Učili sme sa odlišovať podstatné od nepodstatného

0
23

 

Andrej a Gabriela Buriankovci. Andrej pracuje ako IT manažér, Gabriela je „manažérka malej firmy“: s názvom rodina. Majú 6 detí (Adam 20 r., Alžbeta 19 r., Tereza 16 r., Ema 14 r., Ondrej 3 r., Hanka 22 mesiacov). Okrem toho sa angažujú v neziskovej oblasti organizovaním kurzov a prednášok zameraných na výchovu a manželské vzťahy v rámci projektu Akadémia rodiny (www.akademiarodiny.sk). Taktiež sú zapojení do projektu Škôlky Pramienok (www.asrow.sk ), ktorý je postavený na participácii rodičov pri jej riadení a tým výchovný proces aktívnym spôsobom dopĺňa rodinnú výchovu.

 

Čo bolo podľa Vás určujúce vo Vašej rodine pri odovzdávaní viery deťom?

Nerobili sme nič výnimočné. Ako kresťania sme sa snažili len praktizovať prirodzené veci, ktoré vyplývali z našej formácie. Dôležitosť celoživotnej osobnej formácie je základom úspechu. Toto prirodzene vplýva na celkovú rodinnú atmosféru, v ktorej deti vyrastajú. Hovorí sa, že rodičia sú prvými vychovávateľmi detí. Uvedomovali sme si, že deti sa najlepšie učia napodobňovaním. Či už ide o pozitívny alebo negatívny vzor. To, čo robia rodičia, považujú za prirodzené. Ďalším dôležitým faktorom bol výber školy a usmernenie pri výbere priateľov detí. Deti sme viedli k tomu, aby sa zapájali do aktivít pri farnosti. Časom, ako deti rástli, sa z týchto stretnutí sformovali mládežnícke stretká.

 

V akých momentoch dňa a akým spôsobom ste sa modlili s deťmi?

Tak ako sme uviedli v prvej odpovedi, k modlitbe sme pristupovali prirodzeným spôsobom, ako k neoddeliteľnej súčasti dňa. Samozrejme s prihliadnutím na vek detí. Za dôležité sme považovali mať aspoň jedno spoločné jedlo za deň, ktoré vždy začíname a končíme modlitbou. S malými deťmi sa spoločne modlíme pred spaním. Taktiež modlitba bola súčasťou každej prípravy na dlhšiu cestu. S väčšími deťmi je to aj modlitba ruženca počas víkendu, pri ktorej sa „tmolia“ aj naši drobci, pokiaľ nespia.

 

Od akého veku ste brávali deti na sv. omšu? Ako ste to s nimi zvládali? Mali ste nejaké špeciálne „triky“?

Od narodenia. Pokiaľ boli deti malé a nevedeli ešte vydržať sústredené počas celej svätej omše, snažili sme sa navštevovať detské sväté omše v kostole, kde bola k dispozícii miestnosť pre deti. Od 2 rokov sú deti schopné vydržať celú svätú omšu v tichosti, pokiaľ máme zo sebou nejakú knihu, prípadne hračku. Zároveň sa snažíme sedieť čo najbližšie k oltáru, aby boli čím viac vtiahnuté do jej priebehu. Keď sú deti väčšie (od školského veku) snažíme sa ich zapojiť do miništrovania, resp. účasti v detskom speváckom zbore. V nedeľu považujeme za dôležité, aby sme svätú omšu navštevovali spolu ako rodina. Momentálne oceňujeme, že v škôlke, kde deti chodia, je kaplnka, kde je možné navštevovať svätú omšu aj počas týždňa.

 

Čo by ste dnes robili inak, keby sa niečo dalo vrátiť späť?

Rodičia sa stále učia a je len otázkou či na vlastných chybách alebo chybách iných. Je veľa vecí, ktoré sme mohli robiť inak – lepšie, ale v podstate nič neľutujeme.

 

Akým spôsobom ste hovorili s deťmi o sexualite?  

Význam sexuality je v súčasnej spoločnosti niekedy preceňovaný a zameriava sa hlavne na technicko-biologické informácie. Informácie o sexualite sme sa snažili deťom tlmočiť v prirodzenej forme prostredníctvom rôznych jemných rád a usmernení ako napr.: čo je dôležité v obliekaní (hlavne u dievčat), vysvetľovanie rozdielného pohľadu chlapcov a dievčat na vonkajší prejav a na správanie. Deti radi počúvali, ako sme sa zoznámili, ako to všetko medzi nami začalo… A tak medzi riadkami sa dozvedali, čo sme si jeden na druhom všímali, čo sa nám navzájom na sebe páčilo a čo sme si vážili. Uvedomujeme si veľký význam samotného postoja a správania rodičov voči sebe navzájom ako vzoru pri formovaní budúcich zdravých partnerských vzťahov našich detí. Tému sexuality sme nikdy nepovažovali za tabu, ale nepovažovali sme ani za nevyhnutné zachádzať v tejto téme do detailov.

 

Rodinná fotografia so starými rodičmi.
Rodinná fotografia so starými rodičmi.

 

Ako ste zvládali nekonečné uspávanie detí (ak sa to u Vás stávalo)?

Dbali sme na dodržiavanie pravidelného času kedy bolo treba ísť do postieľky. No a potom nasledovali pravidelné rituály – čítanie, modlitba, rozprávanie nejakého príbehu. Ale základom bola trpezlivosť (úsmev).

 

Ako ste reagovali, keď šla v TV nevhodná scéna a prítomné boli deti?

Nevhodnosť scény závisí aj od veku dieťaťa, a tak sme sa snažili k tomu pristupovať. Snažili sme sa uplatňovať zásadu: čo je nevhodné pre deti, je nevhodné aj pre nás. Toto platí obzvlášť pri školopovinných deťoch. Za dôležité sme považovali, aby sa naše deti naučili ovládať televízor a nie aby televízor ovládal ich. Znamenalo to istú námahu vopred si dohodnúť, čo budeme pozerať, kedy to budeme pozerať, a kedy ho vypneme. Niekedy bolo ťažké vysvetliť deťom, obzvlášť keď nevhodné scény sa objavili práve vo filmoch, kde sme to neočakávali, prečo to je nevhodné aj keď sa implicitne nemuselo jednať o násilne alebo sexuálne nevhodné scény. Snažili sme sa v pokoji vysvetliť prečo toto nie je vhodné ako pre deti, tak ani pre dospelých. Teraz to máme ako rodičia o to ľahšie, že je možnosť vybrať si film z archívu, resp. pozrieť si ho z DVD alebo počítača.

 

Ako ste bojovali, najmä pri malých deťoch, proti únave?

Andrej: Únava sprevádza a bude sprevádzať každého rodiča, čo má malé deti. Vedeli sme o tom, ale samotná skutočnosť aj tak prekvapí. Musíme ale povedať, že mamy to majú v tomto náročnejšie. Časté nočné vstávanie a trávenie väčšinu denného času s malými deťmi je fyzicky aj psychicky oveľa náročnejšie ako akýkoľvek míting v práci, alebo akákoľvek manuálna práca nás otcov. Preto som sa snažil po príchode domov z práce odbremeniť manželku napríklad tým, že som deti zobral von z bytu. Kto má väčšiu domácnosť vie, že oddych je už aj zmena práce, ktorej sa práve venujem. To znamená, že Gabika sa vtedy mohla venovať inej činnosti v domácnosti, ktorú pri malých deťoch nestíhala.

Gabika: Oddýchla som si už len tým, že som išla do obchodu bez detí (úsmev).

 

Ako ste riešili prípadne názorové nezhody medzi Vami ako rodičmi pri výchove detí?

Zo začiatku sme sa učili za „pochodu“, tak ako väčšina manželstiev. Samozrejme, že to aj niekedy zaiskrilo. Časom sme sa učili odlišovať podstatné od nepodstatného. Veľmi nám pomohli kurzy Akadémie rodiny, ktoré sme začali s priateľmi organizovať. Vďaka ním sme sa naučili pozerať na problémy, s ktorými sme sa stretávali tak, aby sme „odfiltrovali“ fakty od našich domnienok, ktoré boli často koreňom sporov. Taktiež sme sa za spoločné roky nášho manželstva naučili chápať a rešpektovať našu ženskú a mužskú rozdielnosť.

 

Fotografie: rodinný archív