Blízkosť nie je rozmaznávanie

0
3

O výchove, výchovných metódach a spôsoboch komunikácie s deťmi sa už toho popísalo. Každý rodič sa drží niečoho a každý je na svoju metódu patrične citlivý. My dospeláci si nepamätáme, ako sme sa cítili a čo sme potrebovali, keď sme mali len pár mesiacov. Preto je ťažké vžiť sa do potrieb novorodenca alebo dojčaťa.

Tam, kde naša pamäť nesiaha, si ale môžeme pomôcť psychologickými poznatkami. Keď ide o detstvo, psychológovia sú v podstate jednotní v názore na to, čo dieťa potrebuje a čo mu škodí. Niet pochýb o tom, že prvé tri roky života sú v utváraní osobnosti človeka kľúčové.

Ak by sme to chceli ešte zúžiť, Freud hovorí, že najkľúčovejších v utváraní osobnosti je prvých 18 mesiacov. Napriek tomu, že je to celkom známe zistenie, nejako sa nám to nechce veriť. Nájsť prepojenie medzi správaním niekoľko mesačného bábätka a dospelého človeka, medzi problémami batoľaťa a zrelého muža/ženy, nemusí byť vždy jednoduché. V tomto článku sa pokúsim pár týchto prepojení odhaliť.

Láska, bezpečie, istota

Po tom ako dieťa opustí maternicu – miesto, kde sa cíti bezpečne a isto, ocitá sa v úplne neznámom a veľkom svete. Spoznávanie tohto sveta sa môže stať dobrodružným bádaním, ale aj stresujúcou nočnou morou. Ako dieťaťu pomôcť, aby to nevzdalo skôr, ako začne?

Najdôležitejšou potrebou dieťaťa v tomto období je cítiť lásku, bezpečie a istotu. Toto všetko hľadá u matky, s ktorou je veľmi úzko prepojené. Ako popisuje psychologička Margret Mahlerová, až medzi 8. až 10. mesiacom si dieťa začína uvedomovať, že ono a matka sú oddelené bytosti. Spôsob, akým matka pristupuje k dieťaťu, sa teda stáva spôsobom, ako bude dieťa v dospelosti pristupovať k sebe samému.

Psychológ John Bowlby prišiel už v roku 1951 s teóriou, že vzťah matky a dieťaťa sa nevyvíja len v súvislosti s tým, ako matka napĺňa jeho biologické potreby (čo bola Freudova pôvodná teória), ale že potreba vyvinúť vzťahovú väzbu s blízkou vzťahovou osobou (najlepšie matkou) je v človeku biologicky zakódovaná. Dieťa prejavuje pripútavacie správanie, ktoré sa aktivuje nielen, keď dieťa potrebuje nakŕmiť alebo prebaliť, ale aj keď len jednoducho chce byť s mamou – na rukách, húpať sa, pozerať jej do očí, byť v jej blízkosti…

Keď nemôžem dôverovať mame, nemôžem dôverovať nikomu

Freudov nasledovník Erik Erikson hovorí o období prvého roku života, ako o období, kedy sa formuje postoj dôvery alebo nedôvery voči svetu, ľuďom a sebe samému. Ak je matka láskyplná, spoľahlivá, je nablízku, keď ju dieťa potrebuje, v dieťati sa vytvára postoj dôvery, ktorý sa neskôr rozširuje na vytváranie dôvery k sebe samému a ďalším ľuďom (Mitchel, Black, 1999). Táto schopnosť je veľmi dôležitá, lebo bez nej nie sme schopní vstúpiť do vyrovnaného a láskyplného intímneho vzťahu v dospelosti. Ťažké môže byť pre nás nielen vytvoriť partnerský vzťah (ktorý je najviac vytváraný na obraz vzťahu s matkou), ale aj priateľské vzťahy. Každý vzťah totiž predpokladá schopnosť priblížiť sa druhému človeku. Ak je matka chladná a nie je nablízku, dieťa si zvykne, ale naučí sa, že sa jej nedá dôverovať.

Napriek tomu, že si niektorí ľudia myslia, že skorým odlúčením od matky vychovajú dieťa k väčšej samostatnosti, takýto ľudia môžu mať neskôr sklon byť paradoxne bezmocnejší, závislí, alebo rezignovaní. Častejšie sa u nich vyskytujú pocity opustenosti, bezmocnosti, pesimizmus a prázdnota. Na základe vzťahu s matkou sa učíme, že svet je miesto, kde sa môžeme cítiť dobre, že v ňom máme svoje miesto.

Ako správne dávať lásku

Cítiť blízkosť matky (alebo, ak to nie je možné inej stabilnej vzťahovej osoby), je teda  v tomto období najdôležitejšia potreba dieťaťa. Ako mu ju správne naplniť? Dôležité je vedieť  použiť správny spôsob.

Dieťa potrebuje  matku fyzicky cítiť – cítiť jej dotyky, počuť tlkot srdca, cítiť matkinu vôňu, sať z jej prsníka. Čas strávený s dieťatkom na rukách, alebo dojčením, alebo spoločným spaním tak nie je časom rozmaznávania dieťaťa. Je cestou, ako ho učíme milovať.

Fyzickou blízkosťou teda dieťa nemôžeme rozmaznať. Práve naopak, čím viac je táto potreba v prvom roku života naplnená, tým väčšiu vnútornú istotu a stabilitu dieťa získava. Neskôr je pripravené sa od rodičov slobodne odpútať, bez toho, aby sa potrebovalo neustále uisťovať o ich láske a o svojej vlastnej hodnote.

Podobné pravidlo platí aj o základnom komunikačnom prostriedku dieťaťa – plači. Dieťa nikdy neplače len tak. Vždy nám tým komunikuje nejakú svoju potrebu. Tým, že na plač reagujeme, vstupujeme do komunikácie s dieťaťom. Dávame mu tým informáciu, že má zmysel komunikovať, že v ťažkej situácii sa dá nájsť pomoc a že je ako človek pre druhých hodné záujmu.

Čo sa stane, keď láska chýba

Matka je pre dieťa celým svetom. Ak je matka (alebo iná stabilná vzťahová osoba) blízko vtedy, keď dieťa niečo potrebuje, ak sa dieťa pri matke môže cítiť prijaté a v bezpečí, len vtedy môže uveriť, že aj iní ľudia ho môžu prijímať a milovať. Vzťah s matkou sa tak stáva základom pre všetky ostatné vzťahy v živote človeka. Ľudia, ktorí nedokážu nadviazať stabilný vzťah, nedôverujú druhým ľuďom, alebo sa boja otvoriť druhému človeku, boli častokrát  bábätkami, ktoré nedostali toľko lásky, koľko potrebovali.

Jednota medzi matkou a dieťaťom tiež dáva základ milostnému životu v dospelosti. Keď matka umožňuje svojmu dieťaťu užiť si pokojné dojčenie, radostné maznanie, blízky telesný kontakt, pripravuje ho na to, aby ako dospelák mohol viesť naplňujúci milostný život. Za sexuálnymi problémami v dospelosti nemusí stáť žiadna veľká trauma. Ich korene môžu byť prepojené s nenaplnenými potrebami pohody a fyzickej blízkosti matky v ranom detstve.

Ak sa dieťa môže uvoľniť a užívať si blízkosť mamy ako bábätko, učí sa, že prežívať slastné pocity je dovolené a prijaté. To je dobrý základ pre schopnosť užívať si aj intímnu blízkosť partnera v dospelosti.

V zranení vo vzťahu medzi matkou a dieťaťom v ranom veku majú svoje korene aj tzv. narcistické poruchy osobnosti. Tie sa týkajú postoja k sebe samému, vlastnej sebaúcty. Človek, ktorý si v detstve nenaplnil potrebu cítiť sa byť milovaný, si ju nevie v dospelosti napĺňať adekvátnym spôsobom. Tento človek celý život zúfalo hľadá prijatie a ocenenie. Jeho labilné sebavedomie ale ani po získaní ocenenia nezískava stabilitu.

Možno si poviete. Je toľko ľudí, ktorí zažili ťažké detstvo a nič im to nespravilo. V dospelosti sú úspešní, vedia vytvárať trvalé vzťahy. Áno, je to dôkaz toho, že ľudská psychika je zložitejšia, ako si myslíme a niekedy v sebe skrýva neskutočnú silu. Prežiť plnohodnotný život napriek zraneniam v detstve však vôbec nie je jednoduché. Dalo by sa povedať, že platí pravidlo: Nie každý, kto  mal ťažké detstvo, má neskôr psychické problémy. Ale takmer každý, kto má v dospelosti psychické problémy, mal ťažké detstvo. Nikdy v živote nebude človek potrebovať pociťovať blízkosť druhého tak, ako v prvom roku, tak prečo nedať najviac ako vieme…?

Pôvodne publikované na http://psychoblog.sk/blizkost-nie-rozmaznavanie-dietata/

Foto:pexels.com

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článokMnohí muži majú syna, ale máloktorý syn má otca
Nasledujúci článokRecenzia: Ja som N
Mária Verešová
Psychologička a matka dvoch malých chlapcov. Baví ma objavovať fascinujúce hlbiny ľudskej psychiky, poznávať príčiny vecí, poznávať seba a pomáhať k sebapoznaniu aj druhým. Aj preto sa orientujem na hlbinnú psychoterapiu.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno