Blogujúci tato: Držková polievka, pavúk a môj syn

1
611

Pozdravujem vás, čitatelia. Nedávno sa mi stala jedna príhoda, ktorá ma priviedla k istému nápadu. K tej príhode sa ešte dostanem, ale ten nápad spočíval v tom, že by sa mi páčil formát stand-up vystúpení, ktoré by neboli primárne o humore, ale o životných situáciách nás bežných ľudí, cez ktoré by sme chceli niečo odkázať ostatným. Bol by to taký nevyplnený priestor medzi stand-up komédiou, kde ide o zábavu, a nejakou diskusnou ligou, kde ide o tvrdé racio. Ale nemyslím si, že by sa mi podarilo niečo také spustiť, tak aspoň vám napíšem, keď už nepoviem. Čo sa vlastne udialo a ako súvisí držková polievka a pavúk s poisťovákom Tiborom, Profitom a mojim synom?

Držková polievka

Blížili sa Vianoce, sviatky pokoja a aby som ten pokoj naozaj aj zažil, povedal som si, že darčeky kúpim v predstihu a nebudem bojovať o akciové ponuky v preplnených obchodných centrách ako Sagan v záverečnom špurte. Ešte by niekto pri mne spadol a ja by som bol vylúčený z nákupu. Nakoniec sa mi podarilo kúpiť knihu Slepačia polievka pre dušu s podtitulom Osobná motivácia (alebo tak nejako podobne).  Kým sa kniha dostala zabalená pod stromček k ponožkám a dezodorantu, tak som si prečítal pár strán, možno aj nepár, nepočítal som ich presne. A vo všetkých tých príbehoch išlo v princípe o jedinú vec, ktorá sa dá zhrnúť nasledovne: Postav sa pred zrkadlo, povedz si, že to dokážeš a Ty… to dokážeš. Podnikanie, nájsť si životného partnera, schudnúť… čokoľvek, len si ver, mysli pozitívne a všetko už pôjde. Čo som prečítal, to som prečítal, a čas plynul ďalej. O pár dní neskôr sa mi prihodilo niečo nevídané, niečo, s čím má veľa ľudí problém vysporiadať sa… ocitol som sa na záchode, u návštevy, bez smartfónu… úplne nová situácia, čo teraz? Našťastie som tam našiel kôpku časopisov, ukázalo sa, že všetky boli Profit. Tak som začal listovať a prišlo deja vu, alebo ako sa to píše. Príbehy typu ‒ pani zo Stropkova prišla o prácu, začala piecť medovníky a teraz ich vyváža do troch krajín, dvaja mladíci prišli s myšlienkou doskovej spoločenskej hry vo virtuálnej realite a teraz je z nich start up v hodnote 1, slovom „jeden“ milión eur (všetky uvedené príklady sú fiktívneho charakteru a podobnosť je čisto náhodná, bez zámeru niekoho uraziť alebo zosmiešniť). Teraz vážne, nemám problém s tým, že sa niekomu niečo podarilo, ale mám problém s tým, že sa píše o niečom, čo je ojedinelé a výnimočné, ako o niečom bežnom. Človek si prečíta Slepačiu polievku, strávi dvadsať minút na záchode u známych bez mobilu a zrazu môže mať pocit, že aj on môže zbohatnúť, že aj on chce a hovorí si to do zrkadla a veď predsa ten jeho podnikateľský nápad je tiež celkom fajn. Ale to tak nie je, nie vždy, nie často, skôr výnimočne, ojedinele, sporadicky a nikdy nie len vďaka odhodlaniu, talentu a tvrdej práci, je tam kúsok šťastia, zhody okolností a tak.

A preto si vravím, že by nezaškodilo napísať niečo ako Držková polievka pre dušu alebo vydávať niečo, čo by sa volalo Krach. Nebol by to mesačník, týždenník, ale denník. Aby sme sa dočítali o ľuďoch, ktorým to nevyšlo, ktorí začali podnikať a skrachovali a teraz majú dve práce, jednu na živobytie a druhú na splácanie starých dlhov. Nie zo škodoradosti, ale ako pripomenutie, že byť startapistom, byť inovátorom, byť priekopníkom nie je jediná možnosť a už vôbec to nie je jediná cesta, ako byť pre niekoho inšpiráciou. Môže sa stať, že je niekto úspešný a pritom nie je inšpiráciou? Môže. A situáciu, kedy som to na vlastnej koži zažil, inicioval pavúk.

Pavúk

Moja manželka sa vrátila domov z prechádzky s deťmi. Bola to prechádzka typu „všetky mamičky zo sídliska so všetkými deťmi sa stretnú na ihrisku a vyzerajú ako nebezpečný a dobre organizovaný gang s odkazom toto ihrisko je naše“. Rozprávala mi príhodu jednej mamičky (nazvime ju Oľga). Oľgin syn si totiž naposledy domov doniesol pavúka a keď ho chcela Oľga zlikvidovať, tak jej 3-ročný syn povedal: „Nezahadzuj ho, to je môj nový kamarát a iného nemám“. Oľga nie je vdova, nie je slobodná matka ani rozvedená. Je manželkou úspešného podnikateľa s dobre rozbehnutou firmou. Nazvime ho Tibor.

Aby bol zvyšok príbehu zrozumiteľný, treba spomenúť, že Tibor pracuje ako poisťovák, ale taký ten poriadny, poctivý a kariérne vypracovaný. Môj kamarát potreboval havarijnú poistku na auto, tak sme spolu zašli za Tiborom. Popri poistke na auto začal kamošovi ponúkať aj poistku na život, investičné sporenie, poistku pre deti a ešte veľa iných produktov. Už tam chýbal len aloe vera gél a chia semiačka na chudnutie. Ja som pomedzi tieto ponuky sucho nadhodil otázku, koľko vlastne zarába. Vyplývala z toho, že som videl, aké auto mu parkuje pred kanceláriou, aký ma oblek a v neposlednom rade aj všetky možné plakety a diplomy za 1. miesto neviem v čom všetkom. Odpoveď ma prekvapila. „Z toho, čo zarobím, si nechám len nevyhnutnú časť pre rodinu a všetko zvyšné investujem do firmy, lebo do piatich rokov sa mi to vráti niekoľkonásobne. Potom príde na rad rodinný dom, dovolenky a tak, kde budem mať čas byť viacej s rodinou…“ Áno, ale až o päť rokov, ak sa ich dožijeme.

Večer v ten istý deň som šiel hrať futbal. Neviem či hrať, skôr sa pokotúľať po palubovke a vytvoriť si tak dobrú zámienku pre občerstvenie v podobe piva a aspoň raz za dva týždne si trochu prečistiť hlavu niekde vonku s kamošmi. Keď som sa vrátil z piva, teda z futbalu, a ľahol som si do postele (máme takú veľkú 2x2m, kde spávame aj s dvoma našimi deťmi a je to super), tak mi manželka rozprávala, že náš starší syn (nazvime ho Alan) dlhšie zaspával. Alan sa pred spaním pýtal mamy, že kde je tato (ja) a že sa na mňa teší. Alanovi pomohlo zaspať manželkino uistenie, že keď sa zobudí, tak tato už bude doma. Alan na to povedal: „To sa teším, lebo tato je môj najlepší kamoš.“ Pred hodinoou som prepotený bojoval o každú loptu, hlasno dirigoval obranu a teraz so slzami v očiach hladkám Alana, syna a najlepšieho kamoša v jednom.

Bývame v podnájme, malom byte, rodinný dom si nikdy zrejme nepostavíme, ale môj syn má za najlepšieho kamoša mňa, nie pavúka z ihriska. Kto je inšpiráciou pre redaktora Profitu? Tibor. Kto je inšpiráciou pre syna? Snáď ja. Vzťahy sa budujú časom, nie peniazmi. Tak čo je potom vlastne úspech?

Predchádzajúci článokBulletin na nedeľu – 3. nedeľa cez rok
Nasledujúci článokPostavenie obete posilňuje dlho očakávaný zákon
Tomáš Ďurnek
Manžel, otec dvoch detí, parťák, ktorý sa snaží brať veci s humorom a nadhľadom. Som zástancom sedliackeho rozumu, počúvania vlastného inštinktu a srdca pri výchove detí. Práve ako otec a manžel zažívam takmer dennodenne situácie, ktoré sú vážne a vtipné zároveň. Situácie, ktoré sú na prvý pohľad banálne, ale vedia v sebe skrývať veľa múdrosti. Dokonca niekedy viac múdrosti ako knihy o výchove či rady skúsenejších rodičov. A o tom píšem. Odľahčene. Pretože všetko, aj náročná úloha manžela a rodiča, sa zvláda ľahšie, ak sa berie s odstupom a úsmevom.

1 komentár

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno