Cirkev musí byť rodinou pre ľudí homosexuálne cítiacich

0
43

Podieľame sa na dialógu medzi spoločnosťou, cirkvou a ľuďmi s homosexuálnym cítením s úmyslom sprostredkovať nádej, vieru a vzájomné pochopenie, hovorí o Linke Valentín jeden z jej predstaviteľov otec Vitalij Luck.

 

Čo dalo podnet k vzniku Linky Valentín?

Linka Valentín vznikla vo februári 1999 a pôsobí ako pastoračná iniciatíva pri Gréckokatolíckej cirkvi v Košiciach – Starom meste. Podnetom boli naše pastoračné skúsenosti z rozhovorov s ľuďmi tak zo života spoločenstva veriacich pri našej katedrále na Moyzesovej ulici, ako aj z rôznych častí Slovenska, ktorí prežívali homosexuálne cítenie. Títo ľudia svoje homosexuálne sklony pomenúvali ako svoju osobnú ťažkosť, ktorá ich veľmi ubíja, ťaží a trápi. Sami pociťovali nenaplnenie a prázdnotu svojho života a mnohí strácali jeho zmysel. Nenechalo nás to ľahostajnými, a preto sme sa rozhodli, že sa im pokúsime pomôcť a vytvorili sme pre nich túto duchovnú službu.

 

Prečo Linka Valentín vznikla práve v Gréckokatolíckej cirkvi?

Na to nejestvuje jednoznačná odpoveď. Boh povoláva ľudí k rozličnej službe a to rôznym spôsobom. Dôležité je načúvať Božiemu volaniu a nenechať sa odradiť. Keď Boh povolá, dá silu aj vytrvať. Preto sa zvlášť nezamýšľame nad tým, prečo táto služba vznikla práve v našej cirkvi. Ak je však východná Gréckokatolícka cirkev matkou, tak každá dobrá matka určite túži mať pod svojou rodnou strechou všetky svoje, neraz aj roztratené deti.

 

IMG_0838

 

Čo konkrétne robíte pre homosexuálne cítiacich ľudí?

Vzhľadom k tomu, že v spoločnosti sa téma homosexuality stretáva s predsudkami a neznalosťou, naša linka Valentín napomáha v tejto oblasti osvetou v tom zmysle, že sa snaží viesť spoločnosť k porozumeniu voči tým, ktorých sa homosexualita osobne dotýka. Podieľame sa na dialógu medzi spoločnosťou, cirkvou a ľuďmi s homosexuálnym cítením; s úmyslom sprostredkovania nádeje, viery a vzájomného pochopenia. V tomto duchu sme od roku 2014 začali organizovať aj formačno-pastoračné semináre o homosexualite s názvom: ,,Nádej pre ľudí inak sexuálne cítiacich“, ktoré prebiehali v rôznych mestách na Slovensku. A budú pokračovať aj v ďalších rokoch.

V tejto oblasti ponúkame osobné poradenstvo formou individuálnych stretnutí a rozhovorov, sprevádzanie ľudí s homosexuálnymi sklonmi v kresťanskom duchu aj s vytváraním podporných skupín. Prebiehajú tiež stretnutia a pomoc pre rodičov, známych a priateľov. Spolupracujeme s domácimi i zahraničnými organizáciami s cieľom získavania i odovzdávania skúseností a poznatkov v oblasti homosexuality. Usporadúvame semináre, konferencie na domácej i medzinárodnej úrovni, duchovné obnovy, prednášky a inú vzdelávaciu činnosť. Vydávame publikačné, vzdelávacie materiály určené ľuďom s homosexuálnym cítením, medicínskym kruhom, kňazom, rodičom, vychovávateľom a širokej verejnosti. Taktiež vedieme a vychovávame aj ďalších ľudí k tejto službe, keďže dopyt po informáciách, poznatkoch o danej téme a prednáškach je značný.

 

Prečo homosexuálne cítiaci ľudia prežívajú samotu? Ako sa im snažíte pomôcť prekonať túto samotu?

Treba vedieť a na tomto mieste aj povedať, že samota nie je žiadnemu človeku prirodzená. Keďže sme stvorení na Boží obraz, z toho vyplýva že sme povolaní žiť vo vzťahu a v spoločenstve. Málokto na Slovensku si uvedomuje, že tu nemáme len niekoľko tých aktivistov, ktorí vystupujú a kričia po námestiach, ale aj tých, ktorí týmto stavom trpia nedobrovoľne a hľadajú inú cestu. A práve na tých verných Kristovi neraz zabúdame… Na tých, ktorí bojujú o svoju vernosť Kristovi takmer každý deň. Ktorí často trpia sami a nedobrovoľne v tomto stave, lebo majú strach otvoriť sa a nevedia, komu môžu o sebe povedať a kde hľadať pomoc. Mnohí z nich sa s touto realitou nedokážu vyrovnať, trápia sa, ba zmocňuje sa ich až zúfalstvo. V dôsledku toho sa izolujú, uťahujú do samoty, majú pocit hanby, previnenia, prenasleduje ich aj strach z možného odhalenia.

Aj títo ľudia sú stvorení nie pre život v opustenosti a prázdnote, ale pre život v hlbokom spojení s Kristom a Cirkvou. Preto si všetci ľudia, kresťanské cirkvi, aj celá naša spoločnosť musíme plne uvedomiť našu zodpovednosť aj za starostlivosť o týchto ľudí – našich bratov a sestry.

Cirkev a kresťania sú preto povinní vo svojej službe Bohu a každému človeku otvárať cestu k obráteniu, pokániu a duchovnému uzdraveniu. Boh je láska a kresťania sa preto musia modliť za všetkých ľudí a priať im spásu. Na druhej strane sa však nesmú báť pomenovať hriechom to, čo je hriech a to predovšetkým preto, aby tí, ktorí mu podľahli, našli cestu k Bohu a ku spáse.

Potrebujeme preto pochopiť, že pre ľudí s homosexuálnym cítením, ktorí sa rozhodli pre život v čistote, sú veľkými prekážkami izolácia a osamotenosť. Cirkev preto musí byť a pôsobiť aj pre týchto ľudí ako rodina a spoločenstvo. A práve preto týchto ľudí prijímame, venujeme im pozornosť, duchovne sprevádzame a ponúkame im naše spoločenstvo.

 

Pánov kríž 2

 

Prichádzajú za vami len ľudia trpiaci samotou?

Človek je bytosť povolaná žiť vo vzťahu lásky s Bohom. Je zároveň povolaný deliť sa o Božiu lásku s inými ľuďmi, a to cestou sebadarovania (pozri Mt 22, 37 – 40). To je vryté hlboko do jeho vnútra a iba v tom človek nájde svoje naplnenie. Preto pomáhame týmto ľuďom nájsť zmysluplnosť ich života a spôsob ako seba samých darovať iným ľuďom.

Táto služba je vlastne sprevádzaním homosexuálne cítiacich ľudí na ich ceste životom aj s pomocou kresťanského spoločenstva. Pomáhame uzdravovať dušu človeka, zranené vnútra ľudí, ktorí prežívajú homosexuálnu náklonnosť.

Homosexualita je volaním zraneného srdca. Je to zranenie. To je najvýstižnejší výraz, vyjadrujúci podstatu, alebo pozadie homosexuálnych sklonov. Je stavom nedokončeného rozvoja osobnosti po emocionálnej stránke a nenaplnenej potreby citového vzťahu s osobou rovnakého pohlavia. Dôležité je tu preto porozumieť príčinám a následkom homosexuálnych sklonov. Homosexuálne cítenie, vzťahy, samota a zranenie tak spolu veľmi úzko súvisia, pretože sa dotýkajú celého človeka. Tieto zranenia sú rôzneho charakteru, a to aj čo do rozsahu a skresľujú reálny pohľad človeka na život.

Pokiaľ sa neprelomí tá moc znechutenia a sklamania, tých našich nesprávnych vnútorných rozhodnutí, ktoré sme dali zlému duchu, nemôžeme mať prístup k Božej moci. Aj tie najefektívnejšie klamstvá, ktoré nás blokujú, sú totiž zakorenené v tých našich osobných ranách nášho života. Prísľub evanjelia nám hovorí, že Boh chce uzdraviť našu zlomenosť a chce nás oslobodiť z moci temnoty.

Podstatné je tu preto riešiť ucelene celého človeka – jeho zranenia, jeho prijatie, potrebu byť milovaný, niekam patriť, zažiť odpustenie, obrátenie, stotožnenie sa s pravdou a tak dôjsť k uzdraveniu. Všetko to títo ľudia s nami riešia a my to s nimi prechádzame.

 

Na akých princípoch stojí vaše poradenstvo?

Naše poradenstvo stojí na kresťanských princípoch.

 

Dajú sa identifikovať aj výsledky, ktoré ste za pätnásť rokov vašej existencie dosiahli?

Chcem povedať, že sprevádzanie homosexuálne cítiacich ľudí na ceste viery k dospelosti je beh na dlhé trate. Na druhej strane je to vďačná práca, lebo títo ľudia sú oveľa citlivejší a vedia oveľa viac a rôznym spôsobom prejaviť vďačnosť za pomoc a podporu pri nesení tohto kríža. Človek, ktorý je tak často sám so svojim problémom, nevie si rady a tak veľmi túži po tom, aby ho niekto pochopil a prijal. Ak nájde takéto prijatie vo vzťahu ku Kristovi, cíti sa prijatý a má vo svojom živote napriek tomuto prežívaniu vyhraté. V Kristovi nadobudne jeho utrpenie zmysel a môže byť uzdravený.

Ovocím tejto služby je aj stála účasť ľudí na obnovách a svedectvá, ktoré títo ľudia vydávajú. Aj napriek mnohým viditeľným a pozitívnym posunom v živote týchto ľudí, naisto ostávajú aj udalosti, ktoré my nedokážeme postrehnúť. A ak sa niečo za tie roky podarilo dosiahnuť, tak len s pomocou Božej milosti.

 

Urobili ste za 15 rokov aj nejaké chyby?

Zaujímavá otázka. Zvykne sa hovoriť, že len ten, kto nič nerobí, neurobí žiadnu chybu, aj keď sa s týmto tvrdením nedá súhlasiť, pretože ten, kto nič nerobí, žije len pre seba. Ak môžem povedať za seba, mrzí ma, že nie vždy som dokázal človeka v jeho bolesti prijať aj tým, že by som ho vedel pohladiť, objať a privinúť k sebe. Nakoľko osobný dotyk, pohladenie, objatie sú určite vo vzťahu k zraneným ľuďom oveľa zreteľnejším vyjadrením ako všetky krásne slová, ale len slová. Samozrejme, že tu nejde len o to, pretože zranených ľudí je potrebné vnímať a sprevádzať na ceste k uzdraveniu komplexne.

 

Čo môže spraviť každý z nás pre našich homosexuálne cítiacich blížnych?

Nikdy ľudí nehodnoťte podľa ich zranení, podľa toho, čo prežívajú, ale pozerajte sa na nich Kristovými očami. Sú to ľudia, za ktorých Kristus zomrel a Boh chce ich spásu. Každý človek má dôstojnosť, pretože je stvorený na Boží obraz. Boh nemiluje niekoho menej len preto, že je zranený a prežíva osobnú ťažkosť. Božia láska sa vždy a všade ponúka tým, ktorí sú otvorení prijať ju. Peknú a hlbokú myšlienku nám zanechal svätý Ján Mária Vianney: ,,Svätci nezačali všetci dobre, ale všetci dobre skončili.“

Treba pamätať na to, že všetci ľudia s homosexuálnym cítením sú vnútorne zranení a to bez ohľadu na to, či žijú alebo nežijú homosexuálne aktívne. Prevažná väčšina týchto ľudí nemôže za svoje homosexuálne pocity. Netreba sa preto odvracať od človeka, ale od hriechu. Spása človeka nezávisí od jeho sexuálneho cítenia, ale od jeho vzťahu k Bohu.

 

Je Cirkev otvoreným prostredím pre homosexuálne cítiacich?

Ľudia s homosexuálnym cítením majú hlad po skutočnej láske, ktorej sa im v ich živote nedostalo. O to smutnejšie je konštatovanie, že často jediným miestom, kde títo ľudia môžu zažiť aké – také prijatie, pozornosť a záujem, je aktívne homosexuálne prostredie, ktoré ich ale odsúva od pomoci a naplnenia ich skutočných potrieb. Každé zľahčovanie, ľahostajnosť, nevedomosť, nezáujem o ťažkosti ľudí s homosexuálnymi sklonmi alebo každý výsmech ich súženia, sú v každom prípade kruté, neľudské a nekresťanské. Práve týmto nesprávnym postojom my sami ich priam vháňame a ženieme do aktívneho homosexuálneho svetského prostredia. Ale radi potom posudzujeme, odsudzujeme a len teoreticky poukazujeme na to, že je to nesprávne. A to namiesto prinášania kresťanského posolstva lásky a nádeje medzi týchto ľudí.

Dôležité je poskytnúť ľuďom s homosexuálnym cítením kresťanské spoločenstvo. Byť milovaný je potrebou každého jedného človeka a preto sú takéto stretnutia v duchu kresťanského spoločenstva veľmi potrebné, lebo ponúkajú zážitok ozajstného priateľstva. Ak sa človek stretáva s cudnými mužmi a ženami v takomto priateľskom spoločenstve, oslabujú sa jeho pocity menejcennosti a jeho osamelosť a tým viac ustávajú jeho sexuálne pokušenia a narastá sebaúcta. Aby ľudia mohli správne milovať druhých, musia zažiť krásu pravej lásky. Tú dáva Boh. Ľudia s homosexuálnym cítením potrebujú vedieť, že aj oni sú milovaní a prijímaní a nie sú odmietnutí či odsúvaní zo spoločenstva Cirkvi. Prijať ich a byť otvorení pre nich, s nimi zdieľať všetko, čo život prináša – to je prvý a veľmi dôležitý krok, potrebný pre ľudí zranených srdcom. Nezištne podaná ruka a chápavé srdce znamená veľa a isto vedie k pokoju duše a k riešeniu životných situácií. Taktiež môžete odporúčať týmto ľuďom nech sa obrátia na našu Linku Valentín. Tu bude každý človek určite prijatý a môže sa zapojiť do nášho spoločenstva.

 

Sú homosexuálne cítiace osoby na okraji záujmu Cirkvi?       

Určite nie. Katolícka cirkev rešpektuje dôstojnosť každej ľudskej osoby a odmieta akúkoľvek nespravodlivú diskrimináciu človeka. Katechizmus Katolíckej cirkvi nám jasne hovorí o tom, že týchto ľudí treba prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim.

Tu je potrebné vedieť, že samotné homosexuálne cítenie bez prechodu k homosexuálnym skutkom nie je hriechom a teda nevylučuje u človeka možnosť praktizovania kresťanského života. Takže títo ľudia môžu pristupovať k sviatostiam. V centre poslania cirkvi je dôležité obrátenie človeka, jeho viera a život podľa evanjelia. Kto verí evanjeliu a snaží sa žiť podľa neho, prijme ho, patrí do Cirkvi.

 

Máme o tejto téme dosť informácií?

Vieme o tom, aký vlastne majú priestor v Cirkvi tí, ktorí hrdinsky a celý život zápasia s homosexuálnym pokušením, a to často ešte aj v izolácii od najbližších? Vieme sa aspoň trochu priblížiť k ľuďom, ktorí žijú bez partnera a v spoločenstve sa cítia sami, kým ostatní hovoria len o manželstve, deťoch, rodine? Kto každý sa im na Slovensku skutočne venuje? Chce im niekto pomôcť tým, že ich vypočuje a bude sa im snažiť pomôcť v ich bolesti, ktorú prežívajú? Aspoň vidíme, ako málo lásky je v nás všetkých. Modlíme sa za nich? Skúsme ich niesť v modlitbe a mať Ježišov pohľad.

Snažíme sa im preto pomôcť pravým a pravdivým spôsobom. Ľudia s homosexuálnymi sklonmi sú povolaní k svätosti práve tak ako všetci ľudia. Naším úmyslom bolo a je duchovne týchto ľudí sprevádzať, podať im pomocnú ruku, dať im vedieť, že nie sú sami, že aj v spoločenstve Cirkvi existujú ľudia, ktorí ich vedia prijať a nájdu v nich bratov a sestry, o ktorých sa môžu oprieť.

 

Po čom túžia vaši „klienti“, ktorí sa na vás obrátili s prosbou o pomoc?

Tých, ktorí sa na nás obracajú s prosbou o pomoc, nepovažujeme za našich „klientov“. Pozeráme sa na nich ako na seberovných. Homosexualita je fakt, ktorý zraňuje ľudskú prirodzenosť. Homosexualitu môžeme prijať, ak ju budeme vnímať ako fakt, prostredníctvom ktorého môžeme vyjadriť lásku k Bohu. Prijať to ako kríž a niesť ho z lásky k Bohu. To je spôsob, akým vieme dať homosexuálnemu prežívaniu zmysel. Útek pred trpezlivým znášaním kríža, vedie k uzavretiu sa do vlastného egocentrizmu. Naopak, prijatie a praktizovanie viery ľuďom prináša schopnosť dávať sa, darovať seba, rozvinúť svoju osobnosť, svoju jedinečnosť, tým majú možnosť títo ľudia spoznať seba samých vo všetkých rozmeroch, a to práve formou sebarealizácie s pomocou Božej milosti. Títo ľudia túžia po svojej zmysluplnosti, po pravde, láske, spoločenstve, prijatí, po svojej identite a po uzdravení. Človek tak podľa svojej prirodzenosti – ktorú nám už Boh dal a určil, hľadá pravdu, lásku, vnútorný pokoj a raj srdca. Duchovný život vedie k všetkým týmto hodnotám.

 

Chcú ľudia, s ktorými prichádzate do kontaktu, registrované partnerstvo alebo adopciu detí?

V žiadnom prípade, nakoľko oni veľmi dobre vedia, že toto nie je v ich živote cesta ani riešenie ich situácie. Mnohých k tomuto poznaniu priviedli aj ich osobné skúsenosti.

 

Koľko ľudí sa na Linku Valentín obracia so žiadosťou o pomoc? Sú všetky kontakty na túto linku opodstatnené?  

V prevažnej miere áno, sú opodstatnené. Ľudia sa nám ozývajú stále, ale štatistiku si nerobíme.

 

Je pochopenie pre činnosť linky v Cirkvi?

Určite áno. Aj keď začiatky boli rôzne a stretli sme sa v médiách aj s nepochopením, aj so zvedavými alebo nechápavými pohľadmi ľudí. Náš vladyka Milan Chautur, košický eparcha nám dal na túto službu svoje požehnanie. Svoje požehnanie pre činnosť našej služby nám udelil aj o. biskup Mons. František Tondra, niekdajší dlhoročný predseda KBS. Práve jeho návšteve počas jednej z našich duchovných obnov je venovaná aj titulná fotografia v texte. Dnes je táto téma v našej spoločnosti aj žiadaná, a to zvlášť vplyvom šírenej a aj našej spoločnosti podsúvanej škodlivej a falošnej tzv. ,,ideológie rodovej rovnosti“, s ktorou však súvisia viaceré dôležité a aktuálne témy. Ideológia rodovej rovnosti či otázka registrovaných partnerstiev a potom aj ďalších vecí sa už i k nám v súčasnosti prenášajú ako potenciálna morálna hrozba. Na jej vplyv a možné dôsledky treba upozorniť všetkých ľudí a venovať pozornosť zvlášť žiakom a študentom našich škôl. Mladým ľuďom tak dať príležitosť zaujať v tejto otázke správny postoj a vyzvať ich k odvahe a aktivite v tomto náročnom morálnom boji o slobodu a dôstojnosť každého človeka. A keďže aj homosexualita súvisí v prvom rade so vzťahmi aj zraneniami, môžeme skonštatovať, že dnes sa táto téma dotýka už všetkých ľudí.

 

Ako sa dá obrátiť na linku?

Na začiatok je možné nakontaktovať sa na našu e-mailovu adresu valentinskespolocenstvo@centrum.sk alebo prostredníctvom našej poštovej adresy:

Linka Valentín

Gréckokatolícka cirkev

P. O. Box B – 43

040 01 Košice

 

Kupola chrámu východného obradu

 

Fotografie: titulná – flegere / shutterstock.com, v texte – súkromný archív otca Vitalija