Odovzdávanie viery

Rodičia blahoslavenej Chiary Luce Badanovej čakali na dieťa viac než desať rokov, mali ho pri sebe necelých devätnásť

Svätosť nie je záležitosť perfektných okolností. Tie neexistujú. Svätosť je to, čo urobíme s nedokonalými okolnosťami.

Každý život končí smrťou. Jediné, o čo sa oplatí v živote sa usilovať, je svätosť.

Priateľstvo je vzájomná príťažlivosť dvoch ľudí, ktorá siaha až ku koreňom bytosti. Je to túžba človeka nebyť izolovaný, a tak si hľadá blízku osobu. Priateľstvo rastie medzi osobami, ktoré nemajú len podobné povahové rysy, ale aj rozdiely.

Jednoduché a praktické zásady pre rodičov, ktorí chcú vychovať veriace deti

Svätosť Márie Goretti nie je len v tom, že v zápase o čistotu podstúpila smrť, ale aj v tom, ako odpustila svojmu vrahovi a pomohla mu dostať sa do neba.

Základným povolaním kresťana je slúžiť Bohu a ľuďom. Toto je spoločné pre manželstvo, zasvätený život aj slobodný stav.

Sedem zásad výchovy detí k svätosti a láske k Bohu.

Slávenie sviatosti birmovania je plné nádherných gest a symbolov. Poďme sa bližšie pozrieť na ich význam.

Ak deťom odovzdáme skutočnú vieru, a nie náboženské tradície, nemusíme sa báť, že ju stratia.

Poznáte „jazyk lásky“ vašich detí? Aj toto môže byť cesta ako ich naučiť milovať.

Nikdy nie je príliš skoro začať viesť deti k čnostiam. To, čo sa môže v detskom veku javiť ako drobné detské nedostatky, v dospelosti môže prerásť do vážnych hriešnych návykov.

Pomôžme našim deťom prežiť vrúcne stretnutie s Bohom.

Aké miesto má nádej v našom duchovnom živote a prečo by sme na nej mohli popracovať práve vo veľkonočnom období.

«Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta!» (Jn 1,29). Sloveso, ktoré je preložené ako „snímať“, sňať hriech, znamená doslova „odbremeniť“, „vziať na seba“. Ježiš prišiel na svet s jasným poslaním: oslobodiť ho z otroctva hriechu, na seba naložiť viny ľudstva. Akým spôsobom?

Matka deviatich detí, žijúca na prelome 19. a 20. storočia, je v súčasnosti v procese blahorečenia.

Prežite Veľký týždeň ako skutočná domáca cirkev.

Správne, mravné, cnostné hodnoty sú vytvárané do 7. roku života. Mimoriadnu úlohu pri ich budovaní zohrávajú rodičia. Samozrejme, predpokladom je, že dané cnosti zosobňujú. Musíme cnosti vlastniť, aby ich deti svojimi „tajnými detektormi“ vycítili.

Občerstviť sa pôstom. Obohatiť sa almužnou a očistiť sa modlitbou. Takto sa díva na skutky pokánia sv. Augustín.

V rodine, kde má Boh svoje miesto, by nemalo byť Sväté Písmo nečítané a nepoužívané. Týchto 7 tipov vám možno pomôže v tom, ako sa pustiť do spoločného čítania Svätého Písma a ako sa ho naučiť s deťmi čítať pravidelne.

Jestvuje niečo, čo Vás môže pri návšteve kláštora prekvapiť (aj keď to očakávate). Je to ticho, ktoré sa rozlieha v priestoroch kláštora. Ako typickú kláštornú črtu ho môžete nájsť v každom kláštore, v každom rehoľnom ráde, hoci všade v odlišnej miere. Niektoré rády dokonca využívajú v určenom čase iba posunky alebo poznámky napísané na papieri, aby si odkomunikovali to najdôležitejšie.

Pred obrátením sa na katolícku vieru som týždeň vnímal inak. Rozdeľoval som ho na tri výrazné dni. Pondelok – obávaný deň, kedy sa začínala škola či práca. Streda predstavovala nádejné prehupnutie do druhej polovice týždňa a piatok som považoval za slávnostný posledný deň v týždni, ktorým sa začínal víkend.

Čo si dostala od Ježiška? Chodil u vás Ježiško? Čo ti doniesol Ježiško? Poznáme tieto „povianočné“ otázky. U nás Ježiško nikdy nechodil a ani chodiť nebude. Pri...

„Mamii, tatii a prečo sú Vianoce dôležité? Ako to, že čakáme Ježiškove narodenie? To sa akože ešte nenarodil? Aj môj spolužiak chce, aby mu nosil darčeky Ježiško a nie rodičia!

Preplnené nákupné centrá, zápchy na cestách, upratovanie, pečenie, výzdoba. Správne, blížia sa Vianoce a vianočná horúčka zúri všade okolo. Naháňame sa, aby sme všetko stihli, a potom „v pokoji“ zasadli za vianočný stôl.

Krstný rodič je síce určitý status, ale ak sa ako krstný rodič neprejavuje v konkrétnych veciach, pre dieťa či pre jeho rodičov nie je žiadnym darom a požehnaním. Čo môžeme robiť, aby sme sa stali skutočnými krstnými rodičmi?

Svätá Terezka z Lisieux o obetách hovorí: ,,Keby ste vedeli, akú hodnotu má v Ježišových očiach malé zrieknutie, usilovali by ste sa oň ako lakomec, ktorý sa naháňa za pokladmi.” Cieľom duchovného sprevádzania dieťaťa je pomôcť mu spoznávať, milovať a nasledovať Ježiša Krista. Ak sme presvedčení o tom, že zrieknutia z lásky majú obrovskú hodnotu pre Božie kráľovstvo, potom je samozrejmé, že by sme mali naše deti viesť k tomu, aby sa dokázali zriekať.

Modliť sa k niekomu, koho dieťa nepozná? Nebolo by lepšie najprv vysvetliť dieťaťu, kto je Boh, nejako mu ho predstaviť a až potom sa s ním začať rozprávať?

Oveľa častejšie ako by som očakávala sa stretávam s tým, že rodičia si krstného rodiča vyberajú výlučne pre pokrvný vzťah a pre náklonnosť, ktorú cítia k tomuto blízkemu človeku. Na tom, samozrejme, nie je vôbec nič zlé, práve naopak. Voliť si ale krstného rodiča a nehľadieť na jeho vzťah k Bohu a k Cirkvi znamená riskovať, že povoláme do služby človeka, ktorý na to povolanie nemá a ktorý úlohu krstného rodiča nedokáže napĺňať.

Sv. Monika bola stereotypnou, prehnane starostlivou a panovačnou matkou, ktorá privádzala do zúfalstva svojho syna aj miestneho biskupa. Syna svojou neustálou snahou o jeho obrátenie a biskupa svojimi slzami. No napriek tomu, dnes ju tu máme ako príklad svätice a matky svätca v jednom.

Požehnávanie ľudí patrí do oblasti príhovornej modlitby. Možno sa my kresťania žijúci v rodinách cítime pri tejto téme rozpačito, pretože sa zdá, že žehnanie je výlučné privilégium kňazov. Možno sa nám zdá, že je to čosi starosvetské, čo robili, ak vôbec robili, naše staré či prastaré mamy spolu s poriadnou pusou na líce. Táto dôležitá modlitba sa, žiaľ, z našich rodín postupne vytráca. Treba sa zbaviť predstáv, že požehnávať ľudí či veci nie je úloha pre nás alebo že to nie je vôbec potrebné. Požehnávanie má veľkú hodnotu.

Manželia Pavol (47) a Eva (45) sa spoznali v práci. Pavol je učiteľ, už 23 rokov pracuje s telesne a mentálne postihnutými deťmi. Eva je detská sestra, no už 19 rokov na materskej dovolenke. Pán ich požehnal ôsmimi deťmi. Najstarší Dominik má 19, končí školu ako predavač. Vyzerá zdravo, ale je mentálne postihnutý, následkom popôrodnej sepsy trpí poruchou krátkodobej pamäti. 17-ročná Mária študuje na cirkevnom gymnáziu. Daniel (15) je prijatý na umeleckú školu. A ešte je tu päť najmladších: Paľko (13), Terezka (11), Samuel (7), Ján (5), Anna (2,5). Šesť z detí sa narodilo predčasne. Pavol a Eva vedia, čo je strach o dieťa, že nebude počuť, epileptické záchvaty, postihnuté dieťa, pocikávanie sa aj po 10. roku, koliky, poruchy reči, alergie... Deti prijímali ako plody lásky a Božie dary s vierou a radosťou, že Boh im pomôže, dôveruje im a neopustí ich. I keď mnohé otázky aj obavy tu, samozrejme, boli. Dnes sú najpočetnejšou rodinkou v Ivanke pri Dunaji. Eva a Pavol sa stále veľmi ľúbia a sú si najlepšími priateľmi. Pozývame Vás na návštevu k rodinke Ungvarských.

Medzinárodná charizmatická konferencia v Brne mala v roku 2013 v programe prednášku na tému “Jak moc lze předat víru v rodině”. Prednášajúci Mons. Aleš Opatrný začal prednášku vetou: ”No moc to nelze.” Väčšina ľudí v sále sa zasmiala, ja tiež. Hoci deti vieru v pravom slova zmysle nezdedia (keďže viera je Boží dar) a ani ich veriť nevieme naučiť, predsalen v tejto veci niečo robiť môžeme. Modlitba, vlastný príklad a spolupráca blízkych sú naše tri možnosti, ako bojovať dobrý boj o vieru nášho dieťaťa.

Modlitba s deťmi… Aká by mala byť? Kedy, ako a koľko sa modliť? Aj takéto otázky nás stretávajú pri modlitbe s deťmi. Snažíme sa, aby sme deťom priblížili hĺbku a krásu modlitby. Avšak nesústredené a rozbehané deti pri modlitbe akoby vydávali opačný odkaz.

Manželmi sú vyše 9 rokov. Peter pracuje ako lekár, klinicky onkológ v Bratislave. Zuzana je na materskej dovolenke (s malou prestávkou už 8 rokov). Majú 4 deti: Samko 8r., Danko 6r., Evka 4r. a Andrejko 1r. Pred vyše rokom sa presťahovali do Rakúska. Sú rodinka, v ktorej je málokedy ticho, že by nebolo počuť detský smiech či plač, kde by bola nuda... Tešia sa, že sú takáto rodinka – manželia, ktorí sa stále ľúbia, dokonca ešte viac, ako pred 9 rokmi – a že sú obdarení toľkými krásnymi detičkami... Peter a Zuzana Zuzákovci.

Peter je gréckokatolícky kňaz, toho času aj riaditeľ Centra pre rodinu - Sigord, manželka Peťka je učiteľka, momentálne na materskej dovolenke. Za 13 rokov manželstva im Boh požehnal 6 detí, ale starajú sa o 5, jedno sa za nich prihovára z neba, ich vek je 12,10,7,5,2. Spoločne sa venujú službe prípravy na manželstvo a formácii manželských párov. Peter, Peťka a ich päťka (deti) – rodina Jakubovcov.

Manželia Milan a Mária Kohutiarovci momentálne prechodne bývajú v Kaplne, kým dostavajú vo vedľajšej dedine domček. Milan pracuje ako underwriter (po slovensky sa to píše strašne dlho) v poisťovni, Mária je oficiálne už 18 rokov mama v domácnosti a neoficiálne všeličo iné, momentálne niečo ako redaktorka. Pán im požehnal sedem detí: Samuel Filip má 17,5, bude maturovať, Viktória Mária 16, spolu s Jakubom Františkom (14 rokov) študujú na gymnáziu Angely Merici v Trnave. Nasleduje Dorota Anna, siedmačka (12 rokov). A potom už len chlapci: Mikuláš Ján (takmer 10 rokov), Šimon Vojtech (druhák, 8 rokov) a nakoniec vymodlené drobča Jonatán Jozef, už trojročný.

Rodinka Predáčovcov. Manželia Jozef (Dodo) a Simona sú svoji už takmer 26 rokov. Od roku 1991 žijú v Zlatých Moravciach, kde sa presťahovali z Bratislavy. Boh im postupne zveril 5 detí: Máriu (24), Simonku (22), Adama (20), Karolínku (18) a Damiána (13). Dodo aj Simonka pracujú pre Ligu pár páru. Už 20 rokov sú lektormi symptotermálnej metódy prirodzeného plánovania rodičovstva. Posledných 22 rokov bývajú s manželovými rodičmi v jednom dome – v pokoji, vzájomnej úcte a naozajstnej spokojnosti. Hoci sú už ich deti dospelé, naďalej chodia každý rok na spoločné dovolenky.

Sprostredkovanie viery v Božiu existenciu, poukázanie na Jeho vlastnosti, naučiť deti modlitbe a láske – to sú práva a povinnosti rodičov. Duchovne sprevádzať svoje deti znamená vychovať z nich úprimných a autentických ľudí.

Ak by sme aj sústredili všetku svoju pozornosť na vyriešenie matematickej úlohy a na konci hodiny by sme neboli bližšie k výsledku ako na začiatku, naša snaha nebola márna. Každú minútu našej sústredenosti sme totiž rozvíjali našu pozornosť, čo sa prejaví v našej schopnosti modliť sa. A to je predsa dôležitejšie ako správny výsledok.