Ako byť správne náročný na dieťa?

0
0

Vraví sa, že porovnávanie detí nie je dobré a máme sa mu vyhýbať.

Je prirodzené, že každý z nás rodičov sa teší, ak má šikovné dieťa a ak je ono spokojné. Mnoho z nás si presne spomenie, kedy ich dieťatko začalo chodiť, aké to bolo, keď sme ho odprevádzali do škôlky či školy… Je to pre nás také prirodzené spomínať a porovnávať, ktoré dieťa čo a kedy začalo robiť…

Prečo to tak je? Je vôbec možné, aby sme neporovnávali deti, ktoré doma vychovávame a tešíme sa z ich pokrokov? Ako to na nich pôsobí a ako to vnímajú?

Porovnávanie detí môže mať deštruktívne následky. Dieťa si nesie v sebe poznanie, že z pohľadu rodičov nedosiahlo očakávané správanie či výsledky. Rodičia, učitelia môžu klásť neprimerané nároky a dieťa pod touto ťarchou zlyháva.

Hoci nechceme mať nedosiahnuteľné očakávania a nároky na dieťa, prirodzene túžime, aby bolo aspoň „také rýchle ako jeho starší súrodenec“, či „aby bolo tak milé ako jeho sestra“, alebo „aby menej plakalo, pretože jediné stále plače“, či aspoň „tak dobre sa učilo ako jeho brat”…

Spoznali ste sa niektorom z týchto očakávaní?

Teraz si skúste predstaviť sami seba, ako vás niekto hodnotí a ako vás má vo svojom vlastnom merítku. Predstavte si seba v práci, kde by ste každý deň alebo hoci len raz týždenne počuli vetu: „Prečo jej to toľko trvá? Jej kolegyne to už dávno odovzdali…“ /„Prečo nemôže byť lepšia?“/ „On jediný má s tým problém…“

Ako sa cítite?

Alebo keď ste doma s deťmi a staráte sa o ne ako vládzete a viete, no sú lepšie a horšie dni… Ale vaše deti milujete a snažíte sa byť pri nich a s nimi. Potom príde mama, svokra, sestra, suseda, kamarátka či manžel… ktokoľvek a povie svoje hodnotenie, porovnanie, menšiu či väčšiu nespokojnosť a trpká príchuť zrazu dorazí do vášho srdca. Veď predsa robíte čo môžete a ako najlepšie viete. Ako môžu povedať, že oni nemali doma taký neporiadok? A prečo by som mala mať navarené každý deň? Veď nestíham… robím, čo môžem… Nereálne očakávania a tlaky namiesto porozumenia a akceptácie…

 

Čo teda naozaj slová porovnávania, neprimeraného tlaku a náročnosti spôsobujú u detí?

  1. Dieťa sa stotožní so slovami nedôvery v jeho schopnosti a snahu

Pre deti je názor rodičov a iných autorít (učiteľ, starí rodičia) úplne kľúčový a na základe tohto hodnotiaceho názoru si vytvárajú obraz samy o sebe – sebaobraz, sebavedomie.

Keď dieťa bude počuť: „toto ty jediný nevieš, všetci si vedia upratať, iba ty robíš neporiadok…!“, čo dieťa skutočne vníma, počuje a uchováva si v pamäti? Že všetci v rodine to vedia, iba on je babrák, ktorý jediný to nevie. Aká je jeho motivácia a chuť upratať si? Mizivá. Ak sa takéto hodnotenie zopakuje ešte niekoľkokrát, dieťa sa stotožní s tým, že niečo nevie, nikdy sa nenaučí, on je horší.

Je v princípe jedno, ako a čo hodnotíte na dieťati – či si neupratalo, či pozdravilo, alebo skáče do reči, zašpiní si oblečenie alebo dostáva v škole trojky.

Dieťa sa stotožní so slovami nedôvery v jeho schopnosti a snahu. Stotožní a zmieri sa s tým, že rodičov nikdy nepoteší svojimi školskými výsledkami či poslušnosťou… Zlyhalo už toľkokrát…

 

  1. Neprimeraná náročnosť deti frustruje

Snáď každý chce mať krásne, milé, usilovné, šikovné dieťa. Vieme, že deťom sa treba venovať, rozprávať sa s nimi, učiť ich mnohému, čo ich v škole nenaučia, učiť ich ospravedlniť sa, potláčať osobné nedostatky, kontrolovať hnev… Je ľahké skĺznuť do návyku neprimeraného očakávania a neprimeraných požiadaviek na dieťa. Deti mnohokrát nemajú schopnosť splniť naše očakávania. Nie je v ich momentálnych silách splniť našu náročnosť, náš cieľ… Dostávame sa do bludného kruhu frustrácie rodiča a dieťaťa. Potom sa ľahko môže stať, že vzťahy v rodine sa trvalo poškodia. Dôverujme však nášmu dieťaťu, že robí, čo môže a ako najlepšie vie. Naučme sa rozlíšiť, čo je naozaj dôležité a v tom buďme na deti primerane nároční.

 

  1. Neprimeraná kritika vytvára v dieťati pocit neustáleho zlyhania a neváženia si seba samého

Okrem toho, že dieťa neustále očakáva kritiku, naučí sa žiť v pochybnostiach o sebe samom. Obraz lásky rodiča voči dieťaťu je narušený a potom nastáva otázka, ako dieťa bude vnímať Boha a Jeho pohľad na jeho hriechy, jeho snaženia, keď vlastní rodičia okliesnili pochvaly a priestor na zlyhávanie?

Dovoľme deťom zlyhávať, robiť chyby a dávajme novú a novú šancu. Deti sa učia rýchlejšie než my a nie sme tu na to, aby sme ich kritizovali, hoci to myslíme v dobrom a snažíme sa ich viesť k cnostiam, usporiadanému životu, hodnotám. Nechajme si neprimeranú kritiku a skúsme konštruktívne a primeraným spôsobom rozprávať s dieťaťom aj o zlyhaniach a chybách. Aj o našich.

 

Netvrdím, že nemáme byť na deti nároční, že od nich nemáme očakávať snahu o usilovnosť, šikovnosť… Rešpektujme však ich hranice, rešpektujme ich prirodzený vývin a to, že sa všetkému učia. K učeniu patria chyby – dovoľme im ich robiť bez následkov, ktoré vyvodíme my.

Cesta, ktorou deti získavajú zdravé sebavedomie, zdravý sebaobraz a obraz o fungovaní vzťahov… cesta, počas ktorej spoznávajú Boha, svoje obmedzenia, ale i obmedzenia druhých, je cesta v rodine. Áno, sme to my rodičia, súrodenci, tety a ujovia, ktorí v láske máme prijímať seba i toho druhého bez prílišného posudzovania, porovnávania, kritiky a neprimeranej náročnosti.

Ak sme sa ocitli v kruhu náročnosti a porovnávania, snažme sa stanoviť si, čo naozaj chceme dosiahnuť vo výchove našich detí a pozrieť sa sami na seba. Aj my očakávame, že nás nebudú ľudia kritizovať, pretože sme v robote tí pomalší, pretože doma nemáme vždy upratané a nie sme vždy usmiati a prívetiví. Jednoducho rátame s tým, že nás majú ľudia radi preto, akí naozaj sme vo svojom srdci, a nie preto, že dnes máme dobrý deň a sme vtipní a milí. Veríme, že naše slabšie chvíle nedeterminujú ich postoj k nám. Nezabúdajme na to ani pri deťoch. Naše slová hodnotenia, motivovania a očakávania ich ovplyvňujú do budúcna a nosia si ich vo svojom srdci.

Foto: pixabay.com

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článokManželské lôžko ako oltár, či spálňa ako svätyňa?
Nasledujúci článokLáska podľa pápežovho vkusu
Katarína Winterová
PaedDr. Katarína Winterová, je vydatá a má trideti. Žije v Bratislave, vyštudovala Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského - špecializáciu pedagogika emocionálne a sociálne narušených, následne sa stala doktorkou pedagogiky. Od roku 2014 je mediátorom. Jej snahou je poukázať na krásu a hodnotu rodiny bez rozdielu počtu detí, či množstva problémov v nej.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno