Blogujúcaluca: Manželská kríza

4
888

O Blogerovani (predkrízové intro)

Zámerne píšem o blogerovani (lebo o blogeroch), nie o blogovaní.

Myslím, že sú 2 základné tipy blogerov – osobný a neosobný.

Príspevky tých osobných sa dajú rozdeliť zväčša do dvoch skupín.

  • Chvastúnske („Aha, aký super život mám.“)
  • Fňukárske („Takto mi je ťažko.“)

A akokoľvek vám znejú, nie sú myslené pejoratívne.

Tie fňukárske podľa mňa ľudia menej píšu aj čítajú. Predsa len, je oveľa ľahšie ísť s kožou na trh v pozitívnom zmysle než v negatívnom. Ľahšie je ukázať perfektne „konmariovsky“ upratané šuplíky ako bežný bordel v drese. Ľahšie je zdieľať radosť z pekného rodinného výletu s krásnym fotkami jesennej prírody ako rozrevané decko v trolejbuse. Ľahšie sa píšu vyznania lásky ako mučivé výčitky.

Nikto nežije iba jednu stranu tých príspevkov. Treba na to myslieť pri čítaní všetkých tých super truper montessori, fashion, life style matiek blogeriek.

Ja osobne viac píšem, keď fňukám. Radosť prežívam zväčša naživo v priamom prenose a kolektíve. Nechce sa mi vtedy brať PC a zdieľať to. Smútok, hnev, zúfalstvo a frustráciu zas vypisujem, aby šla zo mňa von. Tak to bolo aj pri tomto príspevku.

Kriza

Máme krízu manželskú. Už celkom dlho. Myslím, že nám blikajú všetky kontrolky. Mám to premyslené. Základom je zmieriť sa s najhorším možným scenárom. Rozviesť sa nemôžeme. Musíme to teda dáko prežiť. Ale je to šialené.

Verím, že to nerobí schválne, ale v podstate ma irituje všetkým, čo robí a aj tým, čo neurobí. Akoby naše jazyky boli prekódované. Každý dialóg, hoci len o materiálno-technickom zabezpečení našej domácnosti, konci vrčaním. Toto je tá samota vo dvojici.

Ok, čiže on si bude žiť svoj život a ja s deťmi svoj a keď sa mu dostaneme do kalendára, tak budeme žiť aj spolu, pokiaľ možno, tak radostne.

Deti sú super, pomáhať mi s nimi pomáha, len si musím nájsť aj ja svoj vlastný zdroj šťastia. Vďaka Bohu za vieru. Inak by ma už asi porazilo – v tých chvíľach, keď mám pocit, že tých vreskúňov už neznesiem a manžel zas neznesie mňa. Ešteže som aspoň milovaná Božia dcéra.

Čo ma ešte rozčuľuje, je fakt, že ja som z tohto nášho stavu nakomplet nešťastná. Neviem si to uložiť do krabičky a tešiť sa z iných veci. A on si ide na zápas a vyzerá, ako by bol šťastný. Mám podozrenie, že dokonca normálne že šťastný naozaj je. To ako môže???!!!

Teda, čo s tým mojim zdrojom šťastia? Ako to urobiť tak, aby level môjho šťastia nebol závislý od môjho manžela? (Túto otázku si dávam na zoznam tém na duchovný rozhovor.) Že nech si robí, čo chce, aj ja si budem, a budeme šťastní aj každý osobitne a aj sem-tam spolu. Prečo si myslím, že on by bol a ja nie? Niežeby sme ho nezaujímali, len má toľko veci, ktoré ho tiež zaujímajú, že ho akosi nestíhame zaujímať aj my – teda aspoň nie tak, ako by som to ja chcela.

Dokelu. Neviem na to prísť. Áno, mohla by som to skúsiť ako on.

Nájsť si dáku zaujímavú prácu, aj keď iba popri deťoch, viacej využívať šance na spoločenský život. Skrátka sa viac zaujímať o externý svet, nie iba o náš. Aby som vyrovnala ten nepomer v našom zaujímaní sa o rodinu a domov. Pokojne by som mohla aj trikrát týždenne ísť večer von – na plaváreň, na vínko, do kina. On by to s deckami zvládol a aj oni s ním. Mohla by som sa ozvať Katke, Zuzke, Mirke alebo aj Mišovi a Patrikovi. Nech vypadnem z toho pomaterčeného sveta.

Lenže, kruci, ja asi nechcem. Chcem byt v tom pomaterčenom svete, ale nie sama. Aj s ním.

Prečo jeho toľko láka ten vonkajší svet? Vínka, pivká, recepcie, konferencie, kokteily? Politika, pro-life, futbal, lietadlá? Plus jeden celý a jeden polovičný úväzok. Kde sa máme medzi to všetko zmestiť aj my? Tak naozaj, nie iba trochu.

Ešte k tomu sa ideme sťahovať. Prečo je to pre neho taká otrava? Prečo ide radšej na futbal než so mnou do Ikey???? Ok, to trochu aj chápem.

Ale aj tak. Veď máme šancu vytvoriť si náš naozajstný domov! Vraj si nemám mýliť prostriedky a ciele. Áno, nové, pekné bývanie je prostriedok pre náš pekný rodinný život, ale pekný domov ja osobne považujem aj za cieľ. Aby sme sa tam cítili dobre, pohodlne, príjemne – všetkými zmyslami, nie len vďaka dobrej spoločnosti, pohodlnému gauču a chladenému pivu. Jaj, ťažké je to manželstvo. Potrebujem viac milosti.

Aspoň si nemusím toľko holiť nohy, keď už mame tú krízu…

4 komentárov

  1. Dakujem velmi pekne za blog. ja to v mojom manželstve a rodinnom živote cítim až veľmi veľmi podobne. Veľa Božích milostí vám prajem.

  2. Ahoj. Dakujem za super blog. Uplne som s tym stotoznena a prezivam skoro vsetko tak isto. Tiez sa pytam sama seba, kde najst svoje vlastne stastie – presne..aktualne popri detoch, doma. Manzel moj je sice doma po veceroch, ale ma svoj vlastny I-svet: introvert, intelektual a informatik. Rozpravanie mu nic nehovori. Obcasny unik pomoze (vinko, nakupy), ale pomaha len chvilkovo…

  3. Čítam s úžasom…toto je o mne?prežívam práve to isté,možno aj o istú skúsenosť horšie a neviem ako z toho von…nám nepomohlo ani sťahovanie…do nového,veľkého,priestranného…paradoxne mám pocit,že to šťastie zostalo tam na tom starom byte,kde sme sa tiesnili piati:(
    Tiež som sa zaškatuľkovala v tom pomaterčenom svete,tiež si myslím že jediným zdrojom šťastia bol on,že bez neho nikam nepatrím…čo s tým???
    Iba moja silná viera a modlitby a odriekanie ružencov mi ako tak upokoja myseľ a prinesú aspoň 3-hodinový spánok ale je to zlé…ďakujem za tento článok,snáď bude pokračovanie s nejakým návodom na šťastie😉

  4. Hovoris mi zo srdca 🙁 ale naozaj hladat treba potesenie aj mimo deti, domu a manzela(v ramci vsetkej pocestnosti) a hlavne mat oci uprene Hore. Mne pomaha nebeska Matka, zrazu sa niektore veci co boli niekedy nepredstavitelne sa akoby zazrakom deju. Vieme preco – ruzenec:)

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno