živote som sa rozhodoval podľa seba, kamarátov alebo názorov partie. V určitom momente života som sa rozhodol, že chcem ísť za Bohom naplno. Neskôr som Mu v modlitbe povedal, že mu dávam svoj život a že chcem žiť preňho z celého srdca. Môj život sa po tomto rozhodnutí začal meniť. Stal som sa členom Dómskeho spoločenstva. Tu som spoznal aj moju krásnu ženu Dianku a tiež tu môžem rozvíjať svoje talenty a dary, ktoré mi Boh dal na budovanie jeho kráľovstva na zemi. V tom všetkom bol a je nesmierne dôležitý každodenný vzťah s mojim otcom v nebi.

 

Prečo je teda podľa vás dôležité viesť aj deti k osobnému vzťahu s Kristom?  

Diana: To je asi zmysel celej výchovy a snahy tu na zemi. V skratke povedané: Máš Ježiša? Máš všetko. Nemáš Ježiša? Zavolaj Ho. Je to pre ne kľúčová otázka, ktorú potrebujú mať zodpovedanú samy pred sebou. Potrebujem v tom mať jasno ja ako dospelá. O to viac deti. Potrebujeme na to ale veľa trpezlivého vysvetľovania. Aby sme ich neučili robiť len formu, ale aby rozumeli tomu, čo robia a prečo to majú robiť. Žijeme v období, keď už forma bez živého obsahu neobstojí.

 

Myslíte určite aj na to, aby ich život bol raz, keď vyrastú, autentický…

Michal: Veľmi často sa modlím za ten deň, za ten moment, keď z vlastnej vôle, v slobode, vedome odovzdajú svoj život Ježišovi. Je to najdôležitejšie rozhodnutie v živote. Uvedomujem si, že aj keď sa snažíme dať deťom to najlepšie a svedčiť im svojim životom o Bohu, tak dar viery pre naše deti je veľká Božia milosť a zázrak.

 

Ako pomáhate svojím deťom vybudovať si s Bohom osobný vzťah? Máte už svoje osvedčené kroky?

Diana: Nemám patent na živú vieru. Len to žiť a ukazovať na vlastnom živote, či to funguje a dáva im to zmysel. Konkrétne im napríklad hovoríme o tom, že ticho nie je zlé, lebo to je jedinečný čas, keď môžu začuť Boží hlas. Keď majú obavu z tmy, tak vravíme: „Povedz to Ježišovi! On ťa hneď chytí za ruku.“

Učíme ich, nech po spoločnej rodinnej modlitbe majú ešte pred zaspatím ony samé svoj čas s Bohom. Keď ideme do kostola, vravíme: „Keď nebudeš vedieť, čo tam máš robiť, rozprávaj sa potichu s Ježišom. On sa vlastne teší len na to.“

Michal: V prvom rade si uvedomujem, že spolu s Diankou musíme ísť príkladom. Keď budú naše deti vidieť, že my máme osobný vzťah s Bohom, ktorý sa pretavuje do konkrétnych situácií, tak verím, že aj v nich to vzbudí vieru a túžbu spoznávať Boha osobne. Keď máme nejaký problém, alebo keď nejaké naše dieťa spadne a buchne sa, tak prvý, koho oslovíme o pomoc, je Pán Ježiš. Modlíme sa za uzdravenie a ďakujeme „že sa nič horšie nestalo“. Tiež sa snažíme v konkrétnych situáciách povzbudiť deti (zatiaľ hlavne nášho najstaršieho Jakubka), nech sa samé spýtajú Pána Ježiša, čo si o tej situácii myslí a čo je správne.

 

Mnoho rodičov sa so svojimi deťmi modlieva hlavne večer pred spaním. Stáva sa, že to v rodine skĺzne do rutiny a vedomia, že takáto večerná modlitba „stačí“. Rodičia tiež dospejú k názoru, že „keď bude dieťa dospelé a bude samo chcieť, rozhodne sa, či v tom pôjde ďalej, hlbšie“. Prečo, podľa vás, večerné „anjeličku“ spamäti nie je dostačujúce pre vytvorenie osobného vzťahu?

Diana: Aj v Písme sa píše, že litera zabíja, ale Duch oživuje. Čiže všetko, čo chceme, aby bolo živé, potrebuje mať vôňu Ducha Svätého. Tradícia a rituály sú fajn, no bez Ducha nemajú silu prebudiť život. Keď chceme, aby bol prievan, musíme otvoriť okná. Keď je niečo dlho nevetrané, začne to tam smrdieť. Niekedy treba urobiť s deťmi veľkú „vetračku“, aby si „pričuchli“, o čom to má byť. U nás funguje: spievať v aute chvály, klásť na seba ruky, keď sa za seba modlíme, modliť sa na netradičných miestach, ako sú kopce, prosiť o konkrétne sumy a veci, čo nám chýbajú. Modliť sa, keď počujeme húkať sanitku, žehnať tomu, ku komu ideme na návštevu, čítať si spolu Bibliu. Vyhlasujeme pravdu jeden nad druhým, hlavne keď sa hneváme.

Michal: Snažíme sa každý deň chodiť s Pánom, ospravedlniť sa, keď sme napríklad aj voči deťom „vyleteli“. Pri tomto úprimnom chodení sa snažíme, aby nám naše deti boli čo najbližšie, aby kráčali s nami a videli, ako sa modlíme, ako Boh koná, vypočúva naše modlitby.

 

A čo nedeľné sväté omše? Akú hrajú pre vás rolu v budovaní vzťahu s Bohom?

Diana: Toto je pre mňa citlivá téma. V niektorých kostoloch mám pocit, že tam deti ani nie sú vítané. Nech sa nikto na mňa nehnevá, no celá atmosféra tam je nastavená veľmi divne, neprirodzene. Darmo ja deti doma pripravím, namotivujem, prejdem si s nimi čítania. Keď prídu, sú ako nepozvaná návšteva. Trapas. Cítia to ony i ja a mňa ako rodiča to uráža. Často myslím na to Slovo, že „nechajte maličkých prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo im patrí nebeské kráľovstvo“. Ak má byť Cirkev živá a zdravá, potrebuje sa naučiť fungovať aj s deťmi. Aj so starými, aj s chorými, aj s pubertiakmi, aj s „malkáčmi“. Tam sa aj Ježiš cíti určite dobre… Túžim, aby sa naše deti cítili súčasťou Cirkvi už od detstva a viem, že sa to dá, ale chcieť musia viacerí. Predsa aj ja sa vraciam len tam, kde sa cítim vítaná. Našťastie si môžeme tu v Bratislave vyberať, kam v nedeľu pôjdeme do kostola.

 

Čo považujete za hlavný dôvod, pre ktorý sa málo mladých po birmovke slobodne rozhodne pre Boha? 

Diana: V tomto birmovkovom období hrá veľkú rolu partia. Chcem byť tam, kde sú aj oni. Tínedžeri chcú byť súčasťou priateľstiev už aj mimo rodiny. Ak má tieto vzťahy v stretku, v spoločenstve, pri kostole – „bingo!“, veľká časť je vyhratá. Ale vzťahy sa budujú rokmi, tak určite treba deťom vyberať stretká už v detstve, ak je možnosť ‒ na fare či v spoločenstve. Ak niekde zažijú autentické vzťahy, záujem, cítia, že môžu byť platnými členmi, zostanú. Ak to v Cirkvi nikdy nezažili, vôbec sa im nečudujem, že hľadajú inde.

Michal: Tlak sveta je silný, vyzerať „cool“, byť v škole a v partii „in“. Keď sa počas birmovky nepodarí „zobudiť Ducha“, resp. nadviazať osobný vzťah s Ježišom, tak si myslím, že zostať po birmovke robiť „správne veci“ z vlastných síl bez pomoci Ducha Svätého a „byť dobrým kresťanom“, môže byť extrémne náročné. Je to ešte o to ťažšie, keď sa birmovanca nepodarí začleniť do „živého“ stretka, kde by mohol zdieľať svoj život viery a necítiť sa ako mimozemšťan.

 

Je pre vás zvyčajné sa rozprávať o Bohu s vašimi deťmi aj počas dňa. Pýtajú sa vás otázky na túto tému alebo im zatiaľ stačí to, čo im poviete vy?

Diana: Keď ma dávnejšie ráno našli v obývačke s Bibliou, zo začiatku sa pýtali, čo to čítam. Teraz to už vedia, šuchnú sa ku mne a niekedy povedia: „Čítaj nahlas, nech aj ja počujem.“ Niekedy riešime otázky, či budeme vedieť v nebi lietať a skákať po oblakoch. Ako tam budeme vyzerať a či tam budeme spolu. Zatiaľ filozofické témy nerozoberáme, verím, že naše deti majú voči Bohu zatiaľ prvotnú dôveru.

Michal: Niekedy sa rozprávame o tom, či budú v nebi zvieratká alebo koľko budeme mať v nebi rokov. Viac sa pýtajú, keď si spolu čítame Sväté Písmo pred spaním a rozoberáme napríklad konkrétny biblický príbeh.

Cesta výchovy a formácie detí vždy prinesie aj nejaké úskalia. Ako sa s nimi vyrovnať? 

Diana: To áno, skoro každý deň. Je to dosť na pokoru. Či už ide o naše deti alebo tie cudzie zo spoločenstva. Znova a zas zisťujeme, že sme vlastne úplne na začiatku cesty. Keď už začína konečne niečo fungovať, treba začať úplne inak. Keď sme si mysleli, že naše deti už dospeli na veľkú Bibliu, odrazu pri nej robia „blbostičky“. Keď vedia byť konečne ticho v kostole, nechcú tam ráno ísť. Keď sa vedia modliť za iných, robia si pri tom vzájomne „opičky“. Keď sa konečne deti v spoločenstve naučia nejakú chválovú pieseň, príde im príliš „detská“. Len verím, že všetko dobré, Božie, čo je v nich zasiate, bude jedného dňa prinášať aj dobrú úrodu.

Michal: Stále si uvedomujem, aká je celá výchova a odovzdávanie viery Božia milosť. Nie vždy sa mi podarí „ideálne“ zareagovať, keď naše deti vystrájajú nezbedy. Niekedy sa vytočím, keď robia počas modlitby srandičky. Vždy si chcem však nechať voči mojim deťom a Dianke otvorené, pokorné, prijímajúce srdce. Trénujem to každý deň, keď sa snažím s rovnakou otvorenosťou srdca a pokorou pristupovať v modlitbe k Pánovi. Modlím sa, aby ma Pán učil, ako byť dobrým otcom a aby prikryl moje nedostatky a chyby. Tiež si uvedomujem, že čím budú naše deti staršie, tým menší priamy vplyv na nich budem mať. Prídu kamaráti v škole, učiteľky, partia. Modlím sa, aby som čo najlepšie využil ten čas, kým sú ešte menší. Aby som si s mojimi deťmi vytvoril priateľský, dôverný vzťah, ktorý vydrží aj v ťažších obdobiach puberty.

Foto: súkromný archív

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno