Bezdetnosť na oltári

0
1189

Oltár znesie všetko. Aj to, čo bezdetní manželia nosia v srdci, a preto často stačí len jeho obsah naň vysypať. Zhovárame sa s manželmi Máriou a Marekom o svätých omšiach obetovaných za bezdetné manželstvá a ich pohľade na bezdetnosť.

Ako sa začali sväté omše pre bezdetných manželov u verbistov v Petržalke? Prečo verbisti?

Omše u verbistov boli pozvoľným pokračovaním omší na tento úmysel, ktoré sa vtedy konali už viac než rok. Avšak dovtedy boli v rôznych kostoloch v Bratislave, podľa toho, kde a kedy bol voľný úmysel. Začali sme s nimi krátko po víkendovom stretnutí pre bezdetné manželské páry na Donovaloch a o omšiach sme sa navzájom informovali s tými, ktorí mali záujem a boli z mesta či okolia.

Verbisti preto, lebo sú našimi priateľmi a boli ochotní slúžiť omše pravidelne na tento úmysel. Sme im veľmi vďační za ich otvorenosť a ochotu.

Sväté omše, ktoré sa pre bezdetné páry konajú raz mesačne, sú zamerané na čo? Čo by mali priniesť?

Omše sú na to, aby sme sa spoločne modlili za všetky bezdetné manželstvá a obeta svätej omše je tak úžasný dar, ktorý na zemi máme, že by bola škoda nevyužiť ho.

To, čo má omša priniesť, je pokoj v srdci. No a cesta k nemu je u každého páru odlišná. Či je to dar dieťaťa, zdravie, vytrvalosť alebo milosť znášať ťažkosti dňa s radosťou… čokoľvek, na čo sme boli stvorení.

Bezdetnosť je téma, o ktorej sa v Cirkvi veľmi nehovorí a omše majú dať bezdetným manželským párom možnosť pocítiť, že nie sú na svoj kríž sami, a že sú tu aj ľudia, ktorým na nich záleží. Okrem toho je to príležitosť na stretnutie ľudí s podobným údelom ‒ po omši sa môžu stretnúť a zdieľať. Vznikli tu tak už viaceré nové priateľstvá.

Raz do mesiaca – je to veľa či málo?

Tieto omše sú pravidelne raz za mesiac. Je však možné, že nie všetkým posledná streda v mesiaci vyhovuje. No vieme, že tieto omše nie sú jediné obetované na takýto úmysel. Mnohí dávajú slúžiť sväté omše za bezdetné manželstvá, nielen u verbistov v Petržalke, a nielen v Bratislave. Myslíme, že aj v Košiciach sa konajú pravidelné omše za bezdetné manželské páry.

 

Potrebujú bezdetní manželia inú pastoračnú „starostlivosť“ ako manželia, ktorí majú deti?

Samozrejme. Tak ako rozvedení, slobodní alebo rehoľníci, každá skupina je špecifická a má svoje radosti a úskalia. Manželia s deťmi majú predsa úplne iné potreby, pokušenia a radosti či starosti.

Mimochodom, keďže podľa nás slobodní túžiaci po manželstve čelia podobným pocitom, tieto pravidelné omše sú súčasne obetované aj za nich.

Zúčastňujete sa aj duchovných obnov pre bezdetných?

Zúčastnili sme sa niekoľkých akcií. Vieme však iba o jedinej pravidelnej, tej na Donovaloch. Ak sa o nejakých vie, bolo by dobré ich zverejniť. 

Akým spôsobom je najdôležitejšie venovať sa bezdetným v Cirkvi? Mala by Cirkev podať pomocnú ruku pri prekonávaní bolesti, pri záchrane manželstva či skôr nájsť formu, ako začleniť bezdetných vo farnosti a venovať sa farským aktivitám, hoci aj bez detí? Čo bezdetné páry potrebujú od Cirkvi najviac?

Myslíme si, že sa v súčasnosti Cirkev venuje bezdetným len minimálne, preto akýkoľvek citlivý spôsob bude vítaný. A keďže máme pocit, že párov bez detí pribúda, bolo by asi vhodné starostlivosť o túto skupinu zintenzívniť. Nie všetky bezdetné páry sa však nachádzajú v rovnakej fáze a podľa toho je potrebná aj odlišná pomoc. Všetky vymenované sú dôležité. Avšak nemali by sme zabúdať, že Cirkev tvorí každý jeden z nás.

Sme presvedčení, že téma bezdetnosti by mala byť zaradená do prípravy snúbencov na prijatie sviatosti manželstva. Tým by mali možnosť prediskutovať ju ešte pred svadbou a pripraviť sa tak na to, že i takáto situácia ich môže postretnúť.

Z našich skúseností je tiež na Slovensku nedostatok lekárov, najmä gynekológov a urológov-andrológov, psychológov a sexuológov, ktorí by rešpektovali morálne zásady kresťanov. Určite by nebolo na škodu, keby sa Cirkev aj v tejto oblasti viac angažovala.

Bezdetní manželia sa, podľa nás, potrebujú cítiť byť prijatí takí, akí sú, čiže bez detí. Často sú nepochopení a cítia sa osamelí. Mnohé duchovné aktivity pre mladé rodiny sa konajú výlučne s deťmi. Verím však, že aj mladí detní manželia hlbšie prežijú čas pre Boha a s Ním bez prítomnosti svojich detí.

Akýkoľvek náznak pochopenia alebo aspoň súcit bez nevyžiadaných rád je veľmi povzbudzujúci. Bezdetnosť sa mnohokrát chápe ostatnými ako neschopnosť, menejcennosť alebo choroba či dokonca tabu. Práve tým, že párov bez detí pribúda, je dôležité o tejto téme rozprávať. Nielen kvôli bezdetným párom, ale aj pre ostatných veriacich. To, že manželia nemajú deti, neznamená, že musia byť nešťastní, no tlak okolia im ich bezdetnosť sám často pripomína, čím prehlbuje rany.

 

Z pohľadu manželov – čo je na bezdetnosti najťažšie? Sú to očakávania okolia alebo svoje vlastné? Prípadne pocit, že to nefunguje? Čo dá najviac zabrať pri spracovávaní a vyrovnávaní sa s bezdetnosťou?

Znovu, každý má iné trápenia, čo je pre jedného náročné, druhým sa môže javiť jednoduché. Pre nás bolo veľmi ťažké čeliť bezcitným komentárom a správaniu. Aj dnes nás bezcitnosť stále dokáže zraniť a musíme sa veľmi snažiť milovať aj napriek nim. Niekedy jediná bezcitná poznámka zostáva vrytá hlboko do duše po celý život.

Tlak spoločnosti, a nebodaj rodiny, je ďalší fakt. Vziať sa a mať dve deti – to je štandardná predstava o ideálnej rodine na Slovensku.

Osamelosť, nepochopenie a nenaplnenie. Priznať si, že sme bezdetní, si myslíme, že je pre mnohé páry ťažké. Tešíme sa, že mnohí sa „nehanbia“ priznať sa k bezdetnosti. Tým môžu pomôcť ďalším. Podobne aj tí, ktorí odhalia neriešiteľné zdravotné komplikácie sa musia najprv zmieriť s týmto údelom.

Pochopiť, že nie je pravdou to, že by nás Boh menej miloval len preto, že nám nedoprial deti.

Vlastná silná túžba, priam chorobná, dokáže zničiť nielen vlastné zdravie, ale i vzťahy, dokonca aj vlastné manželstvo či vzťah s Bohom.

Tak ako sochár obrusuje kameň na sochu, tak aj prijatie a zmierenie sa s bezdetnosťou dá zabrať. Nejde to zo dňa na deň. Vyžaduje to čas a námahu, prácu na sebe, svojom zdraví, manželstve, ale najmä vzťahu s Bohom. Prijať akýkoľvek kríž s láskou je predsa milosť. Treba sa za ňu veľa modliť.

Myslíme si, že s bezdetnosťou sa však nedá vyrovnať natoľko, aby bola manželským párom úplne ľahostajná.

Ako sa vám podarilo stráviť bezdetnosť? Ako ste to v sebe urovnali?

Dnes to vnímame ako obrovskú Božiu milosť. Mnoho modlitieb, okrem našich aj od blízkych, pomohlo, že sme sa s tým zmierili. Tiež bolesti a trápenia sme obetovali za prijatie Božej vôle, čo nám v ťažkých chvíľach vždy pomohlo.

Najprv sme sa po svadbe chceli viac spoznávať vo dvojici a neskôr sme sa otvorili potomstvu. Keďže neprichádzalo a túžba zostávala, hľadali sme príčinu. Najprv zdravotnú, takže sme navštívili zopár odborníkov, no príliš sme to nesilili, lebo veľa stresu by aj tak ničomu nepomohlo. Po čase však prišla kríza a veľký smútok. Potom sme hľadali duchovnú príčinu, a preto sme uvažovali aj nad tým, čo Boh našou bezdetnosťou zamýšľa.

Napokon po kríze a období, že život nedáva príliš zmysel, naplnilo srdce zmierenie a pokoj. Človek nesmie zostať upnutým na vlastnú predstavu o tom, čo je pre mňa alebo nás ako manželov dobré. Dôležité je spoznať svoje ďalšie túžby, ktorých má každý dosť a venovať čas a námahu napĺňať tie.

Modlitba, obeta, manželské rozhovory a vzájomná podpora, odmietanie negatívnych myšlienok, zmysluplné využívanie voľného času, cestovanie a odovzdanie všetkého do Božích rúk bola naša cesta k prijatiu Božej vôle. Naši rodičia, súrodenci a priatelia nám boli tiež veľkou oporou.

Ako ste komunikovali ako manželia? Padli aj výčitky? Ako sa netrýzniť výčitkami a slovami „keby“?

Komunikujeme spolu s láskou, úprimne a NIKDY sme si NIČ nevyčítali. Sme spolu na jednej lodi, v dobrom aj v zlom. Kto miluje, netrápi druhého. Slová „keby“ nemajú zmysel, ak niečo urobím s najlepším úmyslom, tak by som to už nemal/a neskôr ľutovať. Ak výčitky prichádzajú na myseľ, treba ich ihneď odmietať, pretože sú často zárodkom depresií, hnevu či zlých medziľudských vzťahov. Diabol vie, čo nám má zasievať do mysle. Netreba s ním diskutovať. Pomáha modlitba a veselá myseľ.

Je riešením dieťatko si adoptovať?

Adopcia či pestúnstvo je riešením pre opustené dieťa, aby malo svoju rodinu a domov. Sú manželia, ktorí po adopcii alebo pestúnstve netúžia a možno nikdy túžiť ani nebudú. To však neznamená, že sú egoistickí alebo zlí kresťania. Tak ako nie každý je stvorený na to, aby bol chirurgom, či vrcholovým športovcom, tak aj osvojenie či pestúnstvo nie je pre každého. Aj túžbu prijať opustené dieťa musí zasiať do srdca Boh. Adopcia alebo pestúnstvo nie je tou pravou voľbou, pokiaľ je z donútenia alebo ako „mať dieťa za každú cenu“.

Je to však riešením zahrnúť dieťa láskou, ktorej práve bezdetné páry majú v srdci mnoho ukrytej. Dôležité je, aby po prijatí opusteného dieťaťa túžili obaja manželia. Niekedy je potrebné len, aby túžba dozrela alebo prenikla bližšie na povrch. No sú aj manželia, ktorí sú predurčení na iné povolanie než rodičovstvo.

Súhlasíte, že slovám „dieťa je dar“ rozumejú najviac práve bezdetní?

Nesúhlasíme. Slovám dieťa je dar rozumejú dobre aj tí, ktorí majú deti, dokonca aj slobodní, mladí, či starí. Darom je tiež dobrý a láskavý partner, zdravie, viera či práca, ktorá napĺňa. V dnešnej dobe si spravidla môžeme dovoliť, čo chceme a kedy chceme. Jedine Boh vie, prečo nám nedoprial vlastné dieťa. On je náš Otec a miluje nás viac ako si vieme predstaviť. Takže, takto nejako to bude asi správne. (úsmev)

Môže byť „darom“ aj bezdetnosť? Vie aj tá niečo naučiť?

Áno, ale najprv je dôležité sa s týmto údelom zmieriť a prijať ho ako „svoju cestu“. Treba však pamätať na to, že takýto komentár, hoci s dobrým úmyslom, nemusí byť vhodné bezhlavo hovoriť každému bezdetnému páru ako univerzálnu pravdu, ktorá im má pomôcť objasniť ich situáciu. Ak to poviete manželom, ktorí nesmierne túžia po dieťatku a ťažko prežívajú to, že neprichádza, nečudujte sa ich nepríjemnej reakcii.

Bezdetnosť má aj svoje výhody. Na prvý pohľad je to veľmi slabá útecha, ale nie je predsa možné mať v živote všetko. Človek zásadne vždy najviac túži po tom, čo nemá, a to, čo má, si často nie celkom váži. My sme po niekoľkých rokoch precítili, že jediným zmyslom nášho života je dostať sa do neba. Cesta je jasná, či už s deťmi alebo bez nich, snažíme sa tam kráčať.

 

Informácia o pravidelných omšiach u verbistov:

Miesto: Kostol sv. Arnolda Janssena, Krupinská 2, 85101 Bratislava-Petržalka

Kedy: každú poslednú stredu v mesiaci o 18:30 počas školského roka, o 7:00 počas letných prázdnin

Omše sú určené všetkým, ktorí sa chcú spoločne modliť za bezdetné manželstvá a slobodných, ktorí túžia po manželstve.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno