Čo mali moji priatelia vedieť o potrate

0
4

V septembri 2015 som zistila, že čakáme naše tretie dieťa. Keďže moje predošlé tehotenstvá boli rizikové (obe dcéry sa narodili predčasne), chodievam na ultrazvuk častejšie ako je obvyklé. Počas prehliadky v 6. týždni bilo dieťatku srdiečko ako zvon, malé rúčky a nôžky sa hýbali. Bola som unesená.

Zdravo som jedla, primerane cvičila a bola som viac opatrná. Rozprávala som rozprávky a spievala uspávanky. Čoskoro dali naše dcéry môjmu rastúcemu brušku meno „bábätkové bruško“. V 9. týždni sa objavili malé pršteky na rúčkach a nôžkach. V desiatom týždni budúca chrbtica. Avšak v 11. týždni bola obrazovka čierna a modrá, nie jasne červená, taká, ktorá by naznačovala teplo malej ľudskej bytosti. Doktori nenašli bijúce srdiečko. Boli sme zdrvení.

Každý spontánny potrat, tehotenstvo, strata, liečba, doba smútenia a uzdravenia je iná. Ale v období, keď som tým prechádzala ja, som spozorovala určité spoločné črty medzi ženami, ktoré potratili. Možno vám nasledujúce myšlienky pomôžu, keď sa niekto vo vašom okolí ocitne v podobnej situácii.

Je to bežné, ale len málokto o tom hovorí

Obviňujem to prenikajúce ticho z mýtov obklopujúcich spontánny potrat. V nedávnej štúdii sa uvádza, že 55% dospelých ľudí si myslí, že spontánny potrat nastane pri menej ako 5% tehotenstvách. Naproti tomu Rada Amerických Gynekológov uvádza, že 10 až 25% všetkých klinicky potvrdených tehotenstiev sa skončí spontánnym potratom. Zároveň však mnoho žien prežije včasný potrat a nikdy sa o tom nedozvedia, pretože krvácanie nastane približne v čase očakávanej menštruácie.

Jedným z dôvodov, prečo sa spontánne potraty zdajú byť opradené rúškom tajomstva a rozpakov, je naša neznalosť príčin. Až 76% opýtaných v prieskume mylne prisudzovalo spontánnemu potratu nejaké konanie matky: stresujúcu situáciu, životný štýl (drogy, alkohol), zdvíhanie ťažkých predmetov, používanie vnútromaternicového telieska, hormonálnu antikoncepciu alebo vyvolanú hádku. Niektoré z uvedených môžu zvýšiť riziko a je lepšie sa im vyhnúť, ale podľa vedcov tieto samotné nespôsobia spontánny potrat. Moja matka utrúsila poznámku, že som možno nedostatočne jedla. Moja stará matka to zvaľovala na zdvíhanie mojich dcér. Toto nepochopenie vyvolávalo u mňa hnev voči nim ako aj voči mne samej. Nemohla som sa zbaviť myšlienky – čo ak to je moja vina? Cítila som sa frustrovaná a podvedená vlastným telom.

Ženy si často prehrávajú udalosti dní, ktoré predchádzali spontánnemu potratu v nádeji, že nájdu príčinu tejto straty. Môžete sa stretnúť s tým, že sa vaša priateľka znepokojuje nad pohárom vína, ktorý vypila skôr, ako zistila, že je tehotná alebo si vyčíta zdvihnutie ťažkej škatule. Ale väčšina potratov nastane v dôsledku chromozomálnych abnormalít, nedostatočného uhniezdenia alebo pokročilého veku matky či nepriaznivého reprodukčného zdravia.

Spontánny potrat v prvom trimestri nie je vždy ako „silná menštruácia“

Asi 50% žien, ktoré spontánne potratili, uvádzajú ako symptóm vaginálne špinenie alebo krvácanie, bolesti v podbrušku alebo kŕče spolu s tekutou krvou alebo tkanivom odchádzajúcimi cez pošvu. Ale ako je to so zvyšnými 50%?

Minimálne tri ženy, s ktorými som sa rozprávala, takmer vykrvácali. Jedna z nich mi povedala, že ak žena krváca tak, že spotrebuje viac ako jednu vložku za hodinu, (pričom ona sama použila za jednu hodinu až 26), mala by ísť do nemocnice. Za menej ako dve hodiny sa váš stav môže náhle zmeniť na kritický.

Niektoré ženy môžu dostať lieky na vylúčenie zvyšného tkaniva. Iné budú potrebovať chirurgický zákrok zvaný kyretáž. Čakali sme dva týždne, aby moje telo vylúčilo zbytky, ale stále si myslelo, že som tehotná. Tak doktor nariadil kyretáž s cieľom predísť infekcii a ďalším komplikáciám.

Je to fyzicky a psychicky náročné

Najbežnejšie komplikácie pri spontánnom potrate môžu byť menej závažné až po tie najzávažnejšie. Niektoré ženy pociťujú pôrodné bolesti a kontrakcie. Ja som tiež pociťovala niektoré z nich, ako vracanie, kŕče, únavu, silné a nepravidelné krvácanie, celý mesiac po kyretáži. Trvalo šesť týždňov od samotného potratu, kým sa hormóny upokojili a ja som sa necítila tehotná. Väčšina odbornej literatúry neuvádza ťažkosti s hormonálnym posunom počas spontánneho potratu. A práve toto veľa žien považuje za najťažšiu súčasť celého procesu.

Jedna žena, ktorá dvakrát potratila, napísala svojej sestre: „Moje telo sa so mnou kruto zahrávalo. Zatiaľ čo ja som pociťovala nevoľnosti a mala citlivé prsia, moje dcéry ma ťapkali po brušku hovoriac: Toto je bábätkové bruško, mami! Bez dieťatka vo vnútri to však bola len trpká lesť.“

To, že som sa naučila akceptovať fyzické zmeny a emócie, mi pomohlo to všetko vydržať. Potrebovala som si sadnúť v preplnenom vlaku. Bolo mi zle a čakala ma dvojhodinová cesta. Tak som poprosila mladého muža veľa mňa, či si môžem sadnúť, že som tehotná (hormonálne som stále bola). Ak som potrebovala spať, spala som. Keď sa mi chcelo plakať, plakala som. Vyhýbala som sa miestam s tehotnými ženami a malými deťmi. Veľa času som strávila modlitbou a rozprávaním sa s dieťatkom, čo síce môže vyznieť šialene, ale upokojilo to moje pocity smútku a straty. Prinieslo mi to pokoj. Dieťatko možno nebolo reálne pre nikoho okolo mňa, ale pre mňa bolo.

Skutočnosť, že máte deti alebo že otehotniete znova, neuľahčí celú situáciu

Potom, ako sme zistili, že dieťatko nežije, vybrali sme sa manželom do katedrály, kde sme mali sobáš, len niekoľko blokov od ordinácie lekára. Vzlykala som počas omše. Chcela som toto dieťatko, toto som chcela. V čase, keď píšem tento článok, by som bola už v siedmom mesiaci. Stále pociťujem túžbu mať práve toto dieťa, ktoré nikdy nebudem držať v náručí. Vyznieva to sebecky, mám dve zdravé dcéry. Ale od momentu, ako som videla dve čiarky na teste, vkladala som nádej do osobnosti tohto človeka. Bude vysoký ako jeho otec a nezbedný ako jeho sestry? Niekedy o ňom stále snívam. A pýtam sa, či som sa vôbec takto mala nádejať…

Intenzita smútku a matkino prežívanie závisí od intenzity jej pripútania sa k nenarodenému dieťaťu. Vďaka technologickému pokroku, akým sú domáce tehotenské testy, ultrazvuky a monitory, cez ktoré počujeme ozveny srdca, je v dnešnej dobe omnoho ľahšie vypestovať si puto s nenarodeným dieťaťom už v skorom štádiu tehotenstva.

Je to izolujúce a môže to byť aj zahanbujúce

Či už má žena okolo seba širokú podporu alebo nie, skrytá povaha spontánneho potratu ju izoluje. V tom čase som nepoznala nikoho, kto by potratil. Rozoberať niečo tak osobné a bolestivé s cudzími ľuďmi bolo to posledné, čo som chcela. Môj vlastný manžel nevedel pochopiť to, ako som sa cítila. Povedal mi: „Je to pre teba viac reálne ako pre mňa; nestalo sa to v mojom tele.“ Prvá (a jediná) rada môjho terapeuta bola: „Je to bežné. Nič sa s tým nedá urobiť. Musíte sa pohnúť ďalej.“

Moje emócie a moje telo boli v jednom veľkom chaose. Zorganizovali sme kremáciu a rozlúčku, mali sme stále našu prácu a domov a dve deti, o ktoré sa bolo treba starať, ale nikto nepodal pomocnú ruku, akej by sa nám možno dostalo, keby sme prišli o staršie dieťa. Hľadala som lokálnu podpornú skupinu pri spontánnom potrate, ale najbližšia bola príliš ďaleko na dochádzanie s dvoma batoľatami. Prahla som po niekom, s kým by som sa mohla porozprávať o mojom smútku, ak by to aj malo znamenať iba jednoduché – „Ako sa dnes máš?“ Kiež by som bola viac silná požiadať o podporu rodinu a priateľov, ale cítila som sa príliš deprimovaná, vinná a zahanbená.

Výskum ukázal, že ženy, ktoré potratili, sú vystavené vyššiemu riziku pocitov úzkosti a depresie do troch rokov po spontánnom potrate. Sú mnohé spôsoby, ako môžete podporiť priateľku, ktorá prechádza skrytou stratou. Najmenšie gesto môže byť pritom veľmi účinné. Niektorí priatelia nám poslali pohľadnice alebo knihy, ako sa s tým vyrovnať, ktoré si stále často čítam. Mám ich pri posteli, pretože nám vedia poskytnúť oporu a liečiť našu stratu.

Nie si to ty, som to ja

Mária, žena, ktorá prežila niekoľko potratov, sa zdieľa: „Niekedy som to ja, nie ty. Som šťastná z mojich tehotných kamarátok a žien s malými bábätkami, ale niekedy si musím nechať odstup a všetko si nechať uležať. Stále som podporujúca kamarátka a mám rada tvoje dieťa, ale potrebujem trochu času a priestoru“. Mojej sestre sa narodilo dieťa týždeň po tom, ako som ja absolvovala kyretáž a mala som päť tehotných kamarátok, ktoré mali podobný termín pôrodu, ako by som mala ja. Vidieť a počuť dobré správy o ich tehotenstvách ma teší a uľaví sa mi, že ony nemajú problémy, ale rovnako je to pre mňa bolestná pripomienka toho, čo by mohlo byť… Mária dodáva „Proces smútenia nezačína a nekončí v okamihu straty. Cítila som, že proces uzdravenia môže skutočne začať, až keď prejde termín pôrodu tohto strateného dieťaťa.“

Smútok nemá presne stanovené termíny. Ako píše vo svojom blogu jedna moja kamarátka: „Veľa žien, ktoré som stretla, mali mylnú predstavu, že ich pocity smútku po spontánnom potrate sú trochu prehnané a príliš silné v porovnaní s ich stratou, Mali pocit, že sa od nich očakáva nebyť až tak smutné, ako v skutočnosti boli. A predsa si myslím, že väčšina ľudí by súhlasila, že bolesť rodiča, ktorý príde o svoje dieťa, je veľkým smútkom. Prečo by teda mal byť tento smútok iný, ak sme nemali možnosť spoznať naše deti tvárou v tvár alebo nevideli ich nadýchnuť sa?“

Spoločnosť všeobecne radostne víta oznámenie tehotenstva a narodenia dieťaťa. Pamätajme ale tiež, že rovnako by sme mali všetci podporiť matku a otca v prípadoch, keď prídu o dieťa, či už mu bilo srdiečko alebo nie.

Preklad: Jana Michaličková, foto: pexels.com

http://verilymag.com/2016/02/supporting-a-friend-through-miscarriage-fertility-pregnancy

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno