Čo je a čo nie je vážny dôvod na oddialenie počatia?

2
212

Učenie Katolíckej cirkvi sa venuje tejto otázke predovšetkým v pastorálnej konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et spes (GS) z roku 1965 a v encyklike pápeža Pavla VI. Humanae vitae (HV) z roku 1968. Hoci encyklika učí, že oddialenie počatia je morálne prípustné iba z „vážnych “ (HV 10) či „spravodlivých“ dôvodov (HV 16), konkrétny zoznam týchto dôvodov nikde neuvádza. Navyše GS učí, že „konečné rozhodnutie musia urobiť pred Bohom sami manželia“ (GS 50). Z toho dôvodu majú niektorí veriaci pochybnosti, či ich dôvody na oddialenie počatia sú skutočne vážne. Morálne učenie Cirkvi však ponúka určité princípy, ktoré pomáhajú pri rozlišovaní legitímnosti dôvodu na oddialenie počatia. Teraz sa pokúsim ukázať, že v súlade s katolíckym učením možno za legitímny dôvod pre oddialenie počatia považovať každý dôvod, ktorý zahŕňa úmysel aktualizovať dobro manželstva alebo úmysel odpovedať na Božie povolanie manželov k službe Cirkvi a spoločnosti, a zároveň realizácia tohto úmyslu je podľa subjektívneho hodnotenia manželov nezlučiteľná s ďalším dieťaťom.

 

Už položená otázka predpokladá, že manželia nemajú za normálnych okolností odďaľovať počatie. Táto otázka vychádza z učenia Cirkvi, ktoré hovorí, že ak manželia nemajú vážny dôvod, ich manželská láska má viesť k plodeniu a výchove detí (porov. GS 50). Táto povinnosť vychádza z presvedčenia Cirkvi, že manželstvo je unikátny zväzok, ktorý dáva manželom účasť na dvoch dobrách: (1) umožňuje budovať jednotu s milovanou osobou a (2) plodiť a vychovávať detí (porov. KKC § 1601). Jednota manželov a z nej plynúca plodnosť sú dve základné dimenzie manželstva, ktoré ho robia dobrým. Z takéhoto chápania manželstva katolícke morálne učenie vyvodzuje určité morálne normy, ktoré pomáhajú manželom správne sa rozhodovať, a tak žiť šťastné manželstvo.

 

Pozitívne a negatívne morálne normy

Morálne učenie Cirkvi rozlišuje dva druhy noriem: pozitívne (príkaz) a negatívne (zákaz). Negatívna morálna norma v tomto prípade zakazuje manželom konať proti jednotiacemu alebo prokreatívnemu aspektu manželstva, pretože sa tak manželia rozhodujú konať proti tomu, čo je dobré pre ich manželstvo, a teda pre nich samotných, ich deti, ako aj pre celú spoločnosť. V encyklike Veritatis splendor (VS) z roku 1993, Ján Pavol II. učí, že negatívne normy sú záväzné „vždy a za každých okolností“ (VS 52). Teda žiadny dôvod alebo životná okolnosť nemôže ospravedlniť vedomé rozhodnutie manželov konať proti jednotiacemu a prokreatívnemu dobru manželstva. Z tejto normy vyplýva aj absolútny zákaz antikoncepcie, keďže pri jej použití sa manželia rozhodujú konať proti prokreatívnemu významu manželstva.

Z chápania manželstva však možno vyvodiť aj tzv. pozitívne morálne normy, teda normy, ktoré prikazujú manželom konať v súlade s dvoma spomenutými dimenziami manželstva. Špecifikovať však bližšie, akým konaním manželia presne napĺňajú konkrétnu pozitívnu normu plodiť a vychovávať potomstvo, je veľmi ťažké. Ján Pavol II. v spomínanej encyklike VS učí, že konkrétna realizácia pozitívnych noriem v jednotlivých ľudských skutkoch sa uskutočňuje „podľa úsudku svedomia“ a „závisí od okolností“ (VS 52). Často sa stáva, že pozitívna povinnosť plodiť a vychovávať deti sa dostáva do konfliktu s inými pozitívnymi normami, ktoré tiež vychádzajú z podstaty manželstva. Napríklad, morálna povinnosť starať sa o zdravie mojej manželky a matky mojich detí môže byť v niektorých prípadoch nezlučiteľná s počatím ďalšieho dieťaťa. Tým sa dostávame k prvému kritériu pre rozlíšenie vážneho dôvodu na oddialenie počatia. Ak dôvodom pre oddialenie počatia je úmysel aktu1alizovať dobro manželstva, teda dobro, ktoré sleduje jednotu manželov alebo prokreáciu, avšak realizáciu tohto dobra považujú manželia za nezlučiteľnú s počatím, ich dôvod je vážny.

 

Dve kritériá pri zvažovaní počtu detí

Pre konkrétnejšiu predstavu uvádza GS niektoré faktory, ktoré majú manželia zvažovať pri rozumnom plánovaní počtu detí. Manželia majú prihliadať „jednak na svoje vlastné dobro a jednak na dobro detí, ktoré sa už narodili alebo ktoré sa môžu narodiť v budúcnosti; ďalej nech si všímajú materiálne i duchovné podmienky doby a životnej úrovne a napokon nech berú do úvahy dobro celej rodiny, občianskej spoločnosti i samej Cirkvi“ (GS 50). Text dokumentu nikde nenasvedčuje, že ide o vyčerpávajúci zoznam. Možno si však všimnúť, že skoro všetky spomenuté faktory by sme mohli odvodiť od dvoch spomínaných dimenzií manželstva – jednota manželov a plodenie a výchova detí. Preto všetky dôvody, ktorú sledujú dobro manželstva, a zároveň ich manželia považujú za nezlučiteľné s ďalším bábätkom, predstavujú vážne dôvody na vyhnutie sa počatiu.

Okrem tohto kritéria možno na základe textu GS vyvodiť druhé kritérium. GS učí, že manželia majú pri zvažovaní počtu detí brať do úvahy aj dobro „občianskej spoločnosti a Cirkvi.“ To naznačuje, že spravodlivé dôvody pre oddialenie počatia nemusia vyplývať iba z rozumného posúdenia celkového dobra rodiny. Boh nepozýva kresťanských rodičov iba k poslaniu splodiť čo možno najväčší počet detí, o ktoré sú schopní dobre sa postarať, fyzicky, psychicky, duchovne či materiálne. Áno, niektorí manželia môžu mať k tomu špeciálne povolanie a dar od Boha. Avšak iní manželia môžu byť Bohom povolaní k iným vznešeným a urgentným povinnostiam v službe Cirkvi a spoločnosti. Preto ak dôvodom pre oddialenie počatia je úmysel odpovedať na špecifické povolanie, do ktorého Boh manželov volá, a ktoré manželia považujú za nezlučiteľné s ďalším počatím, ich dôvod je vážny.

Pozorný čitateľ si všimne, že obe kritéria v sebe zahŕňajú subjektívny element rozlíšenia, či daný vážny úmysel (dôvod) je zlučiteľný s ďalším dieťatkom. Nezlučiteľnosť niektorých dôvodov s ďalším dieťatkom je pomerne jasná (napr. v prípade ohrozenia zdravia ženy), v iných prípadoch (napr. emočná pripravenosť partnerov, finančná situácia, atď.) je posúdenie nezlučiteľnosti už menej jednoznačné. V tomto duchu možno chápať aj vetu že „konečné rozhodnutie musia urobiť pred Bohom sami manželia“ (GS 50).

 

Nerozumná extrémnosť v postojoch

Z týchto princípov možno odvodiť aj postoje, ktoré nesprávne ponímajú vážne dôvody. Príznačná pre tieto postoje je určitá nerozumná extrémnosť. V prvom rade ide o postoj, ktorý by sme obrazne mohli nazvať „nerozumná sporivosť.“ Tento postoj zahŕňa medzi vážnymi dôvodmi veľmi triviálne, egoistické dôvody, sledujúce vlastné pohodlie a prospech. Keďže takéto dôvody nevychádzajú z úmyslu realizovať skutočné dobro manželstva, nemožno ich považovať za vážne. Aj keď súčasná doba má skôr problém s „nerozumnou sporivosťou“, možno stretnúť aj opačný postoj tzv. „nerozumnej štedrosti“. Tá považuje za vážne dôvody len veľmi extrémne životné udalosti, ako napríklad život ohrozujúca choroba či extrémna chudoba. Hoci učenie Cirkvi povzbudzuje manželov k štedrosti, takéto radikálne chápanie štedrosti nevyžaduje. Nakoniec, treba ešte spomenúť postoj, ktorý úplne odmieta akékoľvek rozumné plánovanie počtu detí. Tento postoj zastáva názor, že aj keď existujú vážne dôvody pre oddialenie počatia, nie je správne sa o to usilovať, pretože tým manželia manifestujú slabú dôveru v Božiu prozreteľnosť. Takéto chápanie Božej prozreteľnosti je však problematické, pretože zabúda na to, že Boh nám daroval rozum a slobodnú vôľu, aby sme v živote konali rozhodnutia, za ktoré budeme niesť zodpovednosť. Áno, každé naše konanie sa má riadiť Božím plánom, ktorý treba v živote hľadať a  realizovať. To však neznamená ignorovať rozumné dôvody. Keď Ježiša pokúšal diabol, aby skočil z Jeruzalemského chrámu, odvolávajúc sa na Božiu prozreteľnosť, Ježiš mu odpovedal: „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha“ (porov. Lk 4, 12). Dokonca aj HV 10 hovorí, že ak sa rodičia rozhodnú prijať väčší počet detí, nemajú to robiť na základe odmietavého postoja plánovať, ale „po rozumnej úvahe“.

Táto esej sa pokúsila objasniť kritéria, na základe ktorých možno v súlade s učením Cirkvi rozlíšiť, čo je a čo nie je vážny dôvod pre oddialenie počatia. Vážne dôvody či okolnosti plynú nie len z rozumného rozlíšenia celkového dobra rodiny (duchovného, emočného, fyzického či materiálneho), ale aj z duchovného rozlíšenia špecifického povolania, ku ktorému Boh, okrem plodenia a výchovy potomstva, povoláva manželov.

Foto: pexels.com

2 komentárov

  1. Dobrý text, veľmi zrozumiteľný. Dodám k nemu iba toľko, že predsa len jestvuje aj určitý orientačný zoznam spravodlivých, primeraných či vážnych dôvodov na oddialenie počatia.
    Odkazuje naň dokonca samotná encyklika Humanae vitae práve v č. 16, lebo na konci tej vety, ktorá hovorí o spravodlivých (primeraných) dôvodoch, vyplývajúcich z telesného alebo duševného stavu manželov, alebo z vonkajších okolnosti, je poznámka (č. 20) odkazujúca na známy príhovor pápeža Pia XII. k pôrodným asistentkám z r. 1951. V ňom Pius XII. potvrdzuje, že nemožno namietať proti využívaniu prirodzene neplodných dní, ba dokonca, ak sú na to vážne dôvody – a konkrétne sú vymenované medicínske, eugenické, ekonomické a takzvané sociálne -, je možné ich využívať aj počas celého trvania manželstva.
    Humanae vitae teda namiesto taxatívneho zoznamu (medicínske, eugenické, ekonomické, sociálne dôvody) hovorí v ešte všeobecnejšej rovine, aby aj zodpovednosť manželov bola vnímaná ako tvorivý proces rozlišovania, a nie ako tabuľkový či schematický spôsob uvažovania a konania.
    Vďaka za text pochopený v tomto duchu.

  2. mame 4 deti nasekane v kratkych intervaloch, najstarsia este nechodi do skoly. Je to makacka aj ked je manzelka doma na materskej. Vidim na nej ze je hotova. Myslim ze o dalsie by sme sa teraz asi nemali pokusat, dalsi dovod je ten ze o par mesiacov bude mat 40 a celkovo sme dospeli k tomu ze 4 deti su max co sme schopni ne-zvladat. Nie je teda ochotna milovat sa nez prezervativu, tie romanticke metody planovania rodicovstva nam totiz obstarali 4 deti.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno