Blog: Tu a teraz

3
24

Štvormesačná Barborka plače v autosedačke, trojročný Ondrejko sa nespokojne opakovane domáha, kedy konečne kúpime tie zemiaky na bryndzové halušky. Autom zastavujem hneď pri zelovocovom stánku, Barborkina dvojička Mária zdá sa, že už zaspáva… Plačúcu Barborku beriem na ruky, Ondrejka za ruku a ideme k zemiakom. Traja predavači v prázdnom stánku na mňa pozerajú a priskakujú na pomoc. Nakladajú mi zemiaky do sáčku, na čo sa v Ondríkovi stupňuje hnev, že naberať zemiaky do sáčku chcel on. Predavači cúvli, povzbudzujú Ondríka, ten sa za mňa schováva, div že s Barborkou nespadneme. Potom trucovito naberá zemiaky a nechce prestať. Začínam ťahať tašku. „Už dosť Ondrejko, stačí,” hovorím jemne, on ťahá tašku ku sebe… Idem platiť, ach jaj, nemám dosť peňazí, tak niečo vyložiť. Ideme k autu. „Ja sám, ja sám!” kričí s taškou zemiakov. Prší. Otvorím dvere, Mária plače ako divá. Pokladám Barborku, beriem Máriu. Ondrejko, poď, sadni do auta… nechce, trucuje, lebo som mu pomohla s natrhnutou taškou so zemiakmi. Uf, sme v aute, pripútaní, všetci revú…

 

Situácia ako z filmu? Nie, bežná rutina.

Ach, tieto moje detiská. Ľúbim ich veľmi-preveľmi, ale dajú teda zabrať. Po takomto doobedí, keď sa vraciame domov, mám vo výťahu chuť otrieskať si hlavu, vykašlať sa na všetky výchovné metódy, prestať sa ovládať, nebyť pokojná a empatická a jednoducho explodovať alebo aspoň vyletieť na mesiac.

Ale čo. Nič by mi to nepomohlo. Tak len zatnem zuby a milým hláskom poprosím šesťročnú Terezku, či mi môže podržať dvere, kým prenesiem dvojičky v autosedačkách a trucujúceho Ondríka.

Keď večer všetko utíchne a ja si premietam deň, hovorím si: Kedy, keď nie teraz. No kedy budem pre túto moju čeliadku taká dôležitá ako teraz? Kedy budú tak súrne potrebovať zemiaky na halušky, alebo len pomojkať, pofúkať, pohrať sa, ak nie teraz? Kedy len ja dokážem utíšiť ich plač, kedy len moja prítomnosť bude postačujúca pre ich spokojnosť? Hm… je to jedinečný čas.

Koľkým žienkam – mamám už deti vyleteli z hniezda a je im smutno, spomínajú. Ale ja ich mám ešte doma. Tu sa mi motajú popod nohy. Stačí s nimi prežívať každú chvíľu v prítomnosti. Ja nemusím spomínať, mne stačí, keď každý deň prežijem naplno. V prvej línii. Veď kedy, keď nie teraz.

 

fotografia: Matej Žiak

ZDIEĽAJ
PredchádzajúciČo chceš, aby rástlo – polej!
NasledujúciKatarina Zeno: Teológia tela a život v celibáte: ako to ide dokopy?
Andrea Žiaková
Mgr. Andrea Žiaková, je vydatá a má štyri deti (Terezku - 8, Ondrejka - 5 a dvojičky Máriu a Barborku - 2 roky). Žije v Žiline, vyštudovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského. Popri radostiach a starostiach matky malých detí na materskej dovolenke pracuje pre zastolom.sk. Veľmi si váži, že môže byť súčasťou tohto zmysluplného projektu.

3 COMMENTS

  1. Milá Andrejka, krásny článok… záver je jedinečne múdry. Verím, že takto uvažuje čo najviac maminiek.
    Presne sa v ňom vidím…veľmi podobná situácia spred viac, ako dvadsiatich rokov v našej rodine 🙂 Mali sme síce „len“ tri detičky. Prvé dve boli tesne po sebe, takmer ako dvojičky a potom prišiel náš tretí dar. Úúúúplne iný… Bol nám darovaný bez upozornenia, bez nasmerovania, bez znalostí, ako sa oň starať. Uzlíček, ktorý sme potrebovali, aby sme mohli postúpiť v leveli života do toho ďalšieho, bližšieho k Bohu. Ale to sme vtedy nevedeli, ani neriešili. Záležalo už len na nás, či a ako sa o tento jedinečný dar postaráme… Prvé dve detičky stále potrebovali rodičovskú a hlavne maminu lásku, pretože manžel chodil na týždňovky. No bolo ju treba rozdeliť. Ale čím viac lásky dávame, tým viac jej máme. Preto nám nikdy nechýbala 🙂 Naše maličké dievčatko ma veľmi potrebovalo…každú minútku, cez deň i v noci. Jej krehučký život záležal na veľa veciach, ale najmä na opatere. Tú sme sa učili za pochodu… bola z veľkej časti úplne iná, ako pri zdravých deťoch. No všetko ide, keď
    je človek odhodlaný prijať veci, ktoré sú mu v živote predložené, nech sú hocijako ťažké.
    Po tridsiatich rokoch života s našimi deťmi si občas poviem, že som mala niektoré veci riešiť inak, možno lepšie…teraz by som už vedela ako. To už hovoria roky skúšok, ktoré si musí prejsť každý. Ale v zásade som spokojná, pretože na každú situáciu v živote máme v inom období aj iný pohľad. Vždy žijeme život najlepšie, ako práve v tom období vieme… a to je dôležité.
    Takže milé mamičky aj „nemamičky“, milá Andrejka… držím vám-nám všetkým palčeky, nech je náš život s detičkami, či bez nich, krásny a naplnený láskou. Prijmime všetko, čo je nám nadelené, hoci aj naoko zlú situáciu, ak ju nemôžeme zmeniť…Boh vie, prečo nám podkladá radosti, starosti aj veľké bôle. Cez ne rastieme a učíme to aj svoje deti, či svoje okolie. A o tom je život 🙂

  2. Jéééj, to bolo krásne aj vtipné zároveň. Mám rada, keď si viem na rôzne udalosti v živote aplikovať jednoduchú myšlienku a tá Vaša, „kedy, keď nie teraz“ je skvelá, dúfam, že mi ju Duch Svätý pripomenie vždy, keď to budem potrebovať.

Zanechať komentár

Please enter your comment!
Please enter your name here