Ako žiť bez detí?

0
74

Ľudia, ktorí vstupujú do manželstva, obvykle očakávajú, že skôr či neskôr budú mať deti. Život, ktorý sme dostali, chceme dávať ďalej, a lásku, ktorú cítime medzi sebou ako manželia, chceme rozvíjať v deťoch. Nikto neplánuje byť neplodný, tak ako nikto neplánuje byť chorý či stratiť blízkeho človeka… Predsa sa aj takéto veci stávajú. Ak sa to stane nám, cítime sa ukrivdení: „Prečo práve ja?“

 

Neplodnosť

Neplodnosť je škrt cez rozpočet. Kompletne mení život manželov, ich plány do budúcna, pozíciu medzi rovesníkmi, dokonca aj ich sebaobraz, vzájomný manželský vzťah či vzťah k Bohu. Všetko treba budovať nanovo. Objavuje sa pocit menejcennosti, pocit straty zmyslu života (hlavne u tých žien, ktoré sa odmala tešili, že budú matkami), strata sebavedomia, ako aj pocit inakosti – teda „nenormálnosti“. Veľmi často majú manželia pocit viny (Za čo nás Boh trestá? Čo mám robiť inak? Málo sa modlím? Asi by sme neboli dobrí rodičia, preto nám Boh dieťa nedal.). Bolí aj to, že nemôžu dať svojim rodičom vnúčatá a umožniť tak pokračovanie rodu.

 

Cieľ: prijatie

Pri každej závažnej strate (blízkeho človeka, zdravia a pod.) človek prechádza niekoľkými štádiami zmierovania sa s touto okolnosťou. Platí to aj tu. Neplodní manželia prechádzajú cez štádium popierania, kedy si problém nechcú pripustiť, cez štádium vyjednávania a skúšania rôznych metód, liekov, lekárov…, cez štádium smútku, sebaľútosti a hnevu (na seba, že som niečo zanedbal…, na druhých, že ma nechápu, že si spokojne žijú a rodia deti…, na Boha, že je ku mne nespravodlivý…) až k štádiu, v ktorom neplodnosť prijímajú, prestanú sa búriť a začnú plánovať svoju budúcnosť bez vlastných detí. Tých pár riadkov je ale dlhá a ťažká cesta a nie všetci manželia ju prejdú celú až do cieľovej rovinky. Celý proces komplikuje, ak diagnóza nie je jednoznačná a definitívna. Existuje veľa tzv. nevysvetliteľných neplodností („Nie je to s vami také zlé, v podstate by ste aj mohli mať deti…“). Práve takáto „optimistická“ informácia uväzní manželov na dlhý čas v štádiu zmietania sa medzi nádejou a beznádejou od jednej menštruácie k druhej. Až keď prijmeme neradostný fakt, že sme neplodní, môžeme prestať čakať a začať žiť.

 

Komunikácia, ochota prijímať druhého, spoločná modlitba

Týmto procesom však prechádza každý z partnerov iným tempom, iným spôsobom, s inými reakciami. Jeden si potrebuje poplakať, druhý trucovať alebo sa hádať (často viac s Bohom ako s partnerom). Prijať fakt neplodnosti sa zdráhajú viac ženy ako muži, pretože ich predstava budúcnosti je častejšie spojená so starostlivosťou o deti. Takže sa musí spojiť trpezlivosť a láskavá empatia na strane manžela s ochotou čeliť krutej realite na strane manželky… Ale môže to byť aj inak, pretože každý sme iný. Každopádne sme v tom dvaja a prežívame nielen svoju bolesť, ale aj bolesť toho druhého. Niekedy je pritom ťažké rozumieť si navzájom, míňame sa vo svojich pocitoch, predstavách, očakávaniach, aj v ochote komunikovať. Pomáha otvorená empatická komunikácia, ochota prijímať druhého s jeho pocitmi a prejavmi, a hlavne spoločná modlitba – tá ostáva jediným spojivom v obdobiach, kedy nevládzeme hľadať spoločnú reč a spoločnú cestu. Takto nás môže aj táto skúška (ako každá iná náročná situácia) v konečnom dôsledku viac spojiť a posilniť náš vzťah.

 

A ako teda žiť bez detí?

V prvom rade je dôležité pochopiť, čo znamená, že dieťa je dar. Dar si nevyprosím, ani „nevyhrozím“. Je dobrovoľne darovaný z lásky. Nie je za odmenu, ničím si ho nemôžem zaslúžiť. Ak by deti dostávali iba „dobrí“ rodičia, nikdy by sa predsa nestalo, že by nejaké dieťa bolo zanedbávané, týrané alebo opustené… a tak ďalej. Nám ľuďom je vlastné, že chceme rozumieť, prečo sa nám deje to či ono, ale nemôžeme celý zložitý svet a všetky Božie zámery vtesnať do nám pochopiteľných štruktúr, iba ak za cenu lacných zjednodušení, ktorými si v konečnom dôsledku často ubližujeme.

 

Nájsť svoju jedinečnú cestu

Takže – hoci sme tento dar nedostali, možno sme dostali iné dary, za ktoré môžeme ďakovať, tešiť sa z nich a rozvíjať ich. Možno nemáme deti, ale máme prekvitajúcu manželskú lásku, zdravie, špeciálne nadanie, financie… Boh má určite aj pre bezdetných manželov dobrý plán zmysluplného života a dôležitú úlohu. Bezdetnosť je výzva pre každý manželský pár, aby hľadal (v spoločných rozhovoroch, v modlitbe, prípadne v spolupráci s kňazom či odborníkom) svoju jedinečnú cestu. Či je ich cestou modliť sa za vlastné dieťa, liečiť sa alebo majú venovať čas a energiu niekde inde: Je tu možnosť naplno využiť svoje talenty v práci, venovať sa iným deťom (ako krstní rodičia, tréneri, vedúci krúžkov, animátori, učitelia, pomáhať s deťmi svojim príbuzným a priateľom atď.), dávať lásku iným spôsobom, iným ľuďom (charita, dobrovoľnícka práca, služba iným manželským párom, mládeži či rodinám) atď. A napokon je tu možnosť dieťa si osvojiť alebo sa stať profesionálnym rodičom či pestúnom. O tom, čo so sebou prináša starostlivosť o dieťa, ktoré sa nám nenarodilo, a prečo to nemôže byť automatická voľba pre všetkých bezdetných manželov, si povieme nabudúce.

Úvodná fotografia: Shutterstock

 

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článokJe aktívne dieťa hyperaktívne?
Nasledujúci článokSedem vecí, ktoré žena potrebuje vedieť o vzťahoch
Katarína Gromošová
Mgr. Katarína Gromošová, manželka, matka troch detí a psychologička, býva v Prešove. V rámci psychologického poradenstva a psychoterapie pomáha ľuďom odhaliť a prijať pravdu o sebe a nájsť silu žiť a milovať. Kľúčovými slovami jej života a práce sú manželstvo, rodina a náhradné rodičovstvo.