Blogujúcaluca: Tebe, ktorý sa o nás staráš (manželkovská sebareflexia)

0
287

Manželstvo je vraj najtvrdšia rehoľa. Tak mi to povedala Michalova stará mama. Už asi 18 ráz…

Môže sa vám zdať, že teraz viac ako o manželstve budem o otcovstve písať. To preto, že sa mi to už prepája. (L. N. Tolstoj ma na to cez jeho novelu Rodinné šťastie pripravil. Odporučko). Ľúbim môjho manžela aj ako otca našich detí. A niekedy aj najmä.

Otcovstvo je mysteriózna záležitosť. Najviac ju vnímam v kontexte toho, čo všetko môže dokašľať. Bez otca sa chlapec ťažšie stane mužom a dievčatko ženou. O našu baby Lu nemám starosť. Aj keď viem, že jej Michal bude liezť riadne na nervy. Hlavne, keď ju nebude chcieť nechať dlho vonku, keď bude žartovať na jej účet aj keď ju v nedeľu ráno bude ťahať do kostola. Aj mne niekedy lezie na nervy. Aj Michal aj baby Lu. Ale častejšie nad oboma žasnem.

V začiatku nášho vzťahu som bola hrozne emancipovaná baba, chcela som len naozajstnú opicu a vlastný byt a nechcela, aby mi Michal pomáhal s nosením kufra. Vtedy mi povedal, že by mi rád pomohol, lebo dúfa, že ja sa ešte dosť nanosím a s takým nosením mi nebude môcť pomôcť.

O 5 rokov neskôr som naozaj nosila – pod srdcom naše dieťa. V kontexte okolitého sveta ma fascinuje, ako skvelo sa k tomu postavil. Na jednej strane mi dal absolútnu dôveru, na strane druhej aj veľa podpory – počas tehotenstva i počas pôrodu. Myslím, že vtedy si začal formovať svoj otcovský inštinkt.

Trpezlivo počúval moje obavy z pôrodu a dokonca so mnou hľadal spôsoby, ako ich eliminovať. So záujmom zisťoval, ako mi môže počas pôrodu pomôcť a nezavadzať. Hrozne sa z baby Lu tešil. Do konca života nezabudnem, s akou láskou jej utieral prvé kakaničky a s akou odvahou ju prvýkrát kúpal (aj pre baby Lu to bolo prvé kúpanie) – ja som mu hovorila, čo som si pamätala z toho, čo mne povedala sestrička a Michal to robil. Vtedy vlastne vznikla naša deľba práce – ja sa starám o príjem potravy, Michal o výdaj. Ja baby Lu uspávam, on umýva.

Ten otcovsky inštinkt, neviem presne ako funguje, ale ak dáko tak ako ten môj materinsky – tak ho treba iniciovať a rozvíjať. Mne sa inicioval, keď sa baby Lu začala v brušku mrviť a rozvíjal každý deň s ňou. Otcovia to majú ťažšie. Toho času s bábätkom im nie je dopriateho toľko čo mamám. A tiež sa ľahšie zdekujú, keď ten čas s bábom prijemný nie je. Môj muž je v tomto super – ako sa s Lucou v brušku rozprával, ako mi bol oporou pri jej pôrode a ako sa jej ujal hneď, ako ju dostal do náruče. Obdivujem ho za to, že sa baby Lu nebál. Nikdy. Ani keď bola taká mini mikro krpatučká. Postarať sa o ňu dokáže tak ako ja, len nadojčiť ju nevie. Ja ju zas neviem vyhodiť tak vysoko nad hlavu.

Každým dňom sa presviedčam, že som mojim deťom vybrala fakt parádneho otca. A veľmi mi lichotí, keď ma práve on uznáva ako matku, dobrú matku našich dietok. A že ma ľúbi aj ako svoju ženu. Aj keď ma väčšinu času vidí strapatú, teplákovú.

Tak. Pekne som si pripomenula, akého dobrého muža mám, ale popravde, celkom mi to trvalo. Celkom ľahko a oveľa rýchlejšie by som si tu z fleku vedela vymenovať neduhy môjho pána manžela. Ale čo z toho? Ako som sa dočítala v Moci manželkiných modlitieb, zmeniť môžem iba seba.

 

Takže pre dobro v rodine musím:

  • Skrotiť svoje predstavy a očakávania (Nepríde o piatej domov, nevšimne si, ako som reorganizovla taniere, nepoleje kvety, neurobí mi masáž… Aj keď by mohol…);
  • Podporovať svoju ženskosť (aj náušnice a dáke šaty, nielen náladovosť);
  • Hovoriť jeho jazykom lásky (sex a futbal…);
  • Myslieť na jeho potreby (sex a futbal…).

 

Milovať, znamená hľadať šťastie toho druhého. Don Bosco vraj povedal. Chcem sa o to snažiť. Asi práve to je cesta aj za mojím šťastím. Byť po boku šťastného manžela. Aj toto som si tu pekne napísala. Len prečo si, do kelu, zas neschoval tie topánky do botníka?!

 

www.pexels.com

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno