Blogujúci tato: Spýtaj sa

0
374

Ale to sme my dospelí, občas komplikujeme veci tým, že premýšľame hlavou, a nie srdcom. Čítame knihy o deťoch, ale nečítame naše deti. A tak ma Alan naučil, že skôr ako príde akákoľvek moja reakcia… spýtaj sa. 

Trápi ťa niečo? Prečo začínam otázkou? To ma naučilo leto 2017. Stalo sa to dávnejšie, ešte keď bolo leto. Leto je pre muža s dvoma deťmi ideálne ročné obdobie, lebo keď zaznie tá veta, že „obleč deti“, tak je to úplná pohoda. Stačí nasadiť topánky, v prípade staršieho syna (Alana) len kroxy, a moja úloha je splnená. Taká zima, to je však úplne iná ľadová káva. Tam, keď počujem, že „obleč deti“, tak mi prejde mráz po chrbte. A je horší ako ten mráz za oknami. Všetko to obliekanie, to je hotový hlavolam. Jeden pásik vpredu, dva pásiky vzadu, to hovorím o pančuchách, nie slipoch. Tielko, tričko, mikina, sveter, bunda, rukavice, čapica, topánky. Pozor, to nevymenovávam, čo som videl s manželkou v haemku, to je len zloženie detského oblečenia na prechádzku do zimy. A potom tá prechádzka trvá asi tak 7 minút, pretože vonku je veľká zima. A potom vyzliekanie. Jediná výhoda je, že celé to zaberie 97 minút a deň potom rýchlejšie ubehne. Takže leto je super a leto tohto roku ma naučilo aj jednu dôležitú vec. Pýtať sa.

Boli sme teda celá rodinka, manželka, ja plus deti (Alan a mladší je Rudolf). Všetko bolo v poriadku. Taká klasika, naháňačka, pieskovisko, ihrisko, postretali sme známych, najmä mamičky a tak. Jednoducho sídlisková vychádzka. Ako by povedal klasik, bol to sídliskový sen. Zrazu sa však niečo zlomilo a Alan prepol zo sídliskového sna do rodičovskej mory. Tiež klasika. Nervozita, mrnčanie, nič nedokáže zabaviť, trucovanie. Tak prišli na rad opatrenia. Napomenutie, vysvetľovanie, že takéto správanie nie je dobré, manželka vyskúšala všetky postupy z knihy vzťahová výchova, rešpektujúca výchova, kontinuálna výchova, montessori výchova, akékoľvek prídavné meno výchova, ale nič nezabralo. Tak jednoducho prišla jedna výchovná po zadku. Tu vás poprosím, kamaráti, aby ste tento blog nezdieľali nikomu do Nórska, ďakujem. Alan sa, pochopiteľne, rozplakal a potom začal niečo nezrozumiteľne hovoriť vzlykacím jazykom. A povedal nám: „Ja som neposlúchal, lebo som bol smutný z toho, že keď sme boli vonku, tak všetci sa pýtali maminky na malého Ruda (vtedy mal len 1 mesiac) a hovorili, že aký je zlatý, aký je milý. Prečo majú všetci radi už len malého Rudka?“ Toto nám povedal sám od seba trojročný syn a tú chvíľu alebo skôr ten moment, ten pocit si budem pamätať až do Alzheimera. Stáli sme tam ako obarení vodou a bolo nám tak trochu aj do plaču.

Napomínanie, vysvetľovanie, poučovanie, vychovávanie… ale nie pýtanie. Stačila jednoduchá až primitívna otázka – „prečo plačeš“ a všetko by bolo jednoduchšie. Ale to sme my dospelí, občas komplikujeme veci tým, že premýšľame hlavou, a nie srdcom. Čítame knihy o deťoch, ale nečítame naše deti. A tak ma Alan naučil, že skôr ako príde akákoľvek moja reakcia… spýtaj sa. A myslel som si, že je to skvelá rada pri deťoch. Nie je. Je to skvelá rada pri všetkých.

Bol som na úrade niečo vybaviť. Atmosféru úradu opisovať nemusím a správanie pani úradníčky tiež nie. Pripomínala mi správanie Alana z pred pár dní. Pre čo najlepší zážitok z nasledovných riadkov si prosím pustite Piano Theme z Forresta Gumpa, ďakujem. Prehral som si v hlave celú spomínanú situáciu s Alanom, pristúpil som k okienku a namiesto evergrínov ako „správajte sa slušne, ste platená z mojich daní“, „to sa nemôžete správať normálne“, „vždy vám to trvá tak dlho“, „prepáčte, nemám toľko času, skúste rýchlejšie“ som sa OPÝTAL „ťažký deň pri toľkých ľuďoch, však?“ A všetko bolo zrazu inak.

Nielen deti, úradníci, ale aj nadriadení, podriadení, kolegovia, rodičia, kamaráti… každý má niečo, čo ho trápi, znervózňuje, čoho sa obáva. Skúsme nemať hneď radu, výčitku, patent na rozum, ale – začnime otázkou.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno