Čo ma chráni od vyhorenia na materskej dovolenke

0
141

Odkedy som sa stala mamou, nikdy nemám ďaleko od vyhorenia. Kľúčová vec, ktorá ma od neho chráni, je prijatie miesta, na ktoré ma Boh povolal a dovolenie, aby zo mňa každý deň kus zomrel. Toto je cesta rozvíjania Ježišovho života v živote mamy.

  1. Zotrvať na mieste, na ktorom ma Boh chce mať

V čase, keď som rozlišovala svoje povolanie, som mala okolo búrlivých osemnásť. Myslela som, že Boh ma povoláva do jednej z najprísnejších reholí – ku klauzúrnym kontemplatívnym sestrám klariskám. V radikálnosti tých osemnástich som si sama ostrihala vlasy (potom som zašla za kaderníčkou, nech ma zachráni), porozdávala som všetky obľúbené náušnice a prestala som sa líčiť.

Boh ma vtedy požehnal výnimočným spovedníkom p. Peťom Dubovským SJ, ktorý ma procesom rozlišovania povolania sprevádzal. Pri jednom rozhovore, keď sa mi začínalo ukazovať, že to, k čomu ma Boh povoláva, predsa len nie je klauzúra, ale manželstvo, mi povedal niečo, čo si odvtedy nosím v srdci. Povedal, že niekedy je ľahšie urobiť jeden radikálny rez – opustiť pre Ježiša všetko a vstúpiť do zasväteného života – než odovzdávať mu každý deň to málo, čo si práve v ten deň od nás pýta.

Toto sa mi opäť vynorilo o pár rokov neskôr. Totiž – som čistý študijný tip, milujem noci strávené nad knihami, rada prednášam, vediem semináre a baví ma písať. Som mizerná gazdiná. Mám rada ticho a potrebujem veľa spať. A práve mňa Boh obdaroval veľmi živým synom a veľmi živou a urozprávanou dcérkou. Nevládzem si pri nich študovať už ani len výchovné prístupy, nemám kapacitu prednášať ani viesť semináre, celé hodiny sa musím venovať domácnosti a ticho mám len v noci, keď spím, a vtedy ho aj tak nepočujem.

Ani nemusím písať, že najmä prvé roky, ale nielen tie, mi bolo veľmi ťažko. Obrat nastal, keď som si uvedomila, že veľká časť môjho trápenia pochádza z toho, že sa bránim. Bránila som sa tomu, čím ma Boh chcel previesť. Bránila som sa povolaniu, do ktorého ma volal. Vtedy som si spomenula na spovedníkove slová. Dať Ježišovi každý deň to málo, čo si odo mňa pýta.

Pre mňa tieto slová znamenali dve veci. Po prvé – prijať miesto, na ktorom som. Prestať sa obzerať za stratenými príležitosťami, prestať trpieť dni na materskej v očakávaní, že raz skončia a ja sa vrátim k normálnemu – v mojom prípade akademickému – životu. Prijať materstvo ako moju cestu zjednocovania sa s Ježišom a Jeho vôľou. Prijať nie v zmysle dolorizmu, teatrálnej obety, keď sa JA zriekam svojej kariéry a obetujem sa pre svoju rodinu. Nie. Prijať materstvo so všetkým, čo prináša, preto, že to je Ježiš, ktorý sa mi dáva. Objať materstvo v zmysle objať Ježiša.

Po druhé – nechať každý deň kus zo mňa zomrieť. Zotrvanie na mieste, na ktoré ma Boh volá, vytvára podmienky pre autentické kresťanské sebaumieranie. Ako lakonicky hovorí môj obľúbený kartuzián v knižočke Láska a ticho na začiatku kapitoly o evanjeliovej spiritualite: „Nepochybne, je potrebné zomrieť.“ A je to len ozvena Ježišových slov: „Na to, aby zrno mohlo prinášať úrodu, musí odumrieť.“ Materstvo je cesta odumierania par excellence!

  1. Prijať Ježiša takého, aký sa mi chce darovať

Čo je však podstatou kresťanského odumierania? Je to dovolenie Bohu, aby v nás rozvíjal svoj život. Zlomové pre mňa bolo čítanie knižočky otca Alberta z rehole malých bratov Ježišových: „Nevolíme sami druh zpusob setkání s Kristem. On sám přichází k nám a vezme si nás.“

Sám otec Albert túžil po pustovníckom spôsobe života v marockých horách pri moslimskom kmeni Berberov. Ticho a samotu však zažíval len v noci. Celé dni ošetroval a všemožne pomáhal biednym Berberom, ktorí za ním prichádzali. Tridsať rokov takéhoto života v ňom vyhĺbilo silnú intimitu a odovzdanosť Ježišovi.

Keby som si mohla vybrať spôsob, akým sa Ježiš prichádzajúci v okolnostiach môjho života daruje mne, vybrala by som si dokonalú, príkladnú, vždy upravenú mamu s vyupratovanou domácnosťou, kvetmi a domácim koláčom na stole, dobre vychovanými, slušnými deťmi s úsmevom zdraviacimi príchodzích do nášho domu, dennú účasť celej rodiny na svätej omši spojenú s rozvíjaním domácej liturgie, dennú modlitbu celej rodiny sv. ruženca, pravidelnú adoráciu, pohostinnosť, ktorá často prijíma hostí,… Toto by bol život, ktorý by som s radosťou objala.

Hm, ako sa tak po sebe čítam, vidím vo svojom opise obraz života niekoľkých rodín, ktoré ma inšpirovali a ktoré som si zrejme podvedomo-vedome vzala za vzor. Je to krásny a nasledovaniahodný vzor. A možno príde čas, keď sa stane i mojím životom.

Dovtedy však vnímam, ako ma Ježiš volá objať život, v ktorom ku mne prichádza – namiesto ticha v búrke, namiesto v sile a cieľavedomosti v slabosti. Je to však On a túži, aby som ho takého objala.

Prijať miesto, na ktoré nás Boh povolal a nechať každý deň kus zo seba zomrieť, je cestou rozvíjania Ježišovho života v nás. Zomiera len to, čo zavadzia rozvíjaniu tohto Božieho života. A ako také to vlastne nestálo za nič.

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článokBirmovka vízia z budúcnosti
Nasledujúci článokObrad birmovania – vysvetlenie niektorých pojmov
Andrea Mikolášiková
ThLic. ANDREA MIKOLÁŠIKOVÁ je vydatá, má tri deti, s rodinou žije v blízkosti Bratislavy. Študovala katolícku teológiu na Trnavskej univerzite v Bratislave a Katholieke Universiteit Leuven (Belgicko). Licenciát so špecializáciou na teológiu manželstva a rodiny získala na International Theological Institute Trumau (Rakúsko). Baví ju hľadať Boha vo všednosti i výnimočnosti (nielen) rodinného života a deliť sa s inými o svoje objavy.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno